Ako som sa stal hajkerom. Epizóda II. Časť II.

Deň druhý

Od tretej do šiestej rána som spal pokojným spánkom. Líška sa asi nevrátila, nič mi v stane nechýbalo. Zobudil ma budík, ktorý som okamžite posunul na 6:40 a spal som ďalej.

Ráno vstávam a prekvapivo som v pohode. Nič ma nejako extra nebolí. Nadránom mi však bola aj zima, ale to je moja chyba. Vzal som si starý spacák, ktorý má komfort 15°C, limit 11°C. V noci bolo myslím 14°C, no ale nemal som zasa spať len v trenírkach a v dlhom tričku. Ďalšiu noc si musím obliecť do spacáku dlhé nohavice, nič iné totižto na seba nemám (napr. spodky).

Raňajšia rekapitulácia poškodení a stavu:

hlava - 60% (nočná storka mi teda moc nepridala)
chodidlá - 100%
lýtka, stehná - 90%
kolená - 75%
kríže - 90% (neuveriteľné, ale problémy už necítim)
Zostatok – v pohode. Nič ma nebolí, žiadna svalovica.

Vyleziem zo stanu, spácham osobnú hygienu a robím si kafíčko. Postupne všetky veci vyťahujem zo stanu a rozkladám si ich na lavičku, kde ich pripravujem na zbalenie do batoha.

Vstáva aj jogín.

Nevyzerá zdravo a pýtam sa ho, či počul tú komédiu v noci. Vraví že hej, lebo spal tak možno jednu hodinu. “Blázni, do piatej boli hore” a kývne hlavou smerom k záhorákom. Pýtam sa ho teda, že kto tu bol na lúke skôr - či on alebo záhoráci. Vraví že oni. No tak to kamarát je tvoja chyba, hovorím mu, že si si postavil plachtu 3m od altánku, kde boli rozbalení záhoráci. Pýtam sa ho, či nevidel ako vybaľujú becherovku, vodku a plechovky Corgoňa, slaninu, špekáčiky a iné pochutiny. Čo si myslel, že pôjdu spať o desiatej? Jogín smutne prikývne a vraví, že takú chybu už v živote neurobí. Chudák, dnes chce dôjsť až na Kamzík, čo je teda obdivuhodný plán (aspoň pre mňa). Určite vynechal aj ranné polhodinové jóga cvičenie, zbalí sa a pred ôsmou odchádza.

Ja si potom natieram paštétu na dve tenké tácky, čo som si kúpil.

Nejaká ražno-pšenično-slnečnicová-ultra zdravá-neškodná-a hneď zhodíš 3 kilá-čierna podložka, čo sa tvári ako chlieb.

Celé to zjem. Práši sa mi z úst, tak všetko zapijem vodou. Voda je inak chutná, ale pre istotu som si ju radšej prefiltroval. Dobalím sa, natankujem v studničke ešte liter vody a 8:15 vychádzam. Záhoráci samozrejme ešte spia.

Čaká ma asi 18km

Prvá polovička trasy má byť klesanie do Sološníckej doliny, ktorá je vo výške asi 270m. Keďže štartujem vo výške 590m, vyzerá to fajn. Nastúpať mám iba 200m, klesanie bude 500m. Horšie je, že druhá polovička tripu od Sološníckej doliny na Amonovu lúku je stúpanie cez Vápennú, 752m. Ale o tom neskôr.

Cestu nadol si užívam. Viem, že ma čaká menej kilometrov ako včera a to ma upokojuje. Po hodinke stretám dvoch chalanov hikerov, ktorí idú z Amonovej lúky, tam kde sa ja chystám. Vravia, že idú tri hodinky. Táto informácia ma poteší, hoci viem, že to za tri hodiny nedám, ale snáď za päť možno hej. Či? No nie! Potrvá mi to osem hodín, ale to zatiaľ netuším.

Cestou stretám ďalších a ďalších hikerov, čo idú SNPčku. Väčšinou dvojice, ale nájde sa aj samotár. Baví ma sa vždy pristaviť a pohovoriť si s každým. Každý si rád pokecá, opýta sa odkiaľ kam a ako sa darí. A zároveň si môže novodobý hiker aj minútku, dve oddýchnuť. Mám dojem, že som asi do tejto komunity zapadol, nikto sa nediví, že čo tu ty starý blb robíš v tomto lese

Nikam sa neponáhľam a snažím sa si to užívať. Teraz cez deň sa už vôbec nebojím v lese potom, čo som si prežil v noci. Postupne prejdem cez Hubálovú (535m), Panské Uhliská (600m), sedlo Skalka (525m).

Krátko pred Sološníckou dolinou stretnem dvoch hikerov, vravia že tam spali niekde v dedine a že 2km od miesta, kde budem prechádzať asfaltku na konci doliny a kde sa začína stúpať na Vápennú, že je tam fajn krčma a varia tam. Ak budem mať šťastie, bývajú tam jednodňoví turisti a že možno chytím aj stopa do krčmy. Poteším sa, lebo sa mi moc nechcelo obhrýzať tie tácky, čo mi ešte zostali.

