Krížom cez Nový Zéland

Nový Zéland je krajina prírodných krás a bezproblémového, kľudne aj rodinného cestovania. Nebudem tu spievať árie, ale s kľudom prehlasujem, že tie 3 mesiace za to definitívne stáli.

Zážitky z cestovania sú vždy nezabudnuteľné a je až zarážajúce aké detaily si vybavujem aj s odstupom času. Presne si napríklad pamätám na Izraelskú rodinku, s ktorou som zdieľal dočasný lodný domov na jazere v hlavnom meste Kašmíru - Šrinagare. Na stereotypne znejúcu otázku domáceho “Ako sa Vám páči Kašmír?” odpovedali takmer znudene “Ujde to, ale kto bol na Novom Zélande, tak všetko ostatné je len slabý odvar!”

Aj keď to nebola nijak významná veta, vynorila sa mi z pamäte po návrate z takmer 5 mesačného putovania Severnou Indiou a Nepálom, keď som sa zoznámil s Terkou. Jej kolegyňa sa od protinožcov práve vrátila a bola nadšená, rozhodli sme sa teda, že sa tejto zaujimavej krajine musíme spolu pozrieť na zúbok.

Trochu histórie (alias nedočkavci preskakujte)

Na Nový Zéland sa ako prvý, podľa maorskej povesti, vydal moreplavec Kupe okolo roku 1000 n.l. Pochádzal z ostrovov dnešnej Francúzskej Polynésie (pôvodne Hawaiki). Maori, riadiac sa jeho navigačnými pokynmi, sa tu o 400 rokov neskôr usadili. Túto verziu potvrdzujú aj súčastní archeológovia, ktorí odhadujú prvé osídlenie ostrovov v 13 až 14 storočí. Medzi prvými osídlencami bol  kvôli nedostatku jedla častý kanibalizmus. Neskôr našlo toto sympatické spestrenie jedálníčku uplatnenie v medzikmeňových pomstách a bojoch – zajatci sa proste uvarili a zjedli. Prvý Európan, ktorý doplával k brehom Nového Zélandu, bol v roku 1642 Abel Janszoon Tasman, ktorý má zásluhu na jeho súčastnom názve napriek tomu, že na ostrovy nikdy nevstúpil. Ďaľším moreplavcom v poradí bol James Cook, ktorý ostrovy oboplával. Názvy Cape Kidnappers alebo Young Nick’s Head, pochádzajú z doby jeho objaviteľských a prieskumných výprav.

Okrem objaviteľov lákal Nový Zéland aj lupičov a iné podivné existencie. Začiatkom 19. storočia sem spolu s páterom Samuelom Marsdenom, nechvalne známym svojou brutalitou, prišlo kresťanstvo a Maori pomaly prechádzali na novú vieru. Pochopiteľne, nešlo to tak hladko, Maori sa mstili a rozbroje s bledými tvárami došli tak ďaleko, až boli v rou 1831 povolaní anglickí vojaci, v čele s guvenérom Jamesom Busbym. Ten so svojimi zmierovacími úmyslami nebol príliš úspešný a v roku 1838 ho vystriedal kapitán William Hobson, ktorý má na svedomí text kontroverznej Waitangskej zmluvy. Táto zmluva umožnila britskému kráľovstvu nákup neobmezeného množstva pozemkov. Dochádzalo k špekuláciám s pôdou, podporovaným Edwardom Gibbonom Wakefieldom. Vďaka nemu sa na Novom Zélande behom 4 rokov usadilo 19000 Britov. Maori boli na svojej pôde vždy veľmi upätí a začali čoskoro prejavovať svoju nespokojnosť formou tzv. Maorských vojnen, trvajúcich takmer 40 rokov. Ich slabina bola v  nejednotnosti, viacerí prešli na britskú stranu a pôvodní obyvatelia prišli o veľkú časť najúrodnejšej pôdy. V roku 1861 začala v oblasti Otaga zlatá horúčka, ktorá prispela k veľkej migrácii obyvateľstva (hlavne zlatokopov) na Južný ostrov. Desať rokov bol tok rieky Shotover považovaný za najbohatšiu rieku sveta.

Nový Zéland bol prvou zemou na svete, kde získali ženy volebné právo. Stalo sa tak roku 1893 vďaka Richardovi Johnovi Seddonovi, prezývanému kráľ Dick.

