Svojho času Karel Kryl konštatoval: Úloha osobnosti v dějinách sestáva prakticky z ochoty dotyčné osobnosti zemřít nebo nechat se zabít, dřív než stačila odvolat.“[1] Pri pohľade na kaštieľ v Dolnej Mičinej ma napadlo pána Kryla parafrázovať: Úloha kaštieľa v dejinách spočíva v jeho ochote chátrať a nebyť obnovený ... Tým nechcem povedať, že ak by tento kaštieľ vedel rozprávať, nenadal by nám do volov za to, aký dlhý čas pustne. Po prvý krát som ho navštívil v roku 2001. Vyzeral ako dnes. Namosúrený starec z kopca hľadiaci do okolia očami svojich vybitých okien. Ďalšie roky som registroval, že sa z neho stal stály kandidát top desiatich najnavštevovanejších rozbitých historických budov. Je totiž trochu strašidelný, veľmi malebný, dobre prístupný, stále neopravený a čuduj sa svet, vďaka tomu, že strecha dobre slúži, ani sa tak rýchlo nezopsul.
Čo o ňom vieme
Prekvapilo ma to. Prekvapilo ma, že o tom kaštieli je publikovanej tak málo faktografie. Jedna z najčistejších renesančných pamiatok na Slovensku. Dokonca opevnená. A skoro nič. Tak budem citovať Súpis pamiatok[2]: „Kaštieľ renesančný z 2. polovice 16. storočia, postavený na starších základoch, rozšírený v 2. polovici 17. storočia a upravovaný koncom 18. storočia. Trojpodlažná bloková stavba so štyrmi kruhovými nárožnými baštami. Z vstupnej siene vedie dvojramenné schodište, umiestnené do štvorcového prístavku bloku kaštieľa. Po oboch stranách vestibulu sú dve miestnosti, vyúsťujúce do nárožných bášt. Schodište v poschodí končí v menšom vestibule, odkiaľ je vstup do veľkej sály, klenutej valenou lunetovou klenbou, a do dvoch menších obytných priestorov. Na druhom poschodí sú symetricky rozmiestnené, za sebou radené miestnosti. Medzi nárožnými baštami na hlavnej fasáde vbudovaná poschodová arkádová chodba na spôsob loggie so segmentovými oblúkmi. Na prízemí kryté dvojramenné schodište, v parapete s kartušou a datovaním 1667. Na prvom poschodí v severozápadnej bašte zvonka osadený renesančný portál s dvojitým erbom a nápisom, má točené stĺpy s révou a rozoklaný segmentový tympanón. Okná s kamennými šambránami. V jednej miestnosti renesančný krb s ornamentálne členenými pilastrami z 2. polovice 17. storočia.“
Ak napíšem, že ten opis je suchopárny, tak na ňom nenechám ani nitku suchú. Uznávam, nečíta sa to dobre. Rozmeňme to na drobné. V strategickej polohe, na vyvýšenom mieste s dobrým prehľadom nad dianím v údolí, bývala v minulosti staršia stavba. Pravdepodobne tiež pevnostného charakteru. Kaštieľ od počiatku stavaný ako objekt schopný chrániť sám seba (valcové bašty do strieľňami), postavili v čase tureckého nebezpečenstva. V krátkom čase ho upravovali spôsobom, ktorý svedčí o snahe urobiť ho pohodlným a dostatočne estetickým a reprezentatívnym na bývanie (krb, loggia, dvojramenné schodiská ...).
Čo uvidíte dnes?
Málo. Ak nie ešte menej. Ak prvý zväzok Súpisu vydali v roku 1967, tak text pripravili možno v roku 1963. Teda pred 60-mi rokmi. Ak zohľadníme zmenu spoločenského zriadenia a zmenu vlastníckych vzťahov, musíme si priznať, že čo vzácnejšie a čo demontovateľné, to už dávno z kaštieľa zmizlo v rukách neoprávnených zberateľov, priekupníkov, predmetov kultúrnej hodnoty.
