Gruzínska Svanetia: Tajomné veže pod Kaukazom

Tomáš Kubuš - 7.3.2018
Svanetia

Gruzínsko siahajúce od kaukazských štítov až po brehy Čierneho mora je krajinou s nádhernou starobylou kultúrou. Ukrýva v sebe tajomnú horskú oblasť Svaneti na severe krajiny, ktorá bola dlhé roky len veľmi ťažko prístupná. Izolácia, vysoké hory a hlboké údolia odrezané od veľkých miest tu však vytvorili svojbytnú kultúru so zaujímavými kamennými vežami a pohostinnými ľuďmi.

Za kamennou vežou do Svaneti

Takmer každý kto sa chce dostať do odľahlej oblasti Svaneti musí prísť do mesta Zugdidi. Vďaka svojej polohe si rýchlo vyslúžilo prezývku „brána do Svaneti“. Už od rána to v uliciach mesta bzučí ako v úle. Jednotlivé štvrte sa prebudili a obchodníci začínajú otvárať svoje stánky či rozkladajú tovar priamo na ulici. Zugdidi má nádych miesta, ktoré stojí pevne oboma nohami v civilizácii, ale akonáhle vystrie ruky, tak sa civilizácia končí. Tu sa všetko krásne premieša. „Mestia? To musíte ísť ku kamennej veži“ odpovedá šofér na otázku ako sa do Svaneti dostať. Miesto odkiaľ odchádzajú autá je plné ľudí a ruchu. „Idete do Mestie?“ ozve sa volanie z obchodíku smerujúce na nás. „Poponáhľajte sa, auto je takmer plné a chýbajú poslední dvaja ľudia“ pomôže nám predavačka a o minútu sedíme v aute. Zaplnilo sa do posledného miesta až sa v ňom tlačíme desiati. Väčšinou sa domov vracajú ľudia, ktorí boli pozrieť svojich blízkych, alebo na nákupoch. „Ubytujte sa u Nino“ dostávame poslednú radu pred cestou od milej predavačky. Cesta zo Zugdidi do srdca Svaneti v podobe Mestie meria okolo 180 kilometrov. Nikto však netuší či ich prejdeme za 6 alebo za 7 hodín. Tu v horách sa nikto neponáhľa a čas tu vždy bežal inak než v uponáhľaných mestách. Mesto Džvari, čo znamená v preklade „kríž“ je posledným väčším mestom pred tým ako sa naokolo rozprestrú vysoké štíty hôr. Sem ešte vedú spevnené cesty no akonáhle jeho hranica pominie, rozplynú sa a začína pravé gruzínske dobrodružstvo.

Gruzínske dobrodružstvo

O ceste do Mestie či oblasti Svaneti sa hovorí ako o „najkrajšej ceste akou môže človek v Gruzínsku prejsť“. Znie to dosť lákavo na to, aby sa človek o tom presvedčil na vlastné oči, čo poviete? Nie je to tak dávno kedy bola oblasť Svaneti takpovediac odtrhnutá od okolitého sveta. Viedlo do nej niekoľko málo prístupných ciest a aj tie ovládali banditi, ktorí okrádali či zabíjali pocestných. Aj dnes je známa cez príbehy plné dobrodružstva, panenskú príroda a okolité 4-tisícovky. Dlhá priehrada Enguri, ktorú napája rovnomenná rieka pripomína hračku prírody. Jedna jej časť je sfarbená do svetlohnedej farby, zatiaľ čo časť druhá vyniká odtieňmi od šedej až po tyrkysovú. Prúd rieky unáša naplavené drevo. „Predvčerom bola búrka“ prezradí spolucestujúci, aby objasnil prečo sa voda premenila na drevenú rieku. V diaľke sa rysujú kopce tak veľké, že ich vrcholky niekto obliekol do snehu. Cesta kopíruje divokú rieku a znenazdajky prechádza údolie do oblasti Horného Svaneti, ktoré miestni prezývajú Zemo. Je zaujímavejšie ako dolná časť a tým pádom aj navštevovanejšia. Pri dedinke Lachor sa cesta delí do Beča, kam smeruje niekoľko duší a ostatní pokračujú zvyšných 20 kilometrov do Mestie. Za nespočetnými zákrutami sa objaví mesto učupené v údolí snažiace sa vystúpiť vyššie do svahu. Nad domami vyrastajú tajomné kamenné veže. Vitajte v Mestii!