Udatná povaha novozélanďanov sa prejavila počas prvej svetovej vojny, v ktorej bojovali po boku Anglicka proti Nemecku. Následná hospodárska kríza v 30. rokoch pripomenula Maorom život v chudobe, vývoz klesol o 40%. Počas druhej svetovej vojny bojovali novozélanďania na Kréte, Strednom východe a Taliansku, v roku 1951 uzavreli vojenský pakt ANZUS s Austráliou a USA. 60. a 70. roky 20. storočia boli plné zmien. Nový Zéland prišiel o významné odbytisko vo Veľkej Británii, kam obvykle prúdilo 55% domácej produkcie a musel sa preorientovať na ázijské trhy v Honkongu, Číne, Japonsku, Taiwane a Kórei. Bola zrušená branná povinnosť a clo, štátny majetok sa rozpredal.

V roku 1985 sa postavil proti jadrovým zbraniam a lodiam, čím si znepriatelil USA. V politike sa vystriedalo mnoho strán, až roku 1999 bola zvolená do funkcie premiéra Helena Clarková z Labouristickej strany.

Všeobecné informácie

Mena : 1NZD je asi 16 SKK, (cca 50 euro centov) Rozloha : 268 021km2 Počet obyvateľov : 4 milióny Jazyky : Anglický, Maorský a od roku 2006 je oficiálnym jazykom aj novozélandský znakový jazyk  pre nepočujúcich Kvalitný zdroj informácií o zélandskej prírode : Stránky Oddelenia životného prostredia http://www.doc.co.nz Cestovanie po Novom Zélande Toľko teda k histórii v skratke, a ja silne uvažujem, ako pokračovať ďalej, aby celý text dával aspoň trochu zmysel. Na Zélande sme strávili spolu s priateľkou 3 mesiace, ktoré sme poctivo precestovali. Mnoho pocestných, ktorých sme stretávali, nejaký čas pracovali a medzitým spoznávali krásy Severného i Južného ostrova. Pre tých, ktorých zaujíma práca, bude tento cestopis asi bezcenný, skutočne sme šli len za krásami prírody a vzájomným poznávaním.

Spôsoby cestovania

Nerád to priznávam, ale ideálny spôsob cestovania po ostrovoch má tvar kovovej krabice na  štyroch kolesách. Minivanu alebo priamo vanu nevadí celodenný dážď ani iná nepriazeň počasia, dá sa zaparkovať a prespať v ňom takmer kdekoľvek. Paradoxne vychvaľujem dodávku, no my sme si požičali osobák. Nie je to z mojej strany žiadny podvod, proste ku koncu nám bolo jasné, že dodávka je v mnohých smeroch lepšia. Má však i pár nevýhod : Žerie aj trávu okolo cesty (proste má vyššiu spotrebu, ale benzín je tu lacnejší než u nás, cca 80 euro centov na liter), prenájom či kúpa je drahšia (cca 25 Eur na deň, ale dá sa zohnať i lacnejšie). My sme za osobné auto Toyota Corona  v požičovni www.a2brentals.co.nz zaplatili 8 Eur na deň a to i s poistením! Veľkou dilemou ostáva, či je výhodnejšie auto kúpiť a pred odchodom predať, alebo zaplatiť drahší prenájom (autá na Zélande sú fakt lacné). Pri 3 mesiacoch by sa kúpa finančne vyplatila, lenže ani ja, ani Terka sa v autách nevyznáme a pokiaľ by sa pokazilo, zbytočne by sme si znepríjemnili cestu.

A ešte jedna potešujúca správa pre sviatočných vodičov, ku ktorým my obaja nepochybne patríme. Prevažná väčšina áut má automatickú prevodovku. Pre nás, ktorí sme od autoškoly videli auto len v televízii, je to výhoda. Nie je príliš príjemné trénovať ranenie i jazdu v ľavo naraz a popri tom ešte dodržovať dopravné predpisy.

Iné varianty cestovania sú samozrejme autobusy, ktoré sú ale pomerne drahé a nemyslím že by sa tým niečo ušetrilo. Navyše sa človek nedostane tam, kam chce a na Zélande to platí dvojnásobne. Na mnoho krásnych miest autobusy proste nejazdia. Cestovanie vlakom je čistá utópia, železníc je tu ako šafránu. Ostáva ešte stop, pre tých čo majú veľa času. Túto možnosť na zélande nemám vyskúšanú, asi to ale nebude príliš jednoduché.