Klesám a klesám, už mi to aj trocha lezie na nervy a aj kolená protestujú. Občas musím prejsť také zrázy nadol, že sa čudujem, že takého existujú aj tu v Karpatoch. Niečo naľavo odo mňa zašramotí v lese, zľaknem sa nachvíľu, ale bola to len srnka. Konečne zídem dolu na asfaltku tesne pred dvanástou hodinou. Vyberiem sa smerom k dedine, ale žiaľ, nevidím žiadne auto. Ostanem stáť pri akejsi bránke do dvora, kde je akýsi dom alebo niečo neidentifikovateľné, integrované do svahu. Rozmýšľam, či ísť do krčmy na obed. Cesta tam by mohla trvať 20 minút, späť 30 minút, v krčme strávená aj hodina - to znamená strata 2 hodiny.

Blíži sa ku mne akási pani s košíkom na prádlo a zjavne ide odbočiť do toho domu, pri ktorom stojím.

Pýtam sa jej, že čo to tam je, či nebodaj reštaurácia

Zasmeje sa, že nie a že ona tam býva. Musel som sa rýchlo rozhodnúť. Najväčší problém mám ten, že obe powerbanky už budem mať pomaly prázdne a určite nevydržím ďalších 26 hodín. Som nahnevaný, pretože som si pred mesiacom menil batériu v mojom Iphone. Mám podozrenie, že aktuálny systém žerie príliš batériu. Aj moja pani avizovala rovnaký problém. Zasa niekde soudruzi z Apple urobili chybu. Už sa to raz totižto pred pár rokmi stalo, že mali chybný systém a žralo to ľuďom baterky.

Poprosím teda pani, či by som si u nich nemohol nabiť powerbanku. Chvíľu zaváha, ale potom povie, že jasné. Idem s ňou do akejsi kotolne a nabíjam powerbanku, telefón a batériu do el. cigy naraz. Pani sa ma opýta, že či nie som hladný. Odpovedám, že síce hej, ale nechcem ich otravovať. Vzápätí siahne do regálu, vyťahuje plechovku Plzňa, podáva mi ju, že či si dám. Som trocha zaskočený tou dobrotou, rozmýšľam, no veru, pivko by bodlo. Vravím jej, že to ale zaplatím, aj za elektriku. Plechovku stiahne a odpovedá, že mi ju nedá, ak budem chcieť zaplatiť. No čo má človek robiť? Natrafil som na veľmi milú pani.

Pivo vezmem, sadneme si pred dom na stoličky

Vyjde von aj jej manžel. Poprosím ich, či si pri nabíjaní môžem vonku uvariť luxusnú sáčkovú hráškovú polievku za 40 centov, ktorú mám. Jasné, nie je problém. Uvarím si polievku, zjem ju a za cca. 45minút sa s nimi lúčim. Fakt milí ľudia, fajn sme sa porozprávali. Keď som im povedal, že ich musím vychváliť na sociálnych sieťach, tak že radšej nie, aby tu zasa nemali nával turistov Poďakoval som teda posledný krát a odchádzam.

Vrátim sa kúsok späť a poďho na červenú značku

Teraz začína peklo. Čaká ma 8km, súvislé stúpanie, prevýšenie 500m. Tak keď nie včera, tak dnes tu zahyniem, vravím si. Stúpam a stúpam. Tie menšie stúpania mi nevadia, asi som si zvykol. Na tých hnusných ostrých, tam stále oddychujem. Nevadí, idem si proste svoje tempo. Na nikoho nemusím čakať a nikto nečaká na mňa. Cestou zjem pol klobásky, pretože jedna polievka nemohla byť dosť. A aj kávu si uvarím.

Na Vápennú mi to trvalo 2:20, podľa tabuľky na rozcestníku to malo byť 1:35. Skoro som tam zahynul. Mal som toho fakt dosť. Ešte poznámka k tým časom na rozcestníkoch.

časy určite nie sú smerodajné pre mľandravých, novopečených, tlustých a starých hikerov. Ako som ja. Sú robené asi pre jednodňových turistov, bez nadváhy, krásnych mladých ľudí do 30 rokov.

Ale odmena za hrozný výšľap je - nádherné výhľady z Vápennej. Za toto tá námaha stojí. Fotím čo sa dá, riadne si oddýchnem.

Za 10 minút obliekam batoh a chystám sa ďalej. Práve prišli hore dve dievčence, idú mojim smerom. Už sa mi nechcelo prihovárať, tak odchádzam. Veď ony ma asi aj tak dobehnú.

Väčšinou klesám, občas nejaké malé stúpania, ale už to je v pohodičke. Dávam si aj pauzy, uvaril som si kávu, ale dievčence ma stále nedobehli. To budú určite nejaké amatérky, pomyslím si a idem ďalej.

Cestou vidím nádhernú ničím nerušenú prírodu, krásne lúky, zvláštne stromy.

Niekedy okolo 18 hodiny prichádzam na Amