Jaskyniarstvo aj ochrana prírody v Liptovskom Mikuláši

Ľuboš Vodička - 19.1.2018
Liptovský Mikuláš

Môže jaskynný medveď vyzerať ako prerastená korálová rybička hnedej farby? Môže šabľozubý lev vyzerať ako mierumilovný plyšáčik zvesený z bočného okna auta, ktorému chýbajú prísavky na labkách? Áno. Stačí, aby ste navštívili Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Niekedy sa jednoducho pri rekonštrukcii vyhynutých zvierat zadarí. Autorovi týchto diel sa darilo akosi vrchovato. Možno to vyzerá teraz, že si robím srandu z expozície múzea, ale nie je to pravda. Ani trochu. Múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši je jedno z najlepších a najšpičkovejších na Slovensku. Je úžasné už pri pohľade zvonka a je úžasné od pivnice až po podkrovné priestory.  Obrazy tých čudesných zvieratiek, ktoré spodobujú našu vyhynutú faunu sú ako tvarohová plnka v šľahačkovej torte. Do celku zapadajú, len chutia akosi inak ako „okolie“.

Ako sa zo súdu stalo múzeum

Nie, zo súdu, ale z kláštora. História budovy dnešného Múzea ochrany prírody a jaskyniarstva sa začala v prvej polovici 18. storočia. Vďaka zvoleniu cisárovnej Márie Terézie sa vo Vrbickom Huštáku (dnes už súčasti Liptovského Mikuláša) usadili jezuiti. Čo povolila matka, to zrušil syn. Jozef II. v roku 1787 ukončil misijnú činnosť jezuitov a na istý čas ostala ich budova opustená. Najskôr z nej spravili administratívnu budovu likavsko-hradockého panstva, potom župný súd. Okrem súdu časť budovy užíval postupne aj daňový úrad, sirotčinec, meštianska škola, škôlka. Zaujímavé je, že súd sa nikdy nevysťahoval. V 20. storočí k jeho prevádzkovým priestorom pribudli cely pre väzňov, čím nadobudol komplexnejšiu funkciu (tak trochu aj väzenia). Až v rokoch 1949 – 1950 sa do budovy presťahovali zbierky Múzea slovenského krasu, od roku 1955 transformované na múzeum so súčasným názvom. Samotná barokovo-klasicistická budova je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou. Podobu pekne zmodernizovanej a funkčne obnovenej budovy nadobudla v rokoch 2011 až 2014. Stala sa ukážkou toho, že aj na Slovensku sme schopní pamiatku obnoviť bez puncu paškvilu developerských snov a pamiatkárskej rigídnosti.

Liptovská zbierka, ktorá na jaskyniarsku expozíciu dorástla

Už to tak je, že lokálna zbierka starožitností, pamätností a prírodnín liptovských z roku 1904 dospela až na ochranu prírody a jaskyniarstvo. Keď v polovici 19. storočia liptovskí dejatelia a rodáci dumali nad vlastnou zbierkou starožitností z ich života, veľa toho ešte nespravili. Na začiatku 20. storočia dostali veci viditeľný rámec. V roku 1930 vznikla Liptovská zbierka, ktorá prerástla na Múzeum slovenského krasu. Dokonca sa uvažovalo o výstavbe budovy múzea v tesnom susedstve Demänovskej jaskyne slobody, keď však v roku 1949 vznikla Slovenská speleologická spoločnosť, múzeum sa zorientovalo smerom k jaskyniarstvu. Až do roku 1981 sa prevádzkovatelia múzea a priľahlých jaskýň menili ako ingrediencie v identických potravinách predávaných vo východnej a západnej polovici Európskej únie. Každých desať rokov za múzeum zodpovedal niekto iný. Keď zlúčili ochrancov prírody a pamiatkárov (vznikol Slovenský ústav pamiatkovej ochrany a ochrany prírody) múzeum dostalo nový názov, Múzeum slovenského krasu a ochrany prírody. Prirodzene, že ani tento prevádzkovateľ nevydržal dlhšie ako tých „desať rokov“, dôležité však je, že v roku 1999 sa múzeum dostalo do zriaďovateľskej právomoci Ministerstva životného prostredia, prijalo súčasný názov a prešlo modernizáciou, ktorá ho posunula do vodcovstva slovenských múzeí. Stalo sa ukážkou toho, že aj slovenské múzeum dokáže bez hanby zaujať.