Kedy vyraziť

Silne individuálne rozhodnutie, pretože Nový Zéland (ostatne ako každá iná) má čo ponúknuť v každej ročnej dobe. Sme u protinožcov, na jar majú jeseň a v našom leto tam sneží. My sme sa rozhodli pre kompromis a Zéland sme navštívili na prelome jari a leta.

Jar : Málo turistov, chladnejšie počasie. Mnoho trekov v horách je neprechodných vďaka snehu i častým zrážkam, ktoré robia časté brody obtiažnými až nebezpečnými. Začínajú kvitnúť stromy i kvety. Skoro z jara sa dá lacno požičať auto. S kúpou to bude asi ťažšie, vačšina turistov opúšťa Zéland na jeseň.

Leto: Veľa turistov, hlavne na vychytaných miestach a počas letných prázdnin okolo Vianoc. Treky sú prevažne v pohode, ale tie hlavné (great walks) si nezadajú s Václavákom.

Jeseň: Už sme tu síce neboli, ale predpokladám že počasie je podobné ako v lete, len trochu zimšie. Ale to si pre istotu overte. Určite bude všade dostatok turistov ...

Zima: V zime bol na Zélande napríklad známy český cestovateľ Leoš Šimánek www.leossimanek.cz . Jeho cestopis naznačuje, že si to s rodinou riadne užili, turisti takmer žiadni, a mierne klíma Severného ostrova zaručuje, že tu nezmrznete. Extrémy počasia sú ostatne Zélandu blízke, je to predsa len ostrovná krajina. A teraz by mal začať samotný cestopis. Venujem ho 33 ročnému bezdomovcovi, s ktorým sme sa dnes po práci rozprávali, keď sme bezstarostne sedeli pri Vltave. Zdá sa, že ani na druhej strane sveta som príliš nezmúdrel a mnoho odpovedí na základné otázky života, smrti, či prostého pochopenia a pomoci zostáva vo mne nezodpovedaných.

Približná trasa

Nie je reálne, aby som popisoval podrobnosti každého dňa. Zoznam, ktorý nasleduje, vymenováva približne našu trasu, rozhodol som sa rozpisovať len miesta, ktoré sa nám páčili najviac. Všetky ostatné sú k dispozícii na http://www.photo-nature.eu Auckland, Miranda, Wairere Falls, Matamata, Waitomo Caves, Marokopa Road, White Cliffs, New Plymouth, Taranaki, Tongariro Crossing, Wangarei, Wellington, Havelock, Abel Tasman NP, Cape Foulwind, Punakaiki Pancake Rocks , Greymouth, Franz Josef & Fox Glaciers, Gilespie Beach, Haast Pass, Oamaru, Shag Point, Moeraki boulders & lighthouse, Nugget Point, Canibal Bay, Curio Bay, Porpoise Bay, Slope Point, Invercargil, Steward Island, Rakiura Track, Te Anau, Key Summit, Milford Sound, Mount Luxmore, Queenstown, Glenorchy (NP Mount Aspiring), Wanaka, Matukituki valley (NP Mount Aspiring), Mount Cook NP, Peel Forest, Akaroa, Christchurch, Castle Rocks, Arthur's Pass, Hokitika, Hanmer Springs, Kaikoura, Nelson Lakes NP,  Picton, Cape Kidnappers, Taupo, Craters of the Moon, Huka Falls, Rotorua, Taurangi, Hot Water Beach, Cathedral Cove, Coromandel, Shakespear Park, Goat Island, Bay of Island, Kerikeri, Waitangi, Cape Reinga, Te Paki sand dunes, Houhora, Ninety Miles Beach, Kauri Forest Kingdom, Kauri Museum, Kauri Forest, Baylys Beach, Pouto Lighthouse, Helensville,Muriwai Beach, Auckland.

Marokopa Road

Vďaka našej neúnavnej snahe vyhnúť sa hlavným ťahom sa zoznamujeme s radom dedinských, často len štrkových ciest (neviem či budu v požičovni áut radi). Jednou takou je Marokopa road, smerujúca dve stopy z Waitomo k západnemu pobrežiu. Po ceste ponúka radu zaujímavostí – Mangapohue Natural bridge je prekvapivo prírodný most, ktory vznikol zrútením bočných stien jaskyne. Na lúke pred ním sa zas povaľujú horniny so zakonzervovanými fosíliami. O pár kilometrov ďalej zastavujeme pri vodopáde Marokopa Falls a napriek neveľkej výške (36m) sú to zatiaľ najkrajšie vodopády ktoré sme videli. Konečne cesta končí a Terka si vyhrieva nohy v horúcom čiernom piesku sopečného pôvpdu v Marokopa Beach – našom prvom kontakte s oceánom západného pobrežia, plného rybárov a všadeprítomných bláznov na štvorkolkách.

