Cesta za polárny kruh na 20 ročnej Opel Corsa, časť 5 – Fínsko 1

Spolu na cestách - 10.2.2018
Together on roads

Do Fínska sme sa prepravili trajektom spoločnosti Viking Line, ktorá ponúkala najlacnejšiu prepravu z Talinu do Helsiniek. Po asi dvoch hodinách plavby naprieč Fínskym zálivom v Baltickom mori sme uvideli fínske pobrežie posiate malými ostrovčekmi a Helsinky. Z lode sme sledovali ako prechádzame okolo ostrovnej pevnosti Suomenlinna a desiatok ďalších malých ostrovčekov na ktorých sa často objavovali i domy. Táto možnosť bývania na vlastnom ostrove nás vcelku oslovila, len možno pri takej premávke turistických lodí na ostrovoch chýba aspoň štipka súkromia.

13.deň – Helsinky, Lakeland

Vylodenie z trajektu prebiehalo vcelku rýchlo. V prístave boli policajné kontroly, ktoré náhodne zastavovali autá. Zväčša šlo len o rutinnú kontrolu dokladov, no našlo sa aj pár zrejme podozrivých cestujúcich, ktorý museli vykladať celý kufor a pripraviť auto na prehliadku. My sme mali šťastie a nikto si nás ani nevšimol. Z prístavu sme šli rovno do centra mesta. Podľa našich informácií malo byť parkovanie v nedeľu zdarma. Pýtali sme sa pár šoférov ktorý zaparkovali vedľa nás či vedia niečo o parkovnom, no tí len mávli rukou so slovami nedeľa-nenedeľa, oni žiadne parkovné neplatia. Síce trochu s pochybnosťami, dali sme na odporúčania miestnych a neplatili sme ani my. Buď bolo parkovné v nedeľu zadarmo alebo podľa informácií, ktoré sme dostali to tam nikto ani nerieši a tak sme si žiadny pozdrav od miestnej polície pri aute nenašli :).

V Helsinkách sme sa nezdržali príliš dlho, pretože to čo nás lákalo vo Fínsku neboli mestá ale nikde nekončiaca príroda. V hlavnom meste sme si prezreli zopár pamiatok a miestne trhy. Viac menej sme sa nechali len unášať davom turistov, ktorých je tu neúrekom. Okolo katedrály Uspensky bolo viac ako turistov už len žobrajúcich starých žien. Boli na každom kroku a slovo „prosím“ zrejme ovládali v každom jazyku. Boli ich tak veľa, že dokonca museli žobrať na „zmeny“. Ku katedrále prišiel zrejme „vedúci zmeny“ a ten povymieňal snáď polovicu aktuálnej zmeny a doplnil ju čerstvými silami. Veď predsa vysedávanie na chodníku dokáže človeka unaviť...

Po prehliadke mesta sme nasadli do Corsičky a namierili si to k fínskemu Lakelandu, kde na nás čakali tisícky jazier. Po pár hodinách cesty sme sa chceli niekde utáboriť pri jazere, kde by sme mohli stanovať. Všade však boli husté lesy, bez možnosti parkovania alebo ak sme aj narazili na lesnú cestičku zväčša na konci cesty pri jazere stála chata. Hoci je vo Fínsku povolené táboriť v prírode, nechceli sme nocovať niekomu na záhrade a tak hľadanie vhodného miesta nám zabralo hodnú chvíľu. Po odbočení z hlavného ťahu nás čakali len štrkové cesty plné dier, kameňov a popadaného dreva. Naša Corsička vo Fínsku dostala riadne zabrať. Brázdili sme Lakeland, zastavovali sa a kochali sa výhľadmi na jazerá a užívali si čerstvý vzduch. Po pár hodinách sme našli skvelé miesto pri malom jazere na táborenie. Rozložili sme stan, uvarili večeru a okolo polnoci nás už zmohol spánok po dlhom dni. Hoci naše hodinky ukazovali niečo málo po polnoci vonku bolo stále svetlo, nezvratný dôkaz, že sa blížime k hranici polárneho kruhu.

