Irak - Kurdistan, krajina rokmi sužovaná vojnami

Irak, krajina rokmi sužovaná vojnami. Život v tejto krajine vie byť tak rôznorodý, že niekedy zabudnete na to, že kúsok od vás padajú bomby a zomierajú ľudia. My sme navštívili severnú časť Iráku – Kurdistan, ktorý spadá do bezpečnej zóny. Na internete, aj na Irackej ambasáde v Bratislave informujú, že pri ceste potrebujete víza. Oficiálne si ich aj žiadajú aj na letisku, ale ak poviete, že už ste predtým v Kurdistane boli, a že ste nikdy predtým víza nepotrebovali, pustia vás aj bez nich. Nie su potrebné žiadne povinné očkovania pri vstupe do krajiny. To však neplatí o ostatnej časti Iraku, tam platí to, čo je oficiálne napísané. Ak dostanete pečiatku, jeden pobyt platí 30 dní.

Čo sa týka dopravy, odporúčam prepravovať sa taxíkom (tiež si treba vybrať skôr niekoho, kto vyzerá dôveryhodne). Keďže autobusová alebo vlaková doprava v Kurdistáne skoro vôbec nefunguje, odporúčam taxi alebo si zapožičať auto. My sme sa vozili s miestnymi a občas sme využili taxík. Dokonca ani na väčšie vzdialenosti to nie je veľmi drahé. Ceny potravín, kozmetiky, oblečenia by som prirovnala k cenám v Bratislave. Áno, je to tam celkom drahé.

Dýško alebo tringelty v reštauráciach, kaviarňach a podobne, väčšinou ich nepríjmu, ani keď by ste ich nutili. Ževraj to prináša nešťastie. Dokonca by ste ich tým mohli uraziť. Len vo väčších mestách a nákupných centrách, ktoré sú už trošku poeurópštene si tringelt vezmú.

A ešte jedna dôležitá vec - v Iráku sa skoro nikde (ani v nákupných centrách) nedá platiť kartou. Treba si so sebou zobrať hotovosť. Stačí, ak si peniaze pred cestou zameníte za Americké doláre, ktorými sa všade bez problémov dá platiť. Tam vám potom vydajú Iracké dináre.

Erbil

Prílet sme mali do hlavného mesta Kurdistanu – Erbil. Do príletovej haly sa nedostane nikto zvonku. Funguje tam autobus, ktorý Vás vyvezie pred letisko. To isté platí aj pri odlete, nehovoriac o tom, že pri odlete absolvujete približne 5 checkov, takže s tým treba rátať. Ja som to nevedela a potom som sa musela predierať cez ľudí, aby som nezmeškala let.

V Erbile sme strávili prvý a posledný deň. V centre mesta sú zrúcaniny pevnosti, kde sa dá vyjsť a je tam krásny výhľad na mesto a na centrum mesta.

Tiež sa v ňom nachádza kobercové múzeum. V rámci múzea si môže vo veľmi príjemnej atmosfére vychutnať typický čierny čaj, prípadne si dať kávičku.

Hneď ako zídete zo zrúcanín sa nachádza pár obchodov so suvenírmi, kde sa mi podarilo kúpiť magnetky, ktoré väčsinou nezoženiete, aj ručne tkané koberce. Pre zaujímavosť, pohľadnice v Kurdistáne nenájdete vôbec.

V meste Erbil žije aj veľa kresťanov, dokonca je tam celá kresťanská štvrť, kde sa dá v reštaurácii kúpiť aj pivko, alebo iný druh alkoholu (bežne dostupné len v špeciálnych obchodoch). Tiež tam funguje aj nočný život, salsa parties, house parties a podobne. To sme ale, žiaľ nestihli. Bežne tam nájdete aj kostoly, kríže alebo obrázky svätých.

Môžete si všimnúť nedostavané budovy, ktoré mali byť hotely alebo business centrá. Keďže v Iraku sa neplatia dane, po páde Saddáma Husseina tam začal ekonomický rozkvet. Žiaľ, po vpáde ISIS do Kurdskej časti vyhlásili Kurdistan za nebezpečnú zónu a tak tam budovy zostali chátrať. Lokálni ale veria, že po dobití Mouslu sa opäť život várti do normálu a bude pokračovať tam, kde prestal.

Dohuk a okolie

Z Erbilu sme sa presúvali na západ do mesta Dohuk, kde sme boli ubytované celý náš pobyt. Mesto Dohuk sa mi veľmi páčilo, je obkolesené horami a vládne tam pokoj. Je tam celkom pestrý spoločenský život, čo znamená, že sú tam dve veľké nákupné centrá, veľa reštaurácii. Taxíky sú bezpečné, dokonca aj pre jedného cestovateľa. Na taxíky je jednotná cena a to je 5000 dinárov v rámci mesta, čo je cca 5 dolárov. Keďže tam mestská hromadná doprava veľmi nefunguje (resp. funguje tak, že sa postavíte na zastávku a čakáte, kedy príde autobus), odporúčam využiť služby taxikárov. Odtiaľ sme potom vyrážali na naše potulky.