Čo sa ešte môžeme dozvedieť?
Opäť budem citovať. Tentokrát zo stránky hrady-zamky.sk[3]: „Kaštieľ bol postavený na starších základoch, predpokladá sa, že sa jednalo o panské sídlo alebo hrádok. Existujúce zdroje sa viažu vo všeobecnosti na majetky Benickovcov v okolí Mičinej, priame archívne správy ku kaštieľu v Dolnej Mičinej sa nenašli. Aký bol osud kaštieľa pred rokom 1667 nie je známe. Predpokladá sa, že pod vplyvom udalostí ako napr. vpád Turkov na Dolnú Mičinú v r. 1590, prinajmenšom do roku 1657, bol kaštieľ dlhšiu dobu neobývaný a spustnutý, čo dalo základ k veľkej prestavbe a úprave krátko na to, v roku 1667.
Obnovu kaštieľa financoval Tomáš Benický z Mičinej so svojou manželkou Katarínou Merwaldovou, ktorí získali tento majetok po rodine Mičinských. Podľa zvyklostí svojej doby označili v nápisovej tabuli prestavbu za novostavbu od základov. Táto neskororenesačná úprava znamenala prestavbu staršej zničenej pevnosti na pohodlné feudálne sídlo s reprezentačnými miestnosťami. Navonok kaštieľ ostával ešte stále pevnosťou s kamenným bosovým portálom a padacím mostom, kľúčovými strieľňami a malými oknami v nižších podlažiach.
V 2. tretine 18. storočia došlo k prestavbe, ktorú podnietil veľký požiar. Baroková obnova sa v interiéroch prejavila najmä v detailoch vložením dverí s rokokovým kovaním, úpravou hlavného schodišťa a zriadením kaplnky, prístupnej ľudovo stvárneným dreveným schodišťom. Pri tejto úprave bola zamurovaná štítková atika, dôležitý pevnostný architektonický prvok a nahradená šindľovou mansardovou strechou a vikiermi.
Úpravy v 19. a 20. storočí sa v zásade nedotkli charakteru objektu a znamenali len bežnú údržbu, prípadne zmodernizovanie priestorov otvorením secesného otvoru z ústrednej miestnosti prvého poschodia na arkádu a vložením kachľových pecí. Úpravy sa týkali skôr okolia kaštieľa, kde bol vytvorený krajinný park s prístupovou gaštanovou alejou, vyrúbanou pri zmene majiteľov v roku 1945 a schodíkmi, ktoré vytvárali kompozíciu parku rešpektujúcu prírodný terén v okruhu kopca okolo kaštieľa. Kaštieľ bol do prechodu frontu obývaný, ale vojnové udalosti ho značne poškodili.
Od konca 2. svetovej vojny kaštieľ užívalo JRD v Dolnej Mičinej ako sklady obilia a zemiakov. Tento spôsob využitia s ohľadom na umelecko-historickú a architektonickú hodnotu objektu bol maximálne nevhodný a drastický. Počas používania objektu neprevádzal užívateľ žiadnu údržbu ani opravy, v dôsledku čoho zostal kaštieľ v zlom stavebno-technickom stave. V roku 1958 prešiel z časti do súkromného vlastníctva a z časti do správy MND (asi ide o preklep a správne má byť MNV – miestny národný výbor, pozn. aut.). Ani títo však nezabezpečovali najnutnejšiu úpravu objektu. Jediným pozitívnym prejavom jeho záchrany bola oprava strechy prevedená v roku 1963. Návrh na pamiatkovú úpravu predložený v roku 1969 zostal bez realizácie.“
Záver
Kaštieľ sa v každom prípade oplatí navštíviť. Potápa sa čoraz viac v zeleni a čoraz intenzívnejšie sa k nemu približuje výstavba nových rodinných domov. Verím, že podľa vzoru kaštieľov na západnom Slovensku, si aj tento nájde nového vlastníka, ktorý ho prebuduje na honosné a reprezantačné sídlo.
