Maximiliánova alebo Rolandova fontána? Najstaršia fontána v Bratislave

Nezvyknem písať o fontánach. Teraz musím. Štyria čurajúci chalani uprostred mesta! To sa nedá obísť! Aj ja som si išiel v Bruseli zodrať nohy, aby som videl Manneken Pis-a, cikajúceho niečo málo cez 60 cm vysokého chlapca, veľmi nenápadne umiestneného na nároží domu.

Len aby som zistil, že ide o atrakciu tak nenápadnú a tak preslávenú ako belgické pralinky. Teda nič moc, ale každý to musí vidieť, každý to musí ochutnať. 

Ibaže hlavným mestom chlapcov s obnaženými pipíkmi cikajúcimi uprostred mesta je opäť Bratislava! Rolandova fontána bola na začiatku leta 2019 obnovená vo svojej pôvodnej podobe. Decentná, trochu nezmyselná baroková úprava, rovnako ako nevkusná a ešte nezmyselnejšia novodobá úprava s vodným prstencom, boli odstránené! Rolandova fontána

Za všetko môže ohňostroj!

Ohňostroj nie je žiaden novodobý výmysel a už vôbec nie je novinkou, ktorá sa v Bratislave prezentovala len na 1. a 9. mája za socíku a počas novoročných osláv od roku 1990. Býval súčasťou korunovačných slávností a hneď počas tých prvých, v roku 1563, sa nevydaril. V Prešporku korunovali za uhorského kráľa Maximiliána II. a jeho manželku Máriu Španielsku za uhorskú kráľovnú. Hry a oslavy prebiehali podľa plánu, ibaže po zotmení sa veci zvrtli nesprávnym smerom. Pyrotechnici pripravili ohňostroj na nesprávnom mieste a ešte ho aj spustili priskoro. Výsledok: požiar v meste, zhorené budovy, niekoľko mŕtvych. Rýchlemu šíreniu požiaru bolo ťažké zabrániť, pretože v meste chýbala verejná studňa s väčším objemom vody. Maximilián vzal veci do svojich rúk, uhradil liečenie zranených požiarom a na Hlavnom námestí dal postaviť fontánu. Dnes najstaršiu, teda úplne  prvú verejnú fontánu v Prešporku. Rolandova fontána

Na jej vrchole stojí rytier zobrazujúci kráľa Maximiliána chrániaceho mesto aj krajinu. Ibaže akosi omylom sa z neho stal legendami opradený Roland. Tak máme jednu fontánu a dve mená pre ňu.

Prečo Roland?

Podľa legendy bol Roland putovný rytier, ktorý navštevoval európske mestá. S ťažkým mečom Durandal chránil chorých, slabých, pocestných a hrou na lesnom rohu podvečer uspával deti. Obľubu si vyslúžil u starých aj mladých a keď zomrel tak mu aj v Prešporku mali prajní mešťania postaviť fontánu.

Nie je to až tak úplne pravda, ale k bratislavskému Rolandovi sa viažu ešte dve povery. Na Silvestra sa údajne otočí okolo vlastnej osi a pokloní sa smerom k niekdajšej Radnici (strašidelnému domu), v ktorej boli zložené hlavy sťatých radných pánov po neúspešnom vyjednávaní s Turkami obliehajúcich mesto. Týmto spôsobom im vzdáva česť. Na Veľký piatok zvykne zostúpiť z podstavca, aby prevetral svoj meč. Zaženie sa ním na všetky svetové strany, aby obyvateľom mesta pripomenul, že je pripravený ho chrániť.

Rolandova fontána

Skutočný Roland mal žiť v časoch franského (nemeckého) cisára Karola Veľkého niekedy na prelome 8. a 9. storočia. Eberhardova kronika hovorí, že  15. augusta 778 prepadli zadný voj Karolovho vojska Mauri. Pri jeho obrane v Roncesvalleskom priesmyku v Pyrenejách zahynul Hruotlandus, správca normandského pobrežia a popredný člen Karolovej vojenskej družiny. O Hruotlandovi - Rolandovi sa začali rozprávať príbehy a postupne sa stal legendou, ktorej obľúbenosť vzrástla so vznikom starofrancúzskej Piesne o Rolandovi z rokov 1066-1096.

Roland sa stal symbolom čestného bojovníka a ochrancu práv chudobných a slabých. Nemecké mestá boli prvé, ktoré si sochu rytiera začali stavať na námestiach a trhoviskách. Jedného z najväčších a najkrajších majú v nemeckých Brémach.

Čurajúci chalani? Prečo áno!

Lakonická odpoveď by znela, pretože si to tak vymyslel pán Andreas Luttringer z rakúskeho Deutsch Altenburg. Ako autor ju dokončil v roku 1572. Do vysokého piliera umiestnil valec so štyrmi putti (nahými deťmi podobným anjelom) čurajúcich na všetky svetové strany. Kým renesancia priala vtipnosti (a údajnej „nehanebnosti“), baroko urobilo škrt toľkej uvoľnenosti. V 30. rokoch 18. storočia radní páni rozhodli, že sochárska výzdoba sa zmení. Chlapcov zmenili a miesto pipíkov držali odrazu v rukách hlavy delfínov s roztvorenými papuľami, z ktorých crčala voda. Našťastie sa všetko zmenilo. Fontána dostala svoju pôvodnú podobu a zmizol aj odpudivý vodný prstenec z roku 2007 brániaci k prístupu k fontáne.

Rolandova fontána

Okrem tých malých nezbedníkov stoja za pozornosť aj mužské a ženské tváre (maskaróni)  na spodnej časti (obvodovom múre) fontány. Jeden z nich prezentuje starého lesného muža (asi Pana). Má úzku tvár s rozšíreným čelom, mohutnými nadočnicovými oblúkmi, oči bez zreničiek, široký, placatý nos a krátke fúzy. Hovorí sa, že keď ľudia prestali vztyčovať kamene (menhiry) ich funkciu („hovorcu“ so základnými silami prírody) prevzali títo lesní muži. Dlho, veľmi dlho sa objavovali ako súčasť výtvarného prejavu na stenách mestských budov (a často aj kostolov).

Rolandova fontána

Iba tak na koniec

Tak som si uvedomil, ako málo už chodím do stredu mesta. Bratislava je moje rodné mesto a vždy som ju mal rád. Ibaže ten pocit sa vytratil. Kým bola rozbitá, zanedbaná, spustnutá, snívali sme o jej obnove. Teraz je čistejšia, obnovenejšia, výstavnejšia, len sa mi akosi odcudzila. Našťastie, ešte vždy ma vedia potešiť malé „víťazstvá“, ktoré oživujú jej zašlú slávu hlavného mesta Uhorského kráľovstva.