Krása utopená medzi kopcami

Na Svaneti je najpríťažlivejšia jej izolovanosť. Najbližšie väčšie mesto je vzdialené 6-7 hodín po rozbitých cestách a mestečká či dedinky si žijú svojim vlastným životom. Samozrejme, že pokrok prichádza aj sem, ale len veľmi pomaličky a postupne. Obyvatelia, ktorí sami seba volajú Svanovia si dokonca počas storočí, kedy boli vo svojom údolí odrezaní vytvorili aj vlastný jazyk „Ten síce zaniká, pretože ním hovoria najmä starší obyvatelia, ale aj tak sme hrdí na svoje dedičstvo“ hovorí Otar, ktorý v Mestii prežil väčšinu života. Mnohí opustili svoje rodné mesto a odišli za prácou do Tbilisi či iných väčších miest. „Život je tu nesmierne ťažký, ale pozrite na tie nádherné hory, za nič by som ich nevymenil“. Človek sa rozhliadne a má pravdu. Ak sa tu niekto narodil, veľmi ťažko sa mu odchádza. Panorámu Mestie dokresľujú prenikavo zelené kopce a štíty posypané snehom. Ten najvyšší vyrastajúci priamo nad mestom sa volá Ušba a jeho výška atakuje 4700 metrov. Je symbolom celej oblasti, vyslúžil si prezývku „Kaukazský Matterhorn“ a svojim výzorom pripomína diablove rohy. Ak by sme pokračovali ďalej na východ našli by sme dokonca aj najvyšší vrch celého Gruzínska Šchara s takmer 5200 metrami. Mestia sa aj napriek tomu, že tu žije len okolo 2500 obyvateľov javí pomerne veľké. Je to tým ako ho rozťahali pozdĺž rieky až ním pokryli celé údolie. Hlavné námestie je zapadnuté prachom, pretože práve pripravujú stavbu hotela. O pár rokov sem bude chodiť viac ľudí ako dnes. Na jednej strane si domáci pochvaľujú, že bude väčšia šanca zarobiť si, no na strane druhej majú strach, aby im to nezničili povesť krásnej, čistej prírody. Oblasť má nesmierny potenciál a aj dnes turistická kancelária ponúka niekoľko výletov či trekov do blízkeho a vzdialeného okolia.

Tajomné kamenné veže

Najcharakteristickejšou črtou miestnej architektúry sú vysoké kamenné veže. Aj vďaka tomuto starodávnemu dedičstvu si Svaneti všimlo UNESCO a zapísalo ho na svoj zoznam. Bočné uličky pokrýva udupaná hlina a lemujú ich staré, ba až polorozpadnuté domy bez života. Medzi nimi vykúkajú vrcholky kamenných veží. Sú roztrúsené po Mestii bez akéhokoľvek plánovania, pretože kto chcel, tak si vežu ako súčasť svojho príbytku postavil. V minulosti bolo príliš veľa národov, ktoré chceli Kaukaz či jeho horské priesmyky ovládať a preto sa museli domáci obyvatelia brániť. Dediny a ich domy boli často roztrúsené v okolí, preto stavať múr nemalo zmysel a ľudia uprednostňovali „súkromné“ pevnosti. Väčšina z nich sú vysoké tri poschodia a okrem defenzívneho účelu poskytovali ľuďom aj bývanie a úkryt. „Keď pritiahli nepokoje ukryli svoje vzácnosti do veží, dobytok na prízemie a sami sa zabarikádovali na vrchom poschodí odkiaľ sa dalo strieľať“ opisuje fungovanie veží miestny mladík. Ľudia trávia čas na dvore rozličnými domácimi prácami a zvieratá sa kľudne potulujú vonku pred domami. Čím vyššie nad mesto človek stúpa, tým viac kamenných veží uzrie. Začali sa objavovať medzi 8. a 12.storočím a okrem odľahlého Svaneti stoja aj na viacerých miestach severného či južného Kaukazu. Niektoré zrekonštruovali, aby sa na dávne dedičstvo nezabudlo, iné ponechali svojmu osudu, ktorý ich premenil na hŕbu kamenia. V tieni posedávajú dvaja dedkovia v starých, ošúchaných oblekoch. Zdravia nás a zaujímajú odkiaľ sme. Ulicou sa prebehne odrazu divá sviňa s niekoľkými mladými a o minútku spoza rohu vybehne kŕdeľ detí. Pastviny nad Mestiou oddeľujú drevené ohrady a stádo oviec pobehuje sem a tam. Nádherná bukolická krajina obklopená kaukazskými štítmi.

Mozaika zo Svaneti

Za mestečkom sa vinie dravá rieka Enguri, ktorej hlas počuť už z diaľky. Na brehu zbiera celá rodina slamu a ukladajú ju na veľkú kopu pod neďalekú striešku. Pracujú všetci od najmenších detí až po 80 ročnú starenku. Odtiaľto z druhého brehu sa odkryje panoráma Mestie a dá sa napočítať viac než tucet tajomných, kamenných veží. Divá rieka prudko naráža na každý záhyb až sa jej vlny vylievajú von. Keď sa spustí na jar sneh z okolitých hôr, často sa vylieva a spôsobuje domácim nemalé problémy. Aj počasie je tu nevyspytateľné. Hoci je nádherne, netrvá ani desať minút, keď celú krajinu prikryje ťažký búrkový mrak a ulice začnú kropiť dažďové kvapky. Stačí pár minút a uličkami tečú malé potoky, ktoré vracajú vodu naspäť do rieky. Chlapi sedia neďaleko hlavného námestia v miestnej krčme a nahlas sa zhovárajú. Bola by škoda neochutnať miestne špeciality. Čerstvý chlieb je tak lahodný a chrumkavý, že by kľudne vystačil na samostatné jedlo. K nemu sa však podáva čochochpiri, mäsový vývar s kusmi mäsa, zemiakmi a zmesou dusenej zeleniny. Aj kuchyňa tu v Svaneti je vynikajúca, nielen prostredie. Komu sa prírodne krásy mália, môže skočiť do miestneho múzea. V ňom je vždy niekto ochotný, kto poodokryje časť fascinujúcej histórie tohto izolovaného regiónu. Na stenách visia fotky staré viac než 100 rokov, farebné fresky dokonca strieborný džbán, ktorý venovala obyvateľom kráľovná Tamara ešte v 12.storočí. Aj takto človek spozná Svaneti a dokáže si v hlave poskladať jeho mozaiku. Tá sa mu nerozpadne ani keď oblasť opustí, pretože myšlienky na ňu sa budú neustále vracať. 

Komentáre Disqus