Tongariro Crossing

Získať ideálnu pozíciu na fotenie je v horách často nadľudský úkol. Bež vymožeností typu helikoptéra máme vlastne jedinú šancu na zachytenie ranného svetla – vyraziť ešte v noci. Nachádzame sa vo vulkanickej oblasti Tongariro, sopky sú tu prehlasené za spiace, rozhodne nie vyhasnuté. Našim fotografickým cieľom je zachytit pri rannom svetle krivky krásnej hory- Ngauruhoe – známej tiež z trilógie Pána prsteňov ako Horu osudu. Zo skúmania mapy a 3D modelu v návštevníckom centre sa domnievam, že najlepšia pozícia bude z vrcholu Tongariro, severne od Ngauruhoe.

Vstávame teda o 1.30 ráno a okolo 2h začíname s čelovkami výstup po (cez deň krásnej) alpskej trase zvanej Tongariro Crossing. Svietia hviezdy, ale predsa mi len robí starosti tažký mrak z južnej strany. Mlčky stúpame v mihotavom svetle so silnejúcim vetrom nahor. Vyššie už začína padať sneh a kryštáliky ľadu, ostré ako ihly, pokrývajú zem, sú ale krehké a po dostupnutí príjemne chrupnú. Obávaný mrak sa priblížil, s ním zadul prudký vietor, ktorý si s nami pohráva ako sa mu zachce, najmä na rovnej ploche pred posledným výstupom. Žiadne veľké nebezpečenstvo ale nehrozí, naše oblečenie neprefúkne a nie je tu príliš kam spadnúť. Vystupujeme na vrchol Tongariro, ale pár desiatok metrov pod vrcholom Červeného kráteru to už ďalej bezpečne nejde, odhadujem rýchlosť vetra cez 100 km/h.

Čakáme na východ slnka (Terka je v závetrí, aby ste sa nebáli), ale ten sa vlastne nekonal, len na chvíľu sa mraky pretrhli a v desnom vetre som spravil pár fotiek, netuším čo z toho vyjde, ostatne ako vždy. Zostupujeme tak rýchlo ako to len ide, pod vulkanom už svitá, ale my máme v chrbte stále metelicu. Až ďaleko pod ním obdivujeme alpský terén tejto trasy pri svetle vychadzajúceho slnka. Kde iní začínajú, my sme už skončili a za 2-3 hodiny v teple auta sledujeme vzďalujúcu sa zachmútrenú horu.

Abel Tasman NP

Jeden z najmenších národných parkov na Zélande nesie meno holandského moreplavca Abela Tasmana. Ten síce na brehy ostrova nikdy nevstúpil (viď google pre zvedavcov), napriek tomu je po ňom pomenovaných viacero zemepisných bodov tejto ostrovnej krajiny. Po vylodení z trajektu na Južný ostrov v Pictone túžime len po tom, aby nám pri kajaku skákali delfíni a mohli si plácnuť tuleňa po plutve.

Park Abela Tasmana chráni a zahŕňa morskú rezerváciu okolo ostrova Tonga s kolóniou tuleňov novozélandských. V Marahau sadáme na morský dvojkajak naplnený dvoma megakrosnami a dva dni pádlujeme na sever. Prvý deň spíme v kempe Anchorage, druhý v Onetahuti. Chybička se vloudí – nevzali sme varič, ale “miestne” čínske instantné polievky sa dajú jest aj na spôsob čipsov. Ak niekdo z Vás čítajúcich niekedy kajakoval na otvorenom mori, tak vedzte ze úsek zvaný “Mad Mile” si svoje meno zaslúži. Obaja sme prvý deň mokrí ako mačence, voda je studená a ani silné slnko nezahreje pred vetrom. Terku balím na pláži do vodného vreca, zdá sa že to aspoň proti severáku pomohlo. Fotiť na kajaku a ešte so zrkadlovkou a teleobjektivom je des bes. Druhý deň balansujeme na vlnách okolo ostrova Tonga, Terka drží smer aby sme to niekam nenaprali, ja sa snazím fotiť tulene, sú to pekné kúsky, vážia aj cez 150 kg. Nesmie sa k nim príliš blízko.

