O Ivančiciach na Morave a (nielen) o ich slávnych rodákoch

Ľuboš Vodička - 22.1.2018
Ivančice, Galéria A. Muchu

Žena, která má lék na stesk

Při vyřizování letenek jsem se seznámil s paní Markétou Shaw, zaměstankyní Československých aerolínií. Obdivoval jsem její schopnost a takt, se kterým pomáhala českým pasažérům při realizaci jejich letů. Tato vzdělaná a pracovitá žena měla velký přehled o kulturním životě Čechoslováků v Austrálii.

Rád bych napsal její životní příběh, ale nepřála si to. „Je tady mnoho zajímavějších lidí, o kterých by se mělo psát,“ tvrdila. Nemyslel jsem si to, ale respektoval jsem její přání. Snad mi ale odpustí pár vět.

Při společném oběde, na který mě pozvala, jsem naslouchal jejímu vyprávění.

„Mnoha lidem se po vlasti stýská, někteří mají i vážné psychické problémy. Snažím se jim pomoci a ve volných chvílích je navštěvuji. Mám s sebou i lék,“ řekla a usmála se.

„Lék na stesk?“ divím se.

„Ano, jsou to magnetofonové pásky s nahrávkami různých veselých monologů Vladimíra Menšíka. Jeho humor skutečně léčí a já pana Menšíka bezmezně obdivuji,“ řekla.

„Možná máme i v tomto směru něco společného. Já zase od dětství trpím, protože podle mne jediný skutečný představitel Švejka je právě Vladimír Menšík. Škoda, že tuto roli ve filmu nemohl vytvořit,“ řekl jsem.

Paní Martě sa rozžářily oči. „Takového Švejka bych moc chtěla vidět,“ řekla nadšeně.

 

Vedel som, že o Ivančiciach chcem napísať. Len som nevedel ako začať. Až kým mi svokor nepožičal knihu Plachetnicí kolem světa pro pírko tučňáka od Rudolfa Krautschneidera, z ktorej úryvok som citoval. Svojho času bol svokor s Krautschneidrom na vojne. To, ale nie je dôležité.

Ivančice sú ako bryndzová pomazánka na päť spôsobov. V každej je bryndza a maslo. Špičkové suroviny. Ibaže originálnosť každej pomazánky spočíva v tom či do nej dáte veľa, alebo málo papriky, cibule, možno horčice, alebo inej utajenej ingrediencie. Také sú aj Ivančice na južnej Morave. Zvyčajne sa sem chodí k vôli Alfonsovi Maria Muchovi. Maliarovi a designérovi, ktorý ponoril secesnú hravosť do moravskoslovanskej zmyselnosti. Trochu menej sa sem chodí k vôli Vladimírovi Menšíkovi. Napriek tomu, že pre obidvoch pánov boli Ivančice rodným mestom. Zo všetkého najmenej sa sem chodí k vôli Ivančiciam samým. Práve úryvok z vyššie spomenutej knihy akoby otvoril dvere ku konceptu ako písať o Ivančiciach. Uvedomil som si, že dnešné Ivančice sú ako Vladimír Menšík. Zábavné, naturálne, blízke, bezprostredné, povedomé, ale keď sa vám stratia z očí, zdanlivo na ne zabudnete. Taký býval aj pán Menšík. Zábavný, bezprostredný, ľudový, blízky a taký samozrejmý, že sme si jeho talent ani neuvedomovali. Toto všetko mi pripomenul ten úryvok z knihy. Pripomenul mi aj to, že v Starej radnici som dve miestnosti upravené ako múzeum Vladmíra Menšíka viac-menej nedbalo preletel. Veď som do Ivančíc prišiel kvôli A. Muchovi! Dodatočne mi „dokvapkalo“.