14.deň – Lakeland, Olavinlinna, NP Koli

Včera sme šoférovali dlhšie ako zvyčajne a urobili sme dosť kilometrov, tak dnes ráno sme mali dostatok času na menšie opravy auta a našej výbavy, naplánovanie ďalšej cesty, užiti si jazier a okolitej prírody. Opäť sme mali problémy s naším výfukom a tak sme po ceste museli pár krát zastaviť a doladiť ho. Zlomený výfuk sme uchytili SK páskou na nejaký držiak čo sme našli na podvozku auta a keďže SK páska má skrutku na jej sťahovanie a rozťahovanie, tak vďaka tejto skrutke bol náš výfuk výškovo nastaviteľný. Zväčša tí správny tuneri majú výškovo nastaviteľný podvozok ale naša Corsička má výškovo nastaviteľný výfuk! Ten správny tuning na zlé cesty. Po pár skúškach sme zistili aká výška výfuku nám vyhovuje na zlé cesty aby sme nezachytávali každý väčší kameň na ceste a zároveň aby výfuk nebúchal o nápravu.

Po opravách a krátkej jazde sme sa zastavili pri hrade Olavinlinna – nedobytný hrad, ktorý bol postavený na ostrove a prístup k nemu je len z 1 strany po malom moste. Našou ďalšou zastávkou bol národný park Koli. Hoci tento národný park patrí rozlohou k tým menším, je dobre známym pre výhľad na krajinu plnú jazier, lesov a drobných ostrovčekov, ktorý umožňuje miestny kopec Koli. Toto miesto s magickou atmosférou nám hneď učarovalo a strávili sme tu pár chvíľ na zamyslenie sa, koľko krásy je na tomto svete. V NP Koli sme navštívili pár ďalších miest, šli na menšiu turistiku a k večeru sme začali hľadali miesto na stanovanie. Pri jednom nebolo parkovisko a pri druhom zase už bolo priveľa ľudí a takmer už žiadne miesto na stanovanie. Nakoniec sme našli skvelé miesto pri jazere kde bol prístrešok na prespanie, WC, nachystané drevo na oheň, ohnisko, malé mólo na rýchly prístup do vody a skvelý výhľad na zapadajúce slnko.

15.deň – NP Hiidenportti

Ráno sme sa najskôr zastavili v informáciach v dedinke Kuhmo, kde nám dali mapky okolitých parkov a užitočné informácie o nich. Toto informačné stredisko je východiskovým bodom pre návtševu okolitých parkov a veľmi radi vám tam poradia. V centre sme si doplnili zásoby vody a opäť cez štrkové cesty plné dier sme sa dostali do NP Hiddenporti. Nabalili sme si ruksaky, pripravili menšie zásoby na dva dni a vydali sa na turistiku naprieč parkom. Vybrali sme si okruh parkom dlhý cca 15km. Bez problémov by sa to dalo zvládnuť za jeden deň ale my sme sa nikam neponáhľali a chceli si vychutnať okolitú prírodu a tak sme si túru rozdelili na dva dni.

V parku bolo niekoľko miest, kde sa dalo prenocovať. My sme si vybrali miesto na malom poloostrove takmer v strede parku. Po pár kilometroch šlapania sme uvideli most cez rieku, ktorý nás doviedol k nášmu miestu na ktorom bola chatka s nachystaným drevom, hrnce, ohnisko, miesta na stanovanie a v podstate takmer všetko čo potrebujete na pobyt v prírode.

V tomto parku nás zaujala voda v riekach a jazerách. Bola tmavá až takmer červeno-čierna. Sfarbenie vody umocňovalo legendu o parku, podľa ktorej do nehu utiekol prenasledovaný démon Hiisi. Roklina Hiidenportti Gorge je stredobodom parku a podľa legendy je toto miesto bránou do ríše kam utiekol prenasledovaný démon. V panenskom tichu okolitej prírody sme premýšľali o tejto legende a sledovali ako vysoké skaliská rokliny padajú do hlbín čiernej vody. Park mal tak čarovnú atmosféru, že sme už len čakali, kedy sa objaví démon Hiisi a vtiahne nás do svojej ríše. Možno sa tak i stalo, pretože Hiidenportti je miesto ako stvorené na načerpanie nových síl a ukrytie sa pred ruchom a zhonom tejto uponáhlanej doby. Niet sa čo čudovať, že démon Hiisi si vybral práve toto miesto za svoj úkryt.

Naše cesty môžete sledovať na facebookovej stránke Spolu na cestách - Together on roads: https://www.facebook.com/togetheronroads/

Komentáre Disqus