Navštívili sme svätyňu jezídov Lališ (jezídi - jedno z najstarších náboženstiev, vzniklo pred n.l.). Po svätyni sa chodí bez topánok a nesmiete stúpiť na prah, treba ho prekročiť (mohli by vám odseknúť nohu, takže to netreba riskovať). V jednej z budov, do ktorej sa dá vkročiť sú uviazané šatky. Pokiaľ si spravíte uzlík na šatke a niečo si želáte, tak sa vám to splní. Miesto je pokojné a európania tam v dobrom vzbudzujú pozornosť.

V rámci Lališu sa konajú aj očistné obrady pre „nečisté ženy“, ktoré boli unesené a zneužívané bojovníkmi ISIS. Pre jezídov je čistota pred uzavretím manželstva veľmi dôležitá. Preto skoro všetky ženy aj keď sú očistené na tomto posvätnom mieste nemá budúcnosť, pretože manžela si nájdu len veľmi ťažko a často sú odvrhované spoločnosťou.

V histórii boli jezidia napadnutí celkovo 72-krát. Moslimovia sa ich snažili vyvraždiť, pretože podľa nich sú jezidi vyznávači diabla. Oproti islámu a iným náboženstvám jezídi uctievajú „padlého anjela“, ktorý v našom ponímaní predstavuje diabla a práve preto vzniká odveký konflikt a nenávisť medzi moslimami a jezídmi.

Okrem toho sme navštívili mesto Almedia, ktoré sa nachádza na kopci. Odtiaľ je nádherný výhľad na hory, ktoré su v chladnejších mesiacoch zasnežené. Celkovo oblasť Almedie obkolesuje nádherná príroda a hory.

Ak máte radi históriu a cheli by ste vidieť výhľad z bývalej vily Saddáma Husseia, kvôli ktorému dal vyhladiť niekoľko dedín, určite odporúčam zastávku aj tam. Avšak neradila by som v chladnejších mesiaoch, pretože sa vám môže stať, že tam zapadnete s autom v snehu, ako sa stalo aj nám. A veru, nie je to nič príjemné. Nám sa tam kvôli tomu nepodarilo dostať do vily, keďže sa stmievalo a nebol tam žiaden signál.

Kemp Kabarto

Pri meste Dohuk sa nachádza utečenecký tábor Kabarto, kde sídli okolo 3000 ľudí. Sú to rodiny, ktoré ušli pred ISIS. V tábore sú zmiešaní moslimovia a jezídi. Na jednu rodinu pripadne jeden stan, kde majú zopár matracov a ohrievač. Potom majú vybetónovanú kuchynku a sociálne zariadenie. Elektrinu a sprchu tam maju len niekoľkokrát denne.

Štát sľúbil mesačné finančné príspevky, avšak s narastajúcim počtom táborov (ktoré su viditeľné v celom Kurdistáne), financie nie sú. Dostávajú zopár základných potravín. Tí, ktorí majú vzdelanie sa snažia zamestnať v neziskových organizáciach, ktoré tam pôsobia. Potom je ešte jedna možnosť zárobku a to je stať sa vojakom – pešmergom. Situácia pešmergov v čase keď sme tam boli my bola taká, že štát nemalna vyplatenie mzdy, (ktorá je 300 dolárov na mesiac). Nevyplatili im už tri výplaty.

Sindžár

Oblasť Sindžár sa nachádza na severozápade Iráku, na hraniciach so Sýriou. Túto cestu pokladám za jeden z nasilnejších zážitkov v živote. Táto oblasť bola napadnutá ISIS v roku 2014 a osobodená v lete 2016. Momentálne je stále označovaná za vojnovú zónu a preto je veľmi ťažké sa tam dostať. Posledné útoky tam boli na začiatku marca 2017, t.j. cca 3 týždne pred našim vstupom a koncom apríla 2017.

Pri ceste do tábora je cítiť blízku minulosť teroru. Popri ceste nie je možné nevšimnúť si vybuchnuté autá a zničené dediny. Možno sa pýtate, prečo ich jednoducho neodstránia? Dôvod je taký, že stále je riziko náloží v autách, preto ich tam nechávajú schátrať.

