Čachtická pani - Krvavá grófka

Alžbeta Báthoryová (Elizabeth Bathory) vraj vkladala niektorým dievčatám do genitálií rozžeravené železo, od čoho potom zomierali v hrozných mukách.

Počul aj to, že jej kočiš menom Peter, keď prichádzali z Ečedu, umučil na jej rozkaz dcéru vysokopostavenej osoby, ktorú pochovali pri ceste.

Aj to vie, že keď sa vracali z poslednej korunovácie, utýrala jedno dievča bodaním nožmi a pálením rozžeraveným železom - úryvok z knihy Jozefa Kočiša zachytáva slová jedného z vyše tristo svedkov, ktorí vypovedali v roku 1610 pri vyšetrovaní zločinov Alžbety Báthoryovej. Názory na to, či skutočne vykonala všetko, z čoho ju obviňovali, sa rôznia. Poniektorí sa domnievajú, že áno, ale sú aj takí, čo tvrdia, že ona sama je obeťou špekulácií a sprisahania, ktorého cieľom bolo pripraviť ju o majetky. Faktom však zostáva, že „pravda“, podľa ktorej je zobrazovaná ako krvilačná beštia, vyhovuje najmä autorom románov, filmovým režisérom a všetkým milovníkom senzácií. Je však takáto interpretácia minulosti skutočne pravdivá?

Nezrovnalosti

Na pravú mieru treba uviesť najmä niektoré do očí bijúce fámy. „Krvavý kúpeľ“, najohavnejší čin, ktorým sa mala Čachtická pani presláviť, sa v skutočnosti nikdy nekonal. Nezachovala sa o tom výpoveď ani jedného svedka. Autorom tejto fikcie je Ladislav Turóci, ktorý ju ako prvý uverejnil v roku 1729, viac ako sto rokov po Báthoryovej smrti. Uzdu fantázii popustil, keď opisoval uhorské stolice v diele Ungaria suis cum regibus compendio data. Od neho to neskôr prevzal do svojho vlastivedného diela o Uhorsku - Notície Matej Bel.

Uhorsko v tých časoch zmietali náboženské boje katolíkov a protestantov. Báthoryová patrila ku kalvínom, pričom Turóci bol jezuita, teda predstaviteľ protireformácie. Je pravdepodobné, že chcel využiť jej nejasnú minulosť a cez osobu Báthoryovej vykresliť predstaviteľov protestantizmu ako krutých, skazených a posadnutých diablom. Na túto tému vyšlo množstvo publikácií. Historický román Jozefa Nižňanského, kniha Jozefa Kočiša - Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo, najnovšie Krvavá grófka Pavla Dvořáka. Nová interpretácia histórie na túto tému sa objavila v knihe maďarskej autorky Sádecky-Kardošovej. V civilnom zamestnaní je sudkyňa a Báthoryovú sa z právneho pohľadu snažila obhajovať.

cachticka pani

Cesta k procesu

V roku 1610, štyri mesiace po svojom menovaní za palatína, začal Juraj Thurzo vyšetrovanie proti Alžbete Báthoryovej obvinenej z násilných vrážd mladých dievčat. Dovedna vypovedalo okolo tristo svedkov, ktorých výpovede sa však rôznia. Báthoryovú na základe obvinení uväznili, zhromažďovali výpovede a pripravovali súd, na ktorom mal byť vynesený rozsudok. Súd sa však nekonal. Obžalovanú z hrozných obvinení nikdy neusvedčili napriek tomu, že ukončenie celého procesu urgoval aj sám panovník.