Večer pre zmenu nemáme pitnú vodu, v snahe udržať kajak v správnom horizonte sú straty typu “uzáver fľaše” smiešne. Zda sa však, že tunajšia voda z potoku je pitná. Pre kajaky prišiel water taxi a my sa vraciame pobrežným chodníkom späť. Cítim sa ako na prechádzke, je to taky ten uhladený zemitý chodník pre japonských turistov, ale pobrežie s tyrkysovou vodou je najkrajšie aké som kedy videl. Škoda že je zima na plávanie, ale predsa sme sa dobrovolne namočili – teplota si nezadala s horskou bystrinou. Peší pochod trvá tiež 2 dni, po návrate do Marahau sa cejchujeme ako správni turisti jadeitovým príveskom v tvare “adze” od miestneho umelca.

Moeraki Lighthouse

Ten istý deň, kedy sme skúšali trpezlivosť tuleňov na Shag Pointe, ešte stíhame pri západe slnka navštíviť maják v Moeraki. Len pár desiatok metrov od neho sa rozprestiera fascinujúca kolónia najvzácnejších tučniakov na svete - žltookých. Títo fešáci sa takmer neboja a pri ceste k hniezdam nás (stojacich v nemom úžase) míňajú sotva o pár metrov. Chvíľami nastavujú svoje malé krídelká vetru, snad aby sa osušili po celodennom pobyte v mori, následne trochu smiešne cupitajú do svahu k hniezdištiam. Zdá sa, že nám dnes šťastie praje, len tak tak ešte stíhame neďaľekú atrakciu, Moeraki Boulders.

Moeraki Boulders

Podivné ílovité balvany, ležiace u pobrežia v Moeraki, pútajú pozornosť turistov už oddávna. Je dosť ťažko pochopiteľné , ako tieto dokonalé gule s priemerom až 2 metre vznikli, nijak to ale neuberá ich kráse, ktorá naplno vynikne pri odlive. Vplyvom mora sa balvany neustále posúvajú do hlbín a tak raz isto zmiznú pod piesočným povrchom, alebo podľahnú poveternostným vplyvom. Na pobreží vraj čakajú na odhalenie morom ďaľšie a ďaľšie …

Milford Sound a Key Summit

V Invercargilu sme na parkovisku pred supermarketom vymlátili autobatériu zabudnutými svetlami, našťastie ochotný kiwi nám to nakopol a tak nezostáva nič iné, len jazdiť kým sa nenabije. Večer sa po pomalej jazde ukladáme k zaslúženému spánku v aute za triedičkou odpadu neďaleko jazera Te Anau. Nasledovné ráno po pokeci v DOC office pokračujeme po jednej z najkrajších scénických ciest, Milford Road, ku koncu Routerburn treku. Key Summit otvára 360 stupňový výhľad, počasie je krásne, ale večer sa ochladzuje. Spíme v Gunns kempe, zariadenej pre potreby pracovníkov hĺbiacich v minulom storočí tunel Hommer za extrémne ťažkých podmienomk (ako vidno z fotiek v miestnom minimúzeu). Tunel sprístupnil verejnosti pravdepodobne najznámejšiu prírodnú atrakciu NZ – Milford Sound, morskú zátoku s fotogenickou horou Mitre Peak. Ako sa presvedčujeme ďaľšie dni, Milford Sound je krásny za hustého dažďa i slnečného dopoludnia. Na lodi Sindbad nás týmto fjordom (áno, je to fjord a nie sound, starodávna chyba v názve) prevádza úchylny kapitán, ktorý nepremešká žiadnu možnosť zmočiť osadenstvo vodopádmi, stekajúcimi po strmých skalách hôr. Zblízka tu vidíme naše prvé delfíny, plávajú “čumák na čumák” s loďou.

