28. mája 2012 uplynulo 45 rokov od založenia múzea v Spišskom Podhradí. Iniciátor a zakladateľ múzea Štefan Cisko už nežije a múzeum tiež, teda neexistuje.
Ale poďme aspoň v krátkosti k objasneniu vecí i k samotnému zakladateľovi múzea učiteľovi a miestnemu historikovi Štefanovi Ciskovi.
Levoča, centrum vzdelaných mladých ľudí
Levoča sa mladému Podhradčanovi Štefanovi Ciskovi stáva študijným mestom. Učí sa na významnom rímsko-katolíckom gymnáziu, dnes Gymnázium J. Francisciho-Rimavského (podľa slovenského národného buditeľa študujúceho na miestnom Evanjelickom lýceu). Toto gymnázium absolvoval aj Prof. Dr. Ing. Jozef Maximilián Petzval, slovenský fyzik, matematik a vynálezca, prednášateľ na Viedenskej univerzite, ale tiež 13 študentov - štúrovcov, ktorí sa rozhodli v marci 1844 odísť z bratislavského evanjelického lýcea na protest odvolania Ľudovíta Štúra z postu zástupcu prof. Palkoviča. Študoval tu Ján Levoslav Bella, autor prvej slovenskej opery. V rokoch 1746-47 tu vyučoval banskoštiavnický rodák a jezuita Maximilián Rudolf Hell, matematik, fyzik a astronóm svetového významu. Hĺbavý a po vedomostiach túžiaci mladý muž Štefan Cisko pokračuje v štúdiu na Učiteľskom ústave neďaleko svojho domova na Spišskej Kapitule. Rímskokatolícky ústav na Spišskej Kapitule má v dejinách slovenského školstva jedno z najvýznamnejších postavení. Bol prvým svojho druhu v Uhorsku, pre potreby škôl v diecéze a na slovenskom vidieku pripravoval stovky učiteľov, ktorí sa pričinili o šírenie vzdelania medzi slovenskou pospolitosťou a ktorý začal slávnostne svoju činnosť ešte 2. novembra 1819. Štúdia skoro prešli, v roku 1919 ich úspešne završuje a nadaného čerstvého absolventa Učiteľského ústavu rovnými nohami poslali za riaditeľa školy do Ľudovej školy v Nemešanoch. Mladý pán Cisko si rýchlo získal priazeň miestnych občanov. Tí sa vždy mohli obrátiť naňho s akýmikoľvek požiadavkami a sa aj obracali, pritom im vždy ochotne a rád pomohol, či už to bola dobrá rada, aktívna pomoc mladým ľuďom alebo zabezpečenie praktickej pomoci. Celou svojou dušou filantrop. V 50-tych rokoch sa vracia do rodného mesta Spišské Podhradie, kde žil, učil a spoločensky tvoril až do svojej smrti 8. 12. 1980.
Zápal o sústredenie a zachovanie pamiatok
 |
| Spišské podhradie by si zaslúžilo celkom určite oveľa citlivejší architektonický prístup, ako tomu bolo za posledné desaťročia. Nie nadarmo sa hovorí, čo nezničí čas, zničí ľudská hlúposť. Pre mňa je nepochopiteľné, že k pamiatkam, ktoré by inde na svete tvorili zlatú výkladnú skriňu kultúry sa na Slovensku správame s takou bezhraničnou ľahostajnosťou.../pozn. admina/ |
Ak Podhradčan mal záujem zanechať pre budúce generácie stopy dávnej minulosti mesta, hradu a Dreveníka. V polovici 60-tych rokov 20. storočia prichádza s návrhom založenia vlastivedného krúžku. Úmysel sa podaril a pri Osvetovej besede v r. 1966 spolu s kolegami učiteľmi, ale aj ďalšími nadšencami, začali zbierať a sústreďovať pamiatky, súvisiace s históriou Spišského Podhradia, hradu a Dreveníka do priestorov budovy evanjelickej fary na Palešovom námestí. Svedectvom toho sú jeho odborné články vo vtedajších Spišských hlasoch a Východoslovenských novinách. Chýr o historickom zápale započula aj Slovenská televízia v Košiciach, ktorá natočila v 70-tych rokoch dokument o Štefanovi Ciskovi a múzeu. Obdobie konca 60-tych a začiatkom 70-tych rokov bolo plodné aj pri záchrane Spišského hradu. Pamiatkovo-architektonický a archeologický výskum, spojený s postupnou pamiatkovou obnovou, sa začal v roku 1970. Vtedajšie archeologické práce v jeho zrúcaninách viedol Bratislavčan A. Vallášek a A. Fiala. Stretnutia profesionála Vallášeka a historického zanietenca Ciska mali pre oboch veľký prínos. Štefan Cisko s ďalšími nadšencami hľadal, trpezlivo sústreďoval, skúmal hlavne však napĺňal zbierku budúceho múzea. Dobre vedel, že Spišské Podhradie bolo v minulosti centrom remesiel a obchodu s bohatou kultúrou a o tom všetkom museli zostať materiálne dôkazy. Mravčia práca začala prinášať svoje ovocie. 28. 5. 1967 prvé múzeum v Spišskom Podhradí bolo slávnostne otvorené. K dispozícii bol vždy, keď bolo treba. A že návštevníkov bolo hojne, svedčili aj zápisy v knihe návštev – Maďari, Česi, Nemci, ba aj Američania. Pútavo im vysvetľoval a hrdo ukazoval knihy, mince, obrazy fotografie, pečatidlá, rôzne listiny, archeologické vykopávky, nerasty, skameneliny. Všetko to, čo človek vytvoril a po rokoch znova vďaka nadšeniu pre užitočnú vec objavil, zozbieral a sprístupnil. Je treba pripomenúť, že to všetko vzniklo len preto, že bola vôľa. Prišiel rok 1980, pán Štefan Cisko na konci roka náhle zomiera. Múzeum pustne a časom zaniká. Ešte počas života myslí na budúcnosť múzea a preto 24. júla 1972 píše list adresovaný Miestnemu národnému výboru, ktorý obsahuje aj návrh Štefana Ciska, čo v prípade jeho náhlej smrti, kto by mal spravovať ďalej múzeum. Žiaľ, a na preveľkú škodu Podhradčanov a jeho návštevníkov, si dobre mienené slová kompetentní neosvojili, čím bol osud múzea spečatený.