Veď držať bez rozsudku pod zámkou člena vysokej šľachty bolo na tie časy niečo neslýchané. Natíska sa otázka, prečo sa situácia vyvinula práve takto? Odpoveď sa dá zhrnúť do troch najpravdepodobnejších vysvetlení. Palatín Thurzo nechcel kompromitovať vysokú šľachtu, ktorej členom bol on aj Báthoryová. Z tohto dôvodu, napriek vine obžalovanej, prípad zahral do ústrania. Takéto vysvetlenie by sa dalo vcelku ľahko pochopiť. Na prelome 16. a 17. storočia, v predvečer stavovských protihabsburských povstaní, sa uhorská šľachta zubami-nechtami držala svojich výsad. Vládnuci Habsburgovci naopak číhali na každú vhodnú príležitosť, ako zlomiť vplyv mocných uhorských magnátov. Exemplárny proces a následné potrestanie jedného spomedzi nich by mohlo mať ďalekosiahle následky a nedotknuteľnosti spupnej šľachty by zasadilo poriadny úder.

Uvedomoval si to aj palatín a uznal za vhodné celý prípad ututlať. Na druhej strane, prečo potom také rozsiahle vyšetrovanie? Veď kamufláž celého procesu by zvládol skúsený intrigán Thurzo zrejme celkom určite aj oveľa diskrétnejšie. O niečo pravdepodobnejšie preto vyznieva ďalšia teória.

Tajný testament prehovoril

Hlavnou motiváciou bola snaha získať majetky. Báthoryová, vdova po Františkovi Nádašdym, vlastnila obrovské statky nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Rumunsku a Rakúsku. V prípade dokázania viny a popravy šľachtica prepadali podľa Uhorského zákonníka Komore vo Viedni, čiže panovníkovi. Keďže panovník Matej II. sa v Uhorsku nezdržiaval, zastupoval ho Thurzo. Mal funkciu palatína, zástupcu kráľa, v čase jeho neprítomnosti. To znamená, že z celého procesu by v konečnom dôsledku mal najväčší osoh on sám.

Existoval však háčik, o ktorom nevedel. Báthoryová mala päť detí, z ktorých sa tri dožili dospelého veku - syna Pavla Nádašdyho a dve dcéry, ktoré si zobrali manželov z najbohatších uhorských rodov - Mikuláša Zrínskeho a Juraja Drugeta. Ešte pred svojím uväznením spísala testament, v ktorom rozdelila majetky medzi svojich potomkov. Fakt, že tento testament existuje, vyšiel na svetlo sveta až po zatknutí obvinenej. Ak bol hlavným dôvodom procesu skutočne zisk jej majetku, tak v tom momente stratil svoje opodstatnenie. Testament, ktorý je dnes uložený v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti, sa nedal spochybniť, majetok podľa práva rozdelili medzi dedičov, ktorí sa oň vďaka svojmu postaveniu určite nedali pripraviť.

cachticka pani

Zhýralý sedmohradský satyr

Cieľom vykonštruovaného procesu bolo skompromitovať samotnú Báthoryovú a odstaviť ju zo spoločenského života - to sa aj podarilo. Nevie sa však, aké boli na to skutočné dôvody. Nezastávala žiadnu funkciu, spravovala iba svoj majetok a majetky potomkov. Do súvislosti sa natíska spojitosť medzi ňou a jej príbuzným, sedmohradským kniežaťom Gabrielom Báthorym. Aj proti nemu boli vznesené rôzne obvinenia, aj tie sa čiastočne potvrdili, čiastočne nie. Známy sa stal najmä svojou zhýralosťou a krutosťou do takej miery, že si vyslúžil prezývku „sedmohradský satyr“. Sedmohradsko bolo v tom období nárazníkovým územím medzi Turkami a Uhorskom.

Formálne síce patrilo do Uhorska, ale malo vysokú mieru samostatnosti. Podľa toho, čo sa viac oplatilo, prikláňali sa sedmohradské kniežatá raz na uhorskú, raz na tureckú stranu. Možno práve politická nevypočítateľnosť Báthoryho konania v čase, keď sa z juhu tlačili Turci, bola impulzom na intrigy proti jeho osobe. Zbaviť ho vplyvu bolo treba aj za cenu, že návnadou bude jeho v podstate nevinná príbuzná. Vie sa aj o nevraživosti, ktorá panovala medzi Jurajom Thurzom a Gabrielom Báthorym, vyostrenej najmä pri organizovaní protitureckej obrany.