Glenorchy

Takmer oslepení leskom Queenstownu unikáme do horskej krajiny v okolí Glenorchy, pokľudného mestečka na brehu jazera Wakatipu. Podnikáme tu pár krásnych 1-2 denných túr. Skalným trekerom sa pri vyslovení mena Glenorchy isto vybaví 4 až 5 dňová trasa Rees Dart, na nás je to však pridlho, tak si z Dart treku odpisujeme len prvý deň po Daleys Hut. Chôdza je  príjemná, kráčame ale v údoli rieky Dart a výhlady sú obmedzené. Na tie je našťastie bohatší vrchol Mount Alfred, ktorý šlapeme až večer nasledujúceho dňa, na západ slnka. Fotenie mi moc nevyšlo, ale kopec nám dal zabrať.

Asi najkrajší zážitok z tejto oblasti je pomerne málo známy Sugarloaf trek. Opäť ideme na večer, a len po Sugarloaf pass, skýtajúci nádherný pohľad na okolité hory.Vraciame sa až po tme a pod podomletými stenami si Terka všimne “glow worms” – svietiace červy – z čoho máme neskutočnú radosť. Pohľad na ne pripomína oblohu so žiarivými hviezdami a proste sa musí vidieť! Tieto zvlásštne červy majú na konci tela svetielkujúci bod, akúsi svetelnú pascu. Zmámený hmyz sa chytí do lepkavého vlákna a červ má načas o potravu postarané. “Glow worm” ako taký je vcelku nechutný, malý, slizký a zemitej farby.

Mount Cook NP

Tento národný park by mal byť najkrásnejším na Zélande, teda aspoň čo sa hôr týka. My ale máme opäť smolu, 3 dni vytrvalo prší a hlavný vrchol, majestátny Mt Cook, sme nevideli ani raz. Podobne tomu bolo asi pred mesiacom z druhej strany Južných Álp. Absolvujeme pár povinných prechádzok – Kea Point, Hooker Valley a skvelý Tasman Lake. V jazere Tasman plávaju obrovské kusy ľadovo snehovej hmoty, ktoré sa odlomili z Tasmanovho ľadovca, najväčšieho na Zélande. Pohľad je to aj napriek (alebo vďala) hmle fantasticky, predsa len ľadovce každý deď nevidíme.

Arthur's Pass

Často sa zamýšľam, prečo ma hory tak fascinujú, veď je to vlastne riadna drina, kým sa človek vydriape nahor a to nemusí byť ani horolezecký výstup (my sme teda čistý chodci). Pravdou je, že po noci strávenej v aute za teploty okolo 0 stupňov pred informačným centrom v malej dedinke Arthur’s Pass nám pohyb príde vhod, vyberáme si teda 2 dňový výstup na Carol Hut s prespaním v rovnomennej chate za 5 NZD. Cesta nahor trvá namiesto sľúbených 3 hodín len 1.5h, neviem či sme už takí našlapaní alebo sa zmýlili, ale v poslednej dobe sa to stáva celkom často. Ako inak, je zamračené a západ slnka sa nekonal , a to sme poctivo čakali v tom nečase do poslednej chvíľky. Ráno je to o trochu lepšie a fotím pre istotu všetko čo mi príde do cesty. Chata je na úžasnom mieste, okolo len vysoká a treba dodať zradná trava (zle sa po nej chodí, sú to trsy). Mám trochu obavy o auto, ktore sme nechali na ľudoprázdnom parkovisku nedaľeko hlavnej cesty, ale v infocentre nás uisťovali že známeho miestneho vykrádača nedávno chytili a bude na 2 roky kľud. Evidentne mali pravdu, auto nás po zostupe nedočkavo víta a o chvíľu už s chuťou reže ostré zatáčky. Tento malý vyýlet nás navnadil, skúšame teda ešte jednu chatu, tentokrát dokonca zadarmo. Po príchode do Bealey’s Top Hut chápeme prečo sa za ňu neplatí. Chata je pozbíjaná z hrubého dreva a vnútri poriadne vyúdená, ale prespať sa tu dá. Z kopca nad chatou je fantastický výhľad na vstup do Arthur’s Passu i okolité zasnežené hory.

Kaikoura

Na Kaikouru sme sa tešili už dávno a konečne sme tu. Názov Kaikoura, zložený z maorských slov Kai (jedlo) a Koura (homár), síce napovedá o výskytu týchto morských živočíchov, ale dnes je toto malé pobrežné mestečko známe hlavne vďaka pozorovaniu najväčších cicavcov súčasného sveta, velerýb. Kupujeme lístky na lod a pár dní vegetujeme v krásnom okolí. Prechádzka od parkoviska s tuleňmi až ku hniezdištiam škreklavých čajok človeka nenudí ani po treťom opakovaní.