V období, keď sme tam boli my boli nezhody medzi teroristickou skupinou PKK a pešmergami. Teroristická skupina PKK, ako ju nazýva spoločnosť obsadila pár miest. Predtým sa zdržiavali len v horách. Cestou sa neodporúča zastavovať. Rozdiel medzi Iráckou armádou, Kurdskými pešmergami a PKK si všimnete podľa uniformy. Áno, aj my sme ich stretli, ale našťastie sme prešli v poriadku. Taktiež sme mali v aute pešmergov, ktorí nás mali ochrániť v prípade núdze.

Misiou tejto cesty bolo pomôcť obyvateľom tábora – Kempu Sherfadin, kde je cca 200 ľudí. Pred príjazdom sa zorganizovala zbierka na balíčky, väčsinou to boli hygienciké potreby a hračky pre deti. Doniesli sme aj oblečenie, ktoré nám darovali naši známi. V tejto časti je veľmi ťažké zohnať hygienické potreby. Balíčky sme rozdali a naša cesta pokračovala do mesta Sindžár. Ak by vás zaujímalo viac informácii, nájdete ich v odkaze nižšie. http://www.rojasorcz1.eu/cs/ofenziva-na-mosul/

Pred jedným z check pointov (ktorých tam bolo najozaj veľa), sme zastavili. Zbadali sme ploty. Sú to masové hroby zosnulých, ktorých popravil ISIS. Jeden detský a dva ďalšie veľké hroby. Museli sme následovať pešmergov, ktorí nám ukazovali cestu, keďže miesto stále nie je komplet vyčistené a je tam riziko výbuchu mín.

Pokračovali sme v našej ceste. Videli sme zničené mosty, pod ktoré IS vkladal bomby a po nich zostali diery. Nedá sa nimi prejsť, museli sme použiť obchádzky. Tiež sme videli bývalu továreň na výrobu cementu, ktorá je zničená a nefunkčná.

Konečne sme sa dostali do mesta Sindžár. Prešli sme check pointom. Toto mesto sa nazýva aj mestom duchov. Po odchode teroristov je nemožné v tomto meste žiť. Predtým sa tam nachádzalo okolo 300tisíc obyvateľov.

Odporúča sa chodiť len po hlavných cestách (aj to autom), nevchádzať do vnútra zrúcanín, keďže je tam hrozba neodstránených náloží. Cestou do vojenskej základne v Sindžári sme narazili na vlajku, ktorá stále pripomína krutú minulosť. Je to vlajka Islamského štátu, ktorá ešte nebola odstránená.

Po príchode do základne nás vojaci pohostili čiernym čajom a niečim pod zub. Keďže sa neodporúčalo nocovať, prípadne cestovať za tmy v tejto oblasti, museli sme sa vydať na cestu späť.

Ešte sme sa stihli zastaviť na základni ženských vojačiek pešmerga. Tieto ženy boli unesené a sexuálne zneužívané Islamskými bojovníkmi. Keďže stratili budúcnosť a veľa z nich aj rodiny, rozhodli sa bojovať. Mali sme česť stretnúť sa s generálkou, s ktorou sme si vypili čaj a posedeli. Je to 25-ročná žena, ktorá má na starosti 60 žien vojačiek. Vyžaroval z nej prirodzený rešpekt a dobro (v strede).

Boli sme aj pozrieť, ako vyzerá izba vojačiek. Cca 10-20 vojačiek býva v jednej izbe. Pri posteli majú zbraň (pre každý prípad). Celkovo boli tieto dievčatá (musím ich tak nazvať, lebo neboli staršie ako 25-27 rokov) veľmi skromné a milé. Avšak veľmi cítiteľná bola bolesť a utrpenie. Môžme si len predstavovať aké hrôzy museli žažiť.

Keďže nám zostalo ešte zopár balíčkov, rozhodli sme sa im ich darovať. Veľmi sme ich potešili. Pýtali sme sa, ako by sme im vedeli pomôcť a čo by potrebovali. Povedali nám, že hygienické potreby a oblečenie, pretože okrem uniforiem sa mimo služby nemajú do čoho obliecť. Utiekli z domovov bez ničoho. Takto vznikol projekt Ženy ženám, ktorý je určený pre tieto odvážne ženy, ktoré našli silu bojovať a to doslova. http://www.rojasorcz1.eu/cs/materialni-sbirka/

Odtiaľ pri západe slnka sme pokračovali do mesta Dohuk. Kamarátka, ktorá túto cestu absolvovala už niekoľkokrát, mi z okna auta ukazuje, že ten dym čo v diaľke vidím (cca 80-100 km od nás), sú bomby. A za tých pár minút tam bol ďalší a ďalší dym. V tom si uvedomím, že to, čo som v ten deň zažila, sa niekde práve teraz deje. A to miesto niekde je štát Sýria. Áno, tie bomby padali v Sýrii, od ktorej sme v určitom bode boli dva kilometre.