Rio de Janeiro: Potulky vo favele, gete chudoby

Otto Culka - 28.9.2015

Za posledných päť rokov som navštívil Rio štyrikrát, bolo by preto náročné zhrnúť všetky príbehy z týchto ciest v jednom článku, no hneď na začiatku musím vyznať moju veľkú lásku k tomuto mestu, lásku, ktorú vytvárajú práve zážitky spojené s prírodou, hudbou, jedlom a čo je najdôležitejšie, s ľuďmi. Rio, eu te amo!

Hovorí sa, že Pán Boh stvoril svet za šesť dní a siedmy deň sa venoval iba mestu Rio de Janeiro. Niečo na tom asi bude... Cidade Maravilhosa, alebo Nádherné Mesto, ako ho volajú Brazílčania, vplýva od prvej chvíle strávenej v ňom na všetky moje zmysly. Svojou rozmanitosťou, prekrásnou prírodou, bielymi plážovými scenériami a panorámami mi vyráža dych, vášnivou hudbou  mi rozprúďuje krv a rozbúchava srdce, delikátnym jedlom rozosmieva moje bruško, sladko ma opája famóznou Caipirinhou a nenápadne omamuje svojou jedinečnou atmosférou, tou zvláštnou radosťou zo života, čo celé toto mesto objíma, spolu s ľuďmi žijúcimi v ňom. 

Rio de Janeiro, favela

Vitajte v Riu!

Taxík nás vyložil priamo na pláži vo štvrti Copacabana, teda „Copa“ - ako ju nazýva správny Brazílčan, pred veľkým obytným domom medzi luxusnými hotelmi, na vrchole ktorého je guesthouse, v ktorom sme si rezervovali ubytovanie. Na desiatom poschodí zvoníme do bytu a spoza dverí počuť obrovský hluk: „Ottozinhooooo!“ To som akože ja. „Poďte ďalej!“ Marta, pani majiteľka, otvára dvere, s veľkým úsmevom nás objíma, ani veľmi nepúšťa k slovu, pred nami sa postupne odhaľuje obrovský, dvojpodlažný byt, nádherne zariadený v štýle art deco, vskutku väčší ako náš rodinný dom, taký, aký som doteraz videl len v brazílskej telenovele. Ani sa nenazdám, sedíme v nemom úžase s pivom v ruke na širokej terase, zapadá slnko, pod nami sa rozsvecuje Praia do Copa, oceán šumí bossa novou a ja mám pocit, že som opäť doma. Táto scénka sa opakuje skoro každý rok, od mojej prvej návštevy. Marta, dnes už moja brazílska mama, sa sťažuje, že celý deň nejedla, a preto okamžite odchádzame do skvelej reštaurácie za rohom. „Čo ste takí vyziabnutí? Pôjdete tancovať! Musíte sa pred tým najesť! Vitajte v Riu!“

Favely - štvrte chudobných

Ľudia sa ma pýtajú v prvom rade na bezpečnosť.Pretože Južná Amerika, pretože Brazília a hlavne Rio, ktoré je titulované ako jedno z najnebezpečnejších miest na svete. Keď som prišiel prvýkrát, mal som tiež veľké obavy. „Ale prosím ťa!“ Marta je jemne pobúrená. „Prichádzate sem z Európy, kde o nás čítate furt nejaké blbosti, a potom sa bojíte ísť na ulicu, pričom Rio de Janeiro nie je o nič nebezpečnejšie ako New York alebo Londýn.“ Verím jej. Napokon, v každom bedekri je napísané, že sa mi nič nestane, pokiaľ používam zdravý rozum... Okamžite vyrážame do Favely.