Velerybí výlet nevyšiel, kvôli nekľudnému moru, prebookovávame na daľší den, lenže s podobným výsledkom. Z krátkej bojovej porady vzišiel nasledovný plan : Na týžden sa vyparíme do NP Nelsom Lakes, kde sa budeme v ústraní modliť za zlepšenie počasia, ok to posledné už kecám. Tak sa aj stalo a po návrate z Nelson Lakes sme veleryby videli v plnej paráde. Sú to poriadne kusy a boli sme k nim fakt blízko, na to sa tak ľahko nezabúda. Ako prídavok našu loď naháňa stádo delfínov, vidíme aj pár albatrosov.

Nelson Lakes NP

Konečne menej turistov, štastne vydychujeme u jazier Rotoroa a Rotoiti. Zato pribudlo pakomárov, asi v rámci zachovania rovnováhy. Pri Rotoiti rozbaľujeme stan v kempe DOC, ale vo West Bay, kde nie je prakticky nikto. Poplatky vyberá pani (7NZD/osobu a stan), ktorá cestuje so svojím autobusom po Južnom ostrove už 6 rokov a tvrdí, že je ešte čo objavovať. Uf. Inak ta záležitosť s cestovaním vlastným autobusom je vtipná. Pár podobných sme už stretli a niektoré vozidlá si nezadajú s rodinným domom. Oddelená spálňa, kuchyňa, obývačka s minikinom! Proste luxus. Na Zélande je niekoľko firiem, ktorá prerábajú autobusy na zakázku, lacne to asi nebude.

V oboch jazerách žiju vzácne úhory, niektoré majú aj vyše 100 rokov. Údajne dosahujú dospelosti až vo veku 90 rokov, ale nikto mi to po návrate neverí (ani Terka a to sme tú ceduľku čítali spolu). Nie sú plaché a z dreveneho móla sa k ním dá nakloniť a škádliť ich prstom na hladine. Upozornujem že hryzú a Terka z toho celkom pekne krvácala (neviem prečo som si myslel že sú vegetariáni). Podnikáme ešte 5 hodinovú túru na horu, týčiacu sa nad jazerom, je odtiaľ krásny vyhlad a takmer alpské prostredie.

V neďalekom moteli trávime naše prvé spoločné Vianoce, miešame zemiakový šalát a spomíname, čo asi robia naši. V TV dávajú aspoň čosi vianočné a snažíme sa naladiť si atmosféru, lenže tu je tričková teplota a ono to proste nejde. Nevadí. Vraciame sa späť do Kaikoury na veleryby … snaď konečne zaberú ...

Cape Kidnapers

Tak a sme opäť na Severnom ostrove, tentokrát bola cesta trajektom nečakane príjemná, pretože sa uvolnili kabínky a natiahli sme sa na námorné lôžka. Mierime ku Cape Kidnappers, kde sídli svetovo najpočetnejšia kolónia terejov austrálskych na pevnine. Prístup k nim, pokiaľ teda chcete ísť zdarma, je možný len 2 hodiny po vrcholnom prílive a treba sa vrátiť maximálne za 5 hodín. Trasa po pobreží, nad ktorým sa vypínajú útesy, je dlhá asi 10 km jedným smerom, dajú sa objednať traktory a ísť s hŕbou turistov na vozoch, ktoré ťahajú za sebou (Gannet tractor aventures). My ideme poctivo peši a to 2 dni po sebe, pohľad na tie krásne oranžovohlavé vtáky za to každopádne stojí. Pár desiatok z nich hniezdi mino hlavnej kolónie na mieste zvanom Black Reef, dá sa k nim dostať úplne na dosah ruky, len pozor, majú ostré zobáky a neváhajú ich požiť keď sa cítia ohrozené. Pred výstupom ku hlavnej kolónii leží na okraji pláži malý modrý tučniak, má zlomené krídlo, a tak ho odovzdávame do rúk sprievodcu spoločnosti Gannet Adventure Tractor. V neďalekom Napiere sa o neho postarajú v špecializovanej nemocnici.

