10. marec 2022
Ráno vstávam okolo šiestej. Pomaly sa balím a začnem konečne pripravovať video zo 4. dňa. Mal som ale spracovať viac dní, ale povedal som si, že budem mať cez deň dosť času. No - omyl.
Urobím si kávu - klasickú, americkú, prekvapkávanú. Zatiaľ v každej izbe je vždy kávovar, filtre, káva a cukor.
Teším sa však už na raňajky v taverne vpredu. Otvárajú o deviatej. Pobalím sa a okolo pol desiatej beriem batoh a idem na raňajky.
A tu vyrobím zasa ďalší malér.
Ako vchádzam dnu, míňam mladého chalana, hikera, ako mi ide oproti - von z taverny. Vojdem dnu a sadnem si k najbližšiemu stolu. Taverna je dosť veľká. Som tu ale úplne sám. Príde ku mne čašníčka s vodou a jedálnym lístkom. Rýchlo sa rozhodnem a objednávam si vajcia Benedikt. S nejakými fritovanými čipsami.
Ani nie za 5 minút mi prinesie tie čipsy a za ďalšiu minútku hamburger s hranolkami. To ma tak prekvapí, že pár desiatok sekúnd sa nezmôžem na slovo. Medzitým sa čašníčka voľakde stratí a znova nie je nikto naokolo.
Rozmýšľam - je to pre mňa? Že by tu v horách v USA bol hamburger ku každému jedlu? Nechápem. Obzerám sa okolo a som tu naozaj sám. Nikde nikto. Prejde dobrých aj 7 minút, ale žiaľ, hlad je hlad. Včera mi zatvorili tavernu pred nosom a večer som dojedal zbytky z batohu.
Takže, ako správne tipujete - vrhnem sa na ten hamburger. Odkusnem si asi tri sústa, zjem zopár hranoliek a niekoľko čipsov. V tom vojde chalanisko hiker dovnútra a zároveň z kuchyne ide ku mne čašníčka s Benediktom. Pri mojom stole sa stretnú a vzápätí čašníčka pochopí svoju chybu. Ja s plnými ústami na nich pozerám a neviem čo mám robiť.
No, každopádne, zožral som kamošovi kus hamburgeru.
A zjavne nedávajú hamburger ku každému jedlu grátis, ako som si namýšľal. Čašníčka sa ospravedlňuje, ja tiež. Nevadí, nič sa nedeje, hamburger mi zoberie a za pár minút nesie chalanovi nový.
Je už pomaly 11 hodín. Dostávam od Joa SMSkou inštrukcie, ako sa k nemu dostanem. Vôbec im nerozumiem. Píšem Risé, či môžem prísť. Zatiaľ mi neodpisuje.
Vonku začujem nejaký hluk, idem sa pozrieť a vidím prísť kopu hikerov a medzi nimi moje štyri nové kamošky. Zvítame sa, ako keby sme sa rok nevideli.
Baby idú jesť, tak tam s nimi sedím. Vyzvedám, ako to dnes bude, že by som teda išiel s nimi k Joeovi. Ale všetko sa mení. Za Monikou príde kamarátka s dodávkou aj s dvoma psami. Spať budú v druhom kempe, v aute. Sondra a Denise si po viacerých telefonátoch bookli nejakú izbu nad poštou (a obchodom tiež). A ja idem s Kery-oke za Risé k Joeovi.
Potrebujem si ale nakúpiť a oprať. Obchod je len do 16 hodiny otvorený a zajtra ho otvárajú až o dvanástej.
Stále sa motáme v taverne. Monika išla odviezť kamarátku so psami do kempu a má pre nás prísť, aby nás odviezla. Nakoniec auto príde, batoh hodím do auta a ja sa prebehnem pešo k pošte. Je to len kúsok, asi 400m. Je tam hlavne obchod, rýchlo nahádžem veci na tri dni, platím niečo cez 60$.
Vyjdem von, ale kým sa dievky dajú dohromady, prejde ešte 15 minút.
Zadal som adresu do Google Maps a Monika nás vezie. Vyloží nás niekde v lese, lenže asi 300m ďaleko od Joa, ale za to môže Google. Poprosím Kery-oke, nech radšej ona, namiesto mňa, zavolá Joeovi. Ten ju potom naviguje správnym smerom.
Za chvíľu sme tam. Je to nádherná drevená chalupa, z roku 1953.
Budem spať na poschodí, na poschodovej posteli hore. Dole spí nejaký dosť tichý, postarší a divný pánko. Veľmi zle mu rozumiem. Keď schádza dolu schodmi, trvá mu to aj 3 minúty. Neskôr sa dozviem, že má niečo s nohou, nejako mu ofialovela a bolí ho. A že nechce ísť doktorovi. Možno nemá poistku, tu v US to bude možno bežné.
Joe je fajn chlapík. Má asi 65 rokov, pokiaľ som dobre postrehol z rozhovoru.
Ja s Kery-oke si potrebujeme súrne oprať. Dozviem sa však, že pračka je vonku. Beriem prádlo, Kery-oke vraví, že si dáme spolu veci do práčky.
Práčka musí byť z roku 1953 - tiež ako chalupa.
Aj sa čudujem, že vôbec aj funguje. O predlžovacom prívode a jeho vyhotovení radšej pomlčím. Som od fachu a toto keby u nás zbadal revízny technik, tak uzavrie asi celú ulicu a všetkým zakáže používať elektriku.
Ide sa prať. Práčka stále nejako blbne, nenapúšťa vodu.
Pranie nám trvá (teda mne, nechali ma vonku napospas práčke) aj dve hodiny!
Príde Joe, niečo mi vysvetľuje a ukazuje, ale ja fakt tomu nerozumiem. Určite si našiel a vlastne preprogramoval práčku podľa seba. Práčka určite nemá žiadnu chýrnu elektroniku, možno by som tam našiel aj elektrónky. Musím zasa pochváliť dizajnové drevené obloženie práčky, pasuje to ku chalupe. Potom však Joe odíde do mesta. A ja bojujem vonku s tou potvorou. Raz ide voda, potom nie, potom pračka stojí. Po hodine ma ide šľak trafiť. A do toho všetkého začalo snežiť.
Periem si všetko okrem pérovky a nohavíc. Slipy a ponožky, čo mám na sebe, som si včera prepral v umývadle.
Nohavice mám dosť špinavé, tak si ich idem oprať do vane. Pobehujem po baráku len v slipoch a v bunde.
Za hodinku príde Joe a prinesie tri nové tváre. Troch hikerov, tak okolo tridsiatky. Toto budú určite praví nomádi.
Joe s Risé uvaria večeru - akési dolky, tortilly, domácu omáčku, hrniec bravčového, extra červené fazuľky a kopec všakovakých drobností. Všetci sa patrične napráskame a okolo deviatej sa ide spať.
Nechcel som to sem nejako moc písať, ale predsa. Som vďačný Joeovi, že takto pomáha hikerom. Je to super. Len by si troška mohol doma poupratovať. Bál som sa chodiť vyzutý a v ponožkách po koberci v obývačke. Sprchovej batérie som sa bál aj dotknúť. Neskôr zistím, že toto bude dosť bežné, okrem jedného prípadu. Proste Američania nejako extra neupratujú. Ale - česť výnimkám...
predošlá časť: deň 8
nasledujúca časť: deň 10-12
moja "príprava" na PCT:
Ako som sa chcel stať hajkerom. Epizóda I. Časť I.
Ako som sa chcel stať hajkerom. Epizóda I. Časť II.
Ako som sa stal hajkerom. Epizóda II. Časť I.
