Solivar v Prešove

Ľuboš Vodička - 14.5.2017

Svojho času sa nechal počuť dosluhujúci vysoký cirkevný hodnostár, že každý muž v jeho postavení by mal po sebe zanechať stopu. Stopu v podobe obnovy významného kostola, najlepšie historického chrámu. Svoju výzvu dodržal. Výrazne obnovil interiér  Dómu sv. Martina v Bratislave. Až tak výrazne, že v krátkom čase sa musela nová dlažba opätovne vymeniť. Túto príhodu spomínam, pretože keď som navštívil obnovený Sklad soli v prešovskom Solivare, opäť som si na ňu spomenul.

Impozantná budova a (ne)impozantná obnova pamiatky

Tento Sklad soli je impozantná budova. Pred svojím vyhorením mala najväčší pôvodný strešný krov v Európe. Sklad vyhorel v roku 1986 a spustol. Po rokoch sa našiel dostatočný zdroj peňazí na jeho obnovu a nové využitie. Mimoriadne záslužný čin. Ibaže. Ibaže v interiéri budovy sa objavila kombinácia vysokoleštenej podlahy z kameniny v susedstve s drevenými podlahami. Plechové radiátory pri neomietnutých stenách z kameňa a tehál. Ultra moderné elektrické svietidlá zabudované do drevených konštrukcií. Prešovský pamiatkári od obnovy skladu odťahujú ruky. Archivujú svoje vyjadrenia, ktorými poukazovali na nevhodnosť takýchto úprav. Máme obnovenú impozantnú budovu, ktorú nám môžu závidieť minimálne na území Európy. Máme, ale ak v nej uvítame hoci aj liberálne zmýšľajúceho odborníka na historickú architektúru, pravdepodobne v ňom vyvoláme rozpaky. Budova sa môže využívať na všakovaké kultúrne akcie, ale čudesná chuť slano-sladko-horkého vizuálneho mišmašu bude ešte dlho rezonovať niekde v ústnej dutine. Neostáva nám iné, len byť vďačnými za to, že záchrana budovy prebehla. Možno sa niekto niekedy v nejakej budúcnosti vysporiada s vhodnejším spôsobom úpravy.

solivary presov

Soľ nad zlato, ale ktorá soľ je skutočne nad zlato?

Najzaujímavejšia otázka, ktorá odznela pri mojej poslednej návšteve Solivaru bola: Zdá sa mi to, alebo je pravda, že soľ je dnes akási menej slaná? Pán, ktorý nás sprevádzal sa zamyslel a po chvíli sa pousmial. Potom odpovedal: Nezdá sa vám to. Dnes sa procesy pri výrobe soli urýchľujú. Dnešná soľ obsahuje číridlá, doplnky, ktoré znižujú obsah „soli“ v nej. Okamžite prišla ďalšia otázka: Kde kupujete soľ vy? Odpoveď bola rýchla: V Tescu, sprevádzal ju smiech prítomných. Ale aj pocit, že sa nám trochu „zdvihla opona“.

solivary presov

Keď sa soľ spod zeme von dostala

V Soľnej Bani (tak sa pôvodne volala samostatná osada, ktorá je dnes súčasťou Solivaru a Solivar súčasťou Prešova) sa s kutacími prácami na soľnom ložisku začalo v roku 1570. Neťažila sa len soľanka (soľný roztok, z ktorého sa soľ získa až odparením), ale ťažila sa aj kvalitná kamenná soľ. Klasickú ťažbu v podzemných štôlňach realizovali v rokoch 1570 až 1752. Potom podzemie zaliala voda a všetko úsilie sa sústredilo na zisk soľanky. Soľanka je vysoko nasýtený vodný roztok chloridu sodného. NaCl je chemická zlúčenina, ktorej slanú chuť máme tak radi. Aby ju však bolo možné z roztoku získať, bolo nutné roztok zahrievať a vodu z neho nechať odpariť. Tento proces prebiehal vo varni, ktorú od vysokých pecí, v ktorých sa topí železná ruda, odlišovalo asi len to, že soľanka sa vylievala do plytkých bazénov. Pod nimi sa kúrilo. Nie hocijako, ale celými kmeňmi stromov. Niekoľko desiatok druhov soli (niektoré totiž už pri sušení boli obohacované o príchute, prípadne prifarbované) sa prevážalo po koľajniciach do susedného Skladu soli (tej impozantnej budovy, ktorá prešla zvláštnou obnovou). Tento spôsob výroby soli vydržal veľmi, ale naozaj veľmi dlho, až do roku 1972. Napriek tomu, že už v roku 1925 bola spustená výroba v novom závode, kde sa soľ získavala vákuovou technológiou. Žiaľ, dnes sa už v Solivare nevyrába soľ ani jedným, ani druhým spôsobom. Tento stav možno nebude trvalý. Soľanka s tak vysokým obsahom soli ako je k dispozícii v okolí Prešova, nie je nikde inde v Európe. A je jej naozaj dostatok.

solivary presov

Keď takmer platilo: zlato nad soľ

Zaujímavé je, že obavy z vyčerpanie ložísk soli sa objavili oveľa skôr ako v 20. storočí. Už v roku 1724 Jozef Anton Gemerka založil vlastnú spoločnosť, ktorá realizovala geologický prieskum v okolí. Skúmal okolité horniny s cieľom nájsť stopy zlata. Smolnícka skúšobňa hornín mu síce podávala negatívne stanoviská k obsahu vzácneho kovu, ale on sa nevzdával. Tušil, že ak nastanú problémy so soľou, uvoľní sa veľké množstvo pracovnej sily, ktorú bude môcť využiť vo svojom podnikaní. V činnosti ho podporil aj gróf Grassalkovich, ktorý navštívil banský revír. Stratový podnik povzbudil finančnou injekciou vo výške tisíc zlatých. Nepomohlo to. Zlato sa pod zemou v dostatočnom množstve nenašlo.

Zlatá Baňa, ktorá zlatom nikomu nepomohla

Oblasť Zlatej Bane skutočne veľa zlata nepriniesla. Postavili tu však vodnú nádrž, ktorá zásobovala vodou kanál na splavovanie dreva potrebného vo varni soli. Pre naše rozprávanie je zaujímavá aj tým, že komorský gróf František Xaver Dreveňák v roku 1814 nariadil zákaz ďalšieho hľadania zlata v tejto oblasti. Tým sa skončila „zlatá horúčka“ v okolí Prešova. Prešovské podzemie začalo vydávať onakvejší drahý poklad. Vzácne opály. Ale to je už iné rozprávanie!

solivary presov

Prešov – Solivar – Soľná Baňa, dnes

Keby komunisti v 20. storočí nepreťali Solivar nezmyselne širokou cestou pre autá, bola by to krásna oblasť s dokonalou atmosférou starých čias. Tento povzdych neznamená, že by to napriek asfaltovej jazve neplatilo. Solivar je úžasné miesto. Nízke domčeky, impozantné budovy ranej priemyselnej revolúcie, drevená klopačka, v tráve sa strácajúce zbytky železnice, upravený areál, dobre prezentované muzeálne expozície, to všetko prináša zážitok, ktorý nie je problém si po pár rokoch vždy zopakovať.  Stále znova a znova ma fascinujú obrovské drevené nádrže na soľanku v Četerni, páči sa mi mohutný niekoľkotonový gápeľ, ktorý nie je žiaden problém roztočiť, páči sa mi celé toto miesto. Rád sa sem vraciam.

Komentáre Disqus