Podľa dobových prameňov sa všetky ich osobné stretnutia končili vzájomnými urážkami a osočovaním. Niet sa čo čudovať, Thurzo spravoval Uhorsko, Báthory zase Sedmohradsko a pri stretnutiach vznikali problémy už len z toho, kto má komu vzdať ako prvý úctu. Spochybniť Gabriela Báthoryho prostredníctvom príbuznej je teda možno hlavným motívom celého prípadu.

O syfilise a bosoráctve

O rode Báthoryovcov sa už vtedy tradovalo, a vlastne sa tvrdí dodnes, že poslední členovia tejto magnátskej rodiny trpeli syfilisom. Žigmund Báthory, ktorý žil v Sedmohradsku aj v Prahe, bol zasa na sklonku života dokázateľne blázon. V lete jazdil na saniach a okolie sužoval tými najhlúpejšími nápadmi. To by sa však dalo vysvetliť stareckou senilitou. Voči sestre spomínaného Gabriela Anne Báthoryovej viedol Gabriel Betlen v čase protihabsburského povstania proces ako voči bosorke.

Lenže podobné obvinenia vzniesol Betlen aj voči iným bohatým vdovám a šlo tu pravdepodobne o majetky. Hádam najznámejší sa stal prípad poľského kráľa Štefana Báthoryho vládnuceho na prelome 16. a 17. storočia. Keď pri príležitosti 400. výročia jeho smrti otvorili rodinnú hrobku, kráľovo telo exhumovali a urobili rozbor DNA, zistili, že Štefan zomrel na zlyhanie obličiek. Po syfilise ani chýru. Teórie sa teda nepotvrdili, aspoň nie v tomto prípade.

Potraty na Čachtickom hrade

Zarážajúca na celom prípade je skutočnosť, že dobová korešpondencia vysokej šľachty obsahuje množstvo údajov z každodenného života, ale chýba akákoľvek zmienka o Báthoryovej prešľapoch. Nikde sa nespomínajú do neba volajúce zločiny, z ktorých ju neskôr obviňovali. Veď keď si zoberieme, že vyšetrovanie začal Thurzo v roku 1610 a svoje zločiny mala podľa svedectiev páchať grófka už najmenej dvanásť rokov, je zarážajúce, že sa zmienka o zverstvách neobjavila už pred procesom. Všetky vysvetlenia, ktoré sme doteraz predložili, sú vcelku logické, ale prípad má háčik. Hovorí sa, že bez vánku sa ani lístok nepohne.

A je to tak aj v tomto prípade. V obilnej jame na Čachtickom hrade objavili v čase procesu osem dievčenských tiel. Mŕtvych tiel! Kde sa vzali? Sádecky - Kardošová si myslí, že dôvodom smrti bol mor, ktorý v tom období sužoval krajinu. Telá boli zahrabané preto, aby sa nešírila panika ani nákaza. Vylúčiť sa to nedá. Ponúka sa aj ďalší veľmi zaujímavý názor. Na majetkoch Báthoryovej mohli praktizovať jej služobníčky potraty. Či už s vedomím grófky, alebo za jej chrbtom.

cachticky hrad

cachticky hrad

Tento úkon je riskantný ešte aj dnes, nieto ešte pred štyristo rokmi – takže obetiam na životoch sa zabrániť nedalo. A samozrejme, takéto čarodejné úkony, za ktoré sa upaľovalo, sa museli udržať v tajnosti... Pokúsili sme sa pozrieť na celý problém z druhej strany, z pohľadu možnej neviny Alžbety Báthoryovej. Mnohé zostáva naďalej nevypovedané a pravdepodobne aj navždy ostane pod nánosmi vekov. Existujú aj ďalšie pozoruhodné tvrdenia, ktoré vysvetľujú záhadu úmrtí mladých dievčat. Originál Báthoryovej rukopisu bol dokonca predložený na preskúmanie grafologičke. To je už však ďalší príbeh.