Jedni mysleli na budúce generácie, druhí na seba
Keď sa v marci roku 1981 stal riaditeľom miestneho kultúrneho strediska pán Hockicko, navštívil vtedajšieho predsedu MNV a dohodli sa, že múzeum musia zachrániť. Osud si zahral inak. V júni 1981 nahrádza dovtedajšieho predsedu MNV v Spišskom Podhradí nový, Ladislav Dluhý. Sústredil moc do svojich rúk, a tým aj múzeum, vlastne jeho kľúč, čo v tomto prípade je to jedno a to isté. Keď sa predseda MNV dozvedel o úmysle riaditeľa Hockicka, tak múzeum sa stalo preňho zakázanou zónou. O udalostiach v Spišsko Podhradskom múzeu sa dozvedeli aj v televízií. Na miesto dorazil TV štáb a ten samozrejme chcel natočiť rozhovor s predsedom MNV. Súdruh predseda zavelil, že natáčať sa nebude a punktum. A znova vyvstáva otázka: Prečo nechcel predseda dovoliť natáčanie? Veď on mal byť prvý, ktorý mal mať na tom záujem!
Niekedy v roku 1981-82 došlo k pokusu o vlámanie, riešila to Verejná bezpečnosť. Ňou navrhované omrežovanie si predseda MNV neosvojil a sám ochotu neprejavoval, zrejme vedel prečo. Tak ako čas plynul, nevhodné priestory (vlhkosť z múrov, zatekajúca strecha) nahlodávali expozíciu, a to čo doposiaľ nedokázal za desaťročia a storočia zdevastovať zub času dokázala ľudská trestuhodná nezodpovednosť kompetentných. Zlodeji vedeli, že priestory nie sú zabezpečené žiadnou ochranou a preto konali. Nie raz. Tí zlodeji u ktorých našli len malú časť muzeálnych exponátov boli po Havlovej amnestii prepustení na slobodu. V júni 2007 som osobne navštívil primátora Spišského Podhradia Baču (KDH). Ten ma informoval, že mesto má záujem na obnovení múzea, je aj vytipovaná budova, lenže nie sú financie na rekonštrukciu budovy. Keď ma zvedavosť odprevadila na miesto, kde má to múzeum sa nachádzať, tak som zalomil rukami. Budova stála asi len silou vôle. Minulý týždeň pri návšteve Spišského Podhradia som zašiel za pánom Hockickom, ktorý ma poinformoval ako to vyzerá s múzeom. „Nijako“, znela strohá odpoveď na moju taktiež stručnú otázku: „Ako to vyzerá s múzeom?“. Keď uvidel moje počudovanie, odpoveď doplnil o vysvetlenie, že: „Nie je záujem“ (!). Takže zhrnuté a podčiarknuté: 45 rokov od založenia múzea, 32 rokov devastácie, lúpeže a konečný zánik cez tisíc (!) exponátov. Na záver odcitujem zakladateľa múzea Štefana Ciska: „Myšlienka založiť Vlastivednú izbu (múzeum) skrsla vo mne z lásky k rodnému mestu, aby predmety, ktoré boli vyrobené, prípadne zadovážené našimi predkami a sú spojené s históriou nášho mesta, hradu a Dreveníka, boli uchované na poučenie pre budúce generácie.“ Hm. Pre budúce generácie. To by museli sedieť na volených miestach zodpovední, nie nekompetentní nevážiaci si vlastných predkov. Čo je to za národ, ktorý si nechráni vlastnú históriu? Takýto smutný je príbeh zániku múzea, ktoré malo byť hodnotným dedičstvom pre súčasníkov i pre tých, čo prídu po nás. Ako rodákovi mesta Spišské Podhradie Štefanovi Ciskovi, učiteľovi, historikovi a zakladateľovi múzea, Mestské zastupiteľstvo udelilo 4. septembra 1999 pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o meste Pamätný list mesta Spišské Podhradie in memoriam. Napísal: Dr. Vladimír Šotter, autor publikácie Štefan Cisko, učiteľ a historik Zdroj: Národný Inštitút Francois Marie Voltaire