Cape Reinga

Tak jo, vstupujeme do vrcholnej fázy nášho tripu a to navštívením brány do maorského podsvätia na myse Reinga. Odtiaľto vraj odchádzajú duše zomrelých, od toho kríku na útese pred nami. Niekoľko storočí starý strom pohutukavy zázračne odoláva neustálemu náporu vetra a vĺn. A že tie vlny nie sú hocijaké. Práve s tomto mieste sa stretáva Tasmanovo more s vodami Tichého oceánu a div sa svete, ono je to skutočne vidno.

Vynechám detaily o spaní na parkovisku pri majáku, pretože ako zisťujeme neskôr, nie je to tu povolené. Musím aspoň spomenúť tie mračná komárov ktoré nám to v noci spočítali za všetkých zneúctených maorov, záhadne prenikli cez ventiláciu a usadili sa na otapetovanej streche auta. Ani nočná jazda s otvorenými oknami v skorých ranných hodinách nepomohla …

Maják je ráno napriek nočným ťažkostiam nádherný, týči sa pred nami v pastelových farbách vychádzajúceho slnka. V neďalekej zátoke s bielym pieskom, Tapotupotu, si dávame raňajky, zas mrzneme v mori a na pláži si hádžeme freesbee.

Te Paki sand dunes

Ešte aj ku koncu trojmesačnej cesty nás má Zéland čím prekvapiť. Piesočné duny na západnom pobreží pre Te Paki sú obrovské, aj keď s namíbijskou púšťou sa porovnávať nedajú. Skúmame ich peši, piesok je tak horúci, že aj so sandálami máme čo robiť. Nechapem tých maniakov so sandboardami, akousi obdobou snowboardu, len na piesku. Navyše im to moc nejde, akurát sa namakajú kým vylezú hore. Z vrcholkov dún je vidno oceán a pár stovák metrov druhým smerom zelený les. Pripomínam, že necelých 1000 kilometrov južnejšie sa vyskytujú ľadovce, na zélande je všetko pekne pokope a to je na ňom krásne.

Pouto Lighthouse

Máme pred sebou ešte pár dní do odovzdania auta, zdá sa že prišiel pravý čas na poslednú jazdu štrkovým povrchom. Tá sa naskytá posledných 30 kilometrov pred dedinkou Pouto, skvelé je, že to odradí väčšinu turistov a okrem domacich tu nikoho niet. Balíme batohy a ideme nocovať k majáku Kaipara. Na pieskovom podloži sa nám nepodarilo ukotviť stan, navyše fúka silný vietor a tak sme sa vrátili do úžasného motor campu v Poute. To ale neznamená , že by sa nám maják nepáčil, práve naopak, Smelo konkuruje turistiky atraktívnejšiemu majáku na Cape Reinga.

Muriwai Beach

Poslednou zastávkou pred návratom do Aucklandu je kolónia našich obľúbených vtákov, terejov, neďaleko Murawai beach na západnom pobreží. Ak ste čítali blog pozorne, isto si pamatáte, že  tereje sme pozorovali a fotili aj v ich najväčšej pevninovej kolónii na svete, u Cape Kidnappers. Kolónia v Murawai je síce menšia, ale umožňuje pozorovať hniezdiace vtáky z nadhľadu. Dva hlavné útesy posiate hniezdami s vždy hladným opereným dorastom trčia do mora a sú bičované obrovskými vlnami.

Ostávame na západ slnka, sledujeme ako vtáčia matka kŕmi vyvrhnutím svoje mláďa, ako sa aj terejovia bijú o voľné miesta a ostrými zobákmi bránia každý centimeter štvorcový. Ich let je v silnom vetre ladný, pristátie však nebýva vždy ideálne a často je nešťastník atakovaný ostatnými vtákmi ak netrafil svoje hniezdo presne.

Na pláži v ďiaľke sledujem nadšencov oddávajúcich sa kitesurfingu, relatívne modernej zábave, kde si na doske surfu pomáhate v pohybe ešte veterným drakom. Vyzerá to neskutočne náročne, ale tí borci to proste vedia a pri správnych vlnách a vetre skáču do výšky aj nieklkých metrov.

Záverom

Nový Zéland je krajina prírodných krás a bezproblémového, kľudne aj rodinného cestovania (na celom území nie je žiadny človeku nebezpečný tvor). Nebudem tu spievať árie, ale s kľudom prehlasujem, že tie 3 mesiace za to definitívne stáli. Akurát mám po návrate problém s fotením -  scenéri, aké sme na Zélande zažívali denne, u nás nie sú. Ale sú zas iné...