Rio de Janeiro, favela

Favely, teda mestské štvrte, ktoré tvoria domčeky, alebo skôr chatrče, postavené z plechu a tehál, sú symbolom nielen Ria, ale aj samotnej Brazílie. Iba v Riu de Janeiro ich napočítate okolo 760, žije v nich vyše milióna ľudí a rozprestierajú sa po celom meste, hlavne na svahoch a v kopcovitých častiach, kde sa tropické horúčavy znášajú ľahšie ako v dusných údoliach luxusných štvrtí, ako sú napríklad Ipanema alebo Leblon. 
Tieto chudobné getá, často ovládané drogovými barónmi, sú známe svojou kriminalitou, koluje o nich množstvo odstrašujúcich príbehov a návštevníkom mesta ich často predstavujú ako najväčšiu hrozbu v oblasti bezpečnosti. Pravda, dezorientovaný turista môže veľmi ľahko zablúdiť do niektorej favely, keďže sú roztrúsené po celom meste, na mapách väčšinou nie sú označené a niekedy naozaj stačí iba zabočiť do nesprávnej uličky a môže sa stať, že budete bohatší o nepríjemné skúsenosti, ale aj o niečo chudobnejší, napríklad bez ruksaku. Na druhej strane, ak človek býva vo favele, nemusí byť nevyhnutne vreckár, drogový dealer alebo vrah. Ľudia sa od druhej polovice minulého storočia v podstate až dodnes sťahujú z chudobnejších častí krajiny do veľkých miest za lepším životom. Mnohí však nemajú inú možnosť, ako sa usadiť práve v týchto častiach miest. Prestrelky a podobné akčné scény dnes už nie sú na dennom poriadku, iba občas, keď si drogové gangy vybavujú účty medzi sebou. Väčšinou tam však vládne pokoj a ľudia sú priateľskí. 

Bezpečnosť v Rio de Janeiro sa zlepšila

Fakt je, že sa bezpečnosť v Riu výrazne zlepšila za posledné roky aj vďaka MS vo futbale a blížiacej sa Olympiáde, ale podobne ako všade inde, aj tu platia isté pravidlá, ktoré sa odporúčajú dodržiavať, aby ste z Ria odchádzali spokojní nielen vy, ale aj vaša zrkadlovka alebo telefón. Je takisto dôležité pripomenúť, že je veľký rozdiel medzi favelou a favelou. Niektoré časti môžete navštíviť bez väčších obáv, a preto množstvo miestnych cestovných agentúr láka turistov na okružné jazdy, otvárajú sa tam ubytovacie zariadenia, hostely aj reštaurácie, vznikajú nové atrakcie pre turistov. Samozrejme, treba vedieť kedy, kam a ako môžete ísť. My sme sa s naším sprievodcom Joãom vybrali do favely Rocinha, ktorá sa rozprestiera v južnej časti mesta, Zona Sul, medzi štvrťami São Conrado a Gávea. Oficiálne tu žije približne sedemdesiat tisíc ľudí, podľa niektorých však až trikrát toľko, a je najväčšou favelou nielen v Riu, ale v celej Brazílii. V roku 2011 sa tu diali tvrdé, miestami až brutálne policajné zásahy, rozbili niekoľko drogových gangov, aby vedenie mesta mohlo prevziať kontrolu nad touto štvrťou, ktorú neskôr vyhlásili za oficiálnu mestskú časť. „Odvtedy je Rocinha relatívne bezpečná,“ hovorí João a dodáva niekoľko dôležitých inštrukcií, napríklad aby sme si so sebou nič nezobrali. „Nič?“ pýtam sa. „No dobre, tak dvadsať realov do vačku, keby niečo,“ vraví João.

