Belize - karibský raj

„Bol som sa potápať a som veľmi unavený,“ povedal ospanlivým hlasom majiteľ bungalovov na ostrove Caye Caulker. Lenivo žmurkol na sestru a tá zhrabla hrsť dolárov za ubytovanie.

Áno, aj takto vyzerá bežný deň v Karibiku. Sladké ničnerobenie, teplo po celý rok a peniaze od turistov. Skromné, nenáročné, no pohodlné. Realita na množstve ostrovov, ktoré sú hlavným turistickým lákadlom Belize. Úplne iná situácia je vo vnútrozemí. Mimo turisticky frekventovaných lokalít, v chudobe, vo vlhku, v teple a spoločnosti tisícok komárov.

Noc na futbalovom ihrisku

Do autobusu sa zrazu nahrnulo množstvo pestrofarebne oblečených černochov. Vysmiate ženy pokrikovali hrubými hrdelnými hlasmi, chlapi v žltých basketbalových tričkách, šiltovkách a s objemnými afroúčesmi si navzájom tlieskali rukami. Neprešli sme ani päťdesiat metrov, šofér prepol rádio a sladké latino songy vystriedalo energické a zároveň melodické reggae. Svetlá v autobuse zhasli, len nad čelným sklom usilovne blikala farebná hudba. Hneď prvú noc v tejto karibskej krajine možno nazvať prívlastkom dobrodružná.

Z autobusu sme vystúpili niekoľko kilometrov za hranicou, v malom prímorskom mestečku Corosal. Bola približne polnoc, no tých niekoľko ulíc bolo zaplnených mladými ľuďmi. Lepšie povedané deťmi. Čiernymi, hnedými, kučeravými, dlhovlasými. V Latinskej Amerike totiž nepoznajú večierku, ako je to u nás, a navyše, pri pobrežnom móle boli kolotoče. Čo tu však nebolo, bol voľný hotel. Únava je zlý radca a po niekoľkých márnych pokusoch sme sa rozhodli prevetrať spacie vaky.

Belize raj v Karibiku

 

Zašli sme kilometer-dva do vnútrozemia a vyhliadli veľkú opustenú trávnatú plochu, pravdepodobne pasienky. Už o niekoľko minút nastalo rátanie ovečiek... Neubehla hádam ani polhodina, keď nočnú tmu preťali silné svetlá neónových reflektorov. O niekoľko sekúnd sme so zalepenými očami zistili dve veci. Po prvé, spíme uprostred futbalového ihriska. Po druhé, okolo je osem chlapcov a jeden dospelý. Všetci s mačetami. My sme boli vystrašení, oni prekvapení. Zjavne nečakali turistov a prišli s úmyslom brániť, nie lúpiť. Našťastie. Prebehla výmena prvých zmätených slov, z ktorých vyplynulo, že všetci sú z neďalekých domov a spať pod holým nebom je šialenstvo.

„Žije tu veľa černochov, ktorí kradnú,“ povedal nám koloniálnou angličtinou približne dvanásťročný hispánsky chlapec s prezývkou Mexico a dodal: „Oni sú nebezpeční.“ To bol prvý a zároveň posledný náznak rasových rozdielov. Slovo dalo slovo a prijali sme pozvanie od Mexica. Uložil nás v rozostavanom, no zamknutom malom príbytku. Hneď vedľa ošarpaného domu, kde žil so svojimi rodičmi a s jedenástimi súrodencami. Pri odchode ešte zdôraznil: „Nevychádzať!“ V nasledujúcich hodinách sme pochopili význam tohto varovania. Už o niekoľko minút sa strhla na ulici prvá zúrivá hádka, nasledovalo hulákanie, prudká jazda autom, trúbenie. Vzhľadom na vrodený temperament miestnych obyvateľov, podporený alkoholom či marihuanou, je veľmi dobrodružné stanovať na belizskom vidieku.

Kontinentálna Jamajka

Na Slovensku je Belize ešte stále veľkou neznámou. Jedna skupina ľudí túto stredoamerickú krajinu nepozná vôbec a tá druhá, väčšia, ju považuje za vysnívaný raj na zemi. Krajinu paliem, azúrového mora, piesku. Toto tvrdenie nie je ďaleko od pravdy. Hoci, nič nie je také ružové, ako sa zdá na prvý pohľad. Belize je úplne iný svet ako okolité stredoamerické štáty. Aj tu síce počuť španielčinu, no treba pripomenúť, že krajina bola až do roku 1981 kolóniou Anglicka. Dokonca je dodnes členom Britského spoločenstva národov, Commonwealthu.

Vplyv európskej mocnosti tu dodnes vidieť na každom kroku. V nápisoch, architektúre i na uniformách. Výklady, vývesné štíty, názvy sú v angličtine, ktorá je zároveň úradným jazykom. Všetko je v miernom kontraste s miestnou architektúrou, pretože v kombinácii s angličtinou vzniká akosi automaticky predstava dokonalosti a poriadku. Drevené koloniálne domy s priestrannými balkónmi a terasami patrili svojho času určite k vizuálne estetickým bonbónikom. Dnes pripomínajú skôr scvrknuté rezidencie zo seriálu Sever a Juh alebo chátrajúce provinčné mestečká na bývalom divokom západe. Tu treba zdôrazniť, že Belize je skutočný kotol národov.