Muchovo kúzlo prirodzenosti

S Muchovými dielami sa stretnete kade – tade. Zo všetkého najviac v papiernictvách vo forme plagátov a nevydarených reprodukcií. Mucha „na živo“, teda Muchove originály sú ... originály. Sála z nich živočíšnosť, prirodzenosť, kúzlo, ľahké erotično, všetko poprášené magičnom charakteristickým pre objavovanie dávnych filozofií na začiatku 20. storočia. V Muchovom podaní sú muži veľkí, hranatí, pevní, svalnatí, s mužným pohľadom upretým k ďalekým horizontom. Ženy krásne, mladé, mäkké, oblé, ľahko éterické, i tak ale plné mlieka a krvi. Jednoducho žiadané, pripravené zaopatriť potomstvo. Dosaďte si týchto štatistov do obrazov veľkých rozmerov, predstavte si, že nimi ilustrujete staré dejiny české (skôr staré dejiny Slovanstva), neprežeňte to so žiarivými a sýtymi farbami, pretože obrazy sú maľované akoby mimochodom, zľahka a v tenkých vrstvách a máte pred sebou fascinujúce Muchovo dielo. Možno by tu bolo na mieste citovať ako hodnotí Muchu niektorý významný historik umenia. Nespravím to. Výtvarné umenie posudzujem v dvoch polohách: páči sa mi – nepáči sa mi. Ak sa mi páči, interpretujem si ho po svojom. Muchove výtvarné diela vystavené v Ivančiciach nasýtili moju potrebu „umeleckej konzumácie“. Boli sýte a chutné J

Mesto ako bryndzová pomazánka

Mesto ako bryndzová pomazánka v piatich nezameniteľných chutiach. Prečo, ale mesto ako pomazánka a ešte aj v piatich chutiach? Pretože keď sa prejdete čo i len jeho centrom máte pocit, že každou ulicou, každým námestíčkom, každým obchodom, každou výkladnou skriňou ste niekde úplne inde. To sa ešte nesmiete dať zaskočiť tým, keď zistíte, že v tesnom susedstve gotického kostola Nanebovzatia Panny Márie sa na trhu bude práve predávať „luxusné“ spodné dámske prádlo. Také sú Ivančice. Na jednom námestí socialistický obchodný dom, v uličke štýlová pekáreň s neskutočne chutnými moravskými koláčmi a potom stredoveko ladené námestie s pomalou atmosférou vidieckych sídiel. Ibaže ani tu nechýbajú obchodíky, ktorých korene sú v Protektoráte Čechy Morava, duch budovania socialistických zajtrajškov ich ešte neopustil, ale už postrehli nástup našej rano kapitalistickej prítomnosti.

Venované pánovi Menšíkovi

Naozaj som si tie dve miestnosti upravené ako expozícia Vladimíra Menšíka pozrel veľmi nedbalo. Budem sa vyhovárať na to, že expozícia mala úroveň výstavky stredoškolákov o úspešných absolventoch ich školy. Poviem, že Menšíka som vždy vnímal ako herca, ktorý tu bol, ktorý tu je, ktorý tu bude. Ako podmaz čo sa nestratí. Tú Krautschneidrovu knihu som dostal do rúk po návrate z Ivančíc. Práve preto, že sme tam boli. Ten krátky úryvok z nej vytiahol oponu môjho zabudnutia a odrazu som si spomenul na trochu guľatého, riadne brčkavého, zdanlivo stále veselého človeka. Na moje veľké počudovanie vybavili sa mi v pamäti aj exponáty z tých dvoch miestností. Fotografie z filmov, jeho smoking zavesený na drevenom vešiaku, krátke ukážky z jeho filmov, ktoré tu premietali. Tak som si uvedomil, že ten človek bol súčasťou filmovej a televíznej kultúry nášho detstva, dospievania, rannej dospelosti. To uvedomenie bolo príjemné. Nie som veľkým obdivovateľom hercov. Myslím si, že ich význam je priamo úmerný schopnosti majiteľov zábavného priemyslu na nich zarobiť. V mojom vnútornom rebríčku dôležitých osobností sú niekde „tam“. Ale uvedomil som si, že tento človek a generácie jemu blízkych hercov sú kultúrnym dedičstvom „najproduktívnejšieho veku“ Československej socialistickej republiky. A že kultúra v ich podaní nakoniec bola príjemná. Viem, viem, vyzerá to na syndróm „selektívnej nostalgie“. Možno je to nostalgia, ale pre mňa je to uvedomenie, že ich práca bola iná, ako vidím prácu súčasných hercov. Že sa mi nakoniec páčila.

Komentáre Disqus