Spoznávame odvrátenú tvár Ria

Na Copacabane sadáme na motorky a opúšťame obľúbené turistické lokality, aby sme, ako sa hovorí, „spoznali odvrátenú tvár Ria.“ V skutočnosti mi ale vôbec nepripadá odvrátená, pretože tieto farebné „sídliská“ sú súčasťou skoro každej panorámy mesta a mimochodom tvoria neskutočný kontrast s luxusnými štvrťami. Po dvadsiatich minútach šialenej jazdy popri bielych plážach prichádzame do štvrte, na prvý pohľad neveľmi vábnej, ktorá u mňa spadá do kategórie: „Keby toto mama videla, asi by ju...“ Zrazu som neistý, či som sa správne rozhodol, keď som sa odhodlal na túto túru. Keby som nevedel, kde som, možno by mi srdce nebilo v hrdle, ale keďže viem, že smerujem do favely, postupne vo mne stúpa aj adrenalín. Motorky parkujeme pri hlavnom ťahu, vedľa drevenej búdy, kde sa predávajú kurence, ujo predavač nás srdečne víta a keďže sa s naším sprievodcom dobre poznajú, môžeme si byť istí, že sa motorkám nič nestane. Pýtam sa, či si mám so sebou brať ruksak, alebo ho mám nechať v kufri na motorke, na čo mi João odpovedá: „Tak dobre, no... Ber si... Čo už...“ Povzbudzujúca odpoveď. Kráčame popri hlavnej ceste medzi farebnými budovami, ktoré vyzerajú, ako keby bolo niekoľko našich slovenských hranatých rodinných domov postavených na sebe. Pozerám na stĺpy s elektrickým vedením, asi dvesto káblov sa tiahne naraz a na každom stĺpe vytvárajú jednu obrovskú „guču“. Chcel by som vidieť elektrikára, ktorý sa jej dotkne, silno mi to pripomína  Áziu. „A kam vlastne ideme?“ pýtam sa. „No predsa do favely,“ odpovedá João. V ostrej zákrute rušnej cesty odbočujeme za rohom medzi budovami a stánkami do úzkej uličky, a po chvíli chôdze ma zaleje studený pot. „Toto je hlavná ulica, je dlhá niečo cez tri kilometre,“ hovorí João a vidím, ako môj kamoš, fotograf  Ľubo Šiška, ktorý je mimochodom jeden dvojmetrový, potetovaný chlapík, lámač sŕdc a na prvý pohľad aj kostí, strká svoju zrkadlovku do ruksaku. „Dva dni dozadu ma napadli, pravda, trošku som im narušil súkromie,“ hovorí s úsmevom... 

Mládež funguje v gangoch

Predstavte si, že sa pohybujete v 3D videohre, v akomsi labyrinte, ktorý vytvárajú tieto čudné stavby a chatrče. 3D preto, lebo kým kráčate vpred, viac sa pohybujete vertikálne, ako horizontálne. Je to aj tým, že Rio je kopcovité, sme v podstate na svahu, občas tieto domčeky majú šesť až  desať poschodí a na niektorých miestach sa z každého poschodia dostanete na inú ulicu. Tá hlavná, po ktorej kráčame, je široká asi jeden a pol metra, miestami menej, a prakticky po každom piatom kroku vedú ešte užšie tmavé schodíky niekam smerom hore, dole, vpravo i vľavo do uličiek, do ktorých ani nevidíte, prosto niekam, kde slnečné lúče už ani nesiahajú. Zvykám si na tento priestor a pozorujem ľudí, ktorí okolo mňa fungujú podľa ich bežného režimu pracovného dňa. Kráčame vedľa malej krčmy, nasleduje kaderníctvo, potom niekoho obývačka, do ktorej vidíte cez otvorené dvere, potraviny, elektroobchod, podo mnou tečie nejaká stoka, nado mnou sú zavesené tie najkrajšie kusy hovädzieho mäsa, aké som kedy videl. Pripomínam šírku ulice, jeden a pol metra. Ľudia si dávajú pivečko, rozprávajú sa, nakupujú, deti idú zo školy.

„Počas pracovných dní je to cez deň ok, v sobotu večer by som vás sem nebral,“ vysvetľuje João. „Sedemdesiat percent ľudí chodí pravidelne do práce, problém je, že výplata im vydrží deň-dva... Chlapíkov po tridsiatke sa veľmi netreba báť, nič ti neurobia, už to majú odsedené, nebaví ich to... Mladým sa nepozeraj do očí, tí sú najhorší, od osem až do dvadsať-dvadsaťpäť, furt sú sfetovaní a je im jedno, odkiaľ zoberú na drogy, fungujú v gangoch, väčšina nemá na výber... Ak už máš motorku, si pán! Schovaj ten telefón, prosím ťa!“ Rýchlo ho strkám do vačku, fotoaparát som ani nevybral z ruksaku. „Majú tu po novom aj banky, je tu nemocnica, ale lekári tu robia zadarmo, s pacientmi to potom tak aj vyzerá. Žije tu okolo stopäťdesiattisíc ľudí...“ Stojíme pred železnými dverami s nápisom „Brána do nebies. Vstup len pre turistov a kamarátov.“ Je to východ na terasu určenú pre nás, turistov. Myslím, že tu sa naša cesta vo favele končí, hlbšie už nepôjdeme. Predo mnou sa rozprestiera Rocinha, v diaľke vidno pláž, neviem, či sme práve na streche nejakého domu, ale stojac na prázdnej terase, už o niečo istejší vyťahujeme svoje fotoaparáty. 

Foto: Otto Culka, Ľubo Šiška

Komentáre Disqus