Potomkovia čiernych otrokov a anglických osadníkov, miešanci Indiánov a španielskych conquistadorov, Garifuni, vnuci černochov a pôvodných bojovných Karibov. Popri nich tu žijú Mayovia a niekoľko desaťtisíc utečencov z okolitých krajín. S trochou humoru tak možno skonštatovať, že po odchode puntičkárskych Britov začali všetci robiť to, čo ich baví najviac - nič. Za posledných dvadsaťpäť rokov tu, obrazne povedané, nikto prstom nepohol, čo vidno na každom kroku. Samozrejme, s výnimkou turistických centier na ostrovoch v Karibiku. Na pevnine sú však do očí bijúce zanedbané ulice, cesty, dediny. Kedysi honosné drevené vilky sú dnes nanajvýš malebné. Vzhľadom na silné slnko puká každá farba, a tak sa odkrývajú pôvodné, pestrofarebné nátery, čo belizským domom dodáva zvláštny nádych. Nádych zanedbanej ležérnosti a európskej elegancie v kombinácii s karibskou túžbou po ničnerobení.

Malá krajina sa od okolitých stredoamerických susedov, na severe hraničí s Mexikom, na západe a juhu s Guatemalou a zvyšok obmýva Karibské more, odlišuje aj inou významnou skutočnosťou. Počas posledných desaťročí tu nebola občianska vojna. Žiadne vraždenie, teror ani prenasledovanie. Len pokojný život malej kolónie pri Karibiku. Ľudia tak pôsobia bezstarostným dojmom. Takmer všade počuť rytmy reggae, vidieť hopkajúcich černochov a vo vzduchu cítiť vôňu marihuany. Na otázku, čo si myslia o okolitých susedoch, bola vždy jediná odpoveď: „My máme radi každého.“ Príjemné Belize pripomína Jamajku a panuje tu akási ťažko definovateľná veselá koloniálna atmosféra.

Belize city - Belize Shity 

„V Belize City buďte veľmi opatrní. Je to nebezpečné miesto. Vybavte si, čo treba, a hneď preč,“ varovala nás ešte v mestečku Puerto Gordas milá pani v reštaurácii. A nebola jediná. Veru, napriek tomu, že Belize vyzerá ako „párty republika“, aj tu existujú lokality, kde neradno chodiť na ulicu. V tomto smere má jasné prvenstvo osemdesiattisícové Belize City. Domáci ho bežne volajú aj Belize Shity. Vraj preto, lebo je malé, špinavé a nebezpečné. Je to tak.

Centrum je doslova šokujúce a newyorský Harlem je popri ňom štvrťou na úrovni. Domy, väčšinou ošarpané drevené šopy na spadnutie, nespočetné stĺpy s káblami a stovky povaľujúcich sa unudených černochov. Na druhej strane je nutné pripomenúť, že v posledných rokoch sa po zavedení turistickej polície situácia výrazne zlepšila. Napriek tomu sa pri nevyhnutnej ceste z autobusovej stanice do prístavu nedá vyhnúť diskusiám o darovaní dolárov, bielom rasizme a najmä rôznym zábavným rečiam, ktorých hlavnou témou je príchod bieleho väzňa do čiernej väznice. V tomto momente si poviete: Tak načo tam vôbec chodiť? Skutočnosť je taká, že mestu sa nevyhne prakticky žiaden návštevník. Sem smerujú všetky autobusy, odtiaľto vyrážajú lode na karibské ostrovy. Zopár strastiplných hodín v jame levovej je jednoducho nevyhnutných.

Raj gigolov

Chodiť celý deň bosý po piesku, ležať pod palmou, popíjať chladenú piňa coladu. Bez mobilu, počítača, len v krátkych nohaviciach objavovať opustené zákutia. Skutočnosť na karibských ostrovoch nazývaných cayes, ktoré sú spoločne s čarokrásnou koralovou bariérou najväčším lákadlom Belize. Pôvodne boli domovom Mayov, neskôr sa stali základňou pre britských pirátov a po ich porážke zase útočiskom pre obrovské korytnačky a čoraz väčšie množstvo rybárov.

Bývalé rybárske dedinky sa v posledných rokoch menia na vychytené centrá oddychu a zábavy. Tunajší kolorit sa však nedá porovnávať s masovou turistikou na Ibize, Malorke či iných dobre známych európskych ostrovoch. V Karibiku je ešte stále veľa príležitostí na ničím nerušený oddych. Keďže príjmy z turizmu tvoria nezanedbateľnú časť štátneho rozpočtu, vláda sa snaží ostrovy chrániť. V posledných rokoch tak vzniklo viacero národných parkov a rezervácií. Jedným z týchto miest je aj ostrov Caye Caulker. Možno sa naň dostať rýchlym motorovým člnom približne za štyridsať minút z Belize City. Na šírku má maximálne dva kilometre, na dĺžku azda päť a, ako hovoria domáci, na bicykli ho možno prejsť za pár minút.

Apropo, domáci. Ako všade, aj tu žije pestrá zmes farieb a rás. Všetkých však spája spoločná práca. Kedysi to bol rybolov a dnes turizmus, lepšie povedané lov turistiek. Na ostrove žije približne päťsto obyvateľov, z toho vari stovka pôsobí ako turistický sprievodca. Neoficiálne povedané - gigolo. Pod rúškom požičovne člnov, potápačského kurzu či výletu loďou tak ponúkajú miestni fešáci početným turistkám služby profesionálnych spoločníkov. Samozrejme, je tu aj veľa tradičných rodín s deťmi, no tých niekoľko desiatok vyvolených má partnerku vždy najviac na týždeň. Pokým sa neskončí turnus.

Nie je však vždy zlato, čo sa blyští. Ako každá práca, aj táto profesia sa po čase stáva rutinnou záležitosťou. Pri bližšom rozhovore s miestnym majiteľom „požičovne“ vyšlo najavo, že po dlhých rokoch je to už celkom únavné, otravné, frustrujúce a, navyše, žiť na malom ostrove je pekná nuda. A tak, na počudovanie, množstvo domácich skúša hľadať šťastie inde, najmä v Spojených štátoch. Pre našinca je to ako opustiť raj.