Expozícia vo dvoch celkoch

Začať treba v pivnici. Doslova. To čo nikde inde na Slovensku neuvidíte, uvidíte tu v pivnici. Úvodná časť expozície Kras a jaskyne Slovenska je nielen o vzniku jaskýň, o ich výzdobe, o tom čo je povrchový a podzemný kras, ale najmä o tom, ako sa dostať pod zemský povrch, ako sa tam pohybovať, ako objavovať, ako mapovať objavené, koho a čo tam môžete stretnúť. Priamo pohladkaním pre nenásytnú zvedavosť sú exponáty venované biospeleológii (a to i napriek tomu, že práve tu sa prezentuje čudesne stvárnený jaskynný medveď) a speleoarcheológii. V rámci „jaskynných vykopávok“ prezentujú nález masky vyrobenej z tvárovej časti ľudskej lebky z jaskyne Majda – Hrašková v Slovenskom krase. Aj keď ide len o kópiu, poteší. Nie je len dokladom o pokračovaní intenzívneho osídlenia nášho územia v dobre bronzovej, ale aj o otázkach či šlo o kultovú „hru“ smrti a znovuzrodenia, alebo o iniciačné procesy, ako ich svojho času popísali David Lewis-Williams a David Pearce v knihe Uvnitř neolitické mysli . Vieme, že toto obdobie  obohatilo magicko-náboženské rozmery využívania jaskýň o aspekt ľudskej eschatologickej obety.  Expozícia pripomína nálezy ľudských kostrových ostatkov so stopami po sekaní, drvení, varení a pečení. Pravdepodobne šlo o rituálny kanibalizmus, ktorého „konzumná“ časť prebiehala v jaskyni. Tým zaujímavým nie sú len ľudožrútske obyčaje praobyvateľov Slovenska, ale aj kostry, kosti, kostičky vyhynutých živočíchov. Poľahky nadobudnete pocit, že sa to tu hemžilo šabľozubými tigrami, jaskynnými medveďmi a čudesnými kopytníkmi. Ono to tak asi aj bolo. Ale viac ako tie kosti už po nich neostalo. Pokiaľ sa odpútate pohľadom od exponátov a zahľadíte sa na expozíciu ako celok, oceniť môžete architektonické spracovanie. Spodobuje podzemné chodby, jaskyne, banské štôlne, exponáty dopĺňajú diorámy a celok pôsobí veľmi kompaktne, zmysluplne, stráviteľne, napriek ponuke veľkého množstva informácií.

Rovnako atraktívne je pokračovanie o poschodie vyššie venované evolúcii, biodiverzite, geológii a súčasnej faune a flóre. Nejde o exponáty, ktoré by svojou výnimočnosťou vyrážali dych. Ale je to skôr „otvorená učebnica“, ktorou miesto listovania priamo prechádzate.

Druhý celok múzea venovaný ochrane prírody už trochu atraktívnosťou zaostáva. Je naozaj náročné nájsť zobrazenie ochrany prírody na Slovensku tak, aby to zaujalo širokú verejnosť. To zvolili koncept spoločnej existencie človek a prírody od minulosti do dneška s akcentom na využívanie prírodných zdrojov, ale aj záchranárstva, športu, rekreácie. Nie je to zlé. Dokonca to aj zaujme. Ale je to trochu miž-maž.

Múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši sa veľmi atypicky vymklo zo šíku provinčných múzeí našich menších miest. Je dôkazom toho, že múzejníctvo sa dá aj na Slovensku robiť zmysluplne.

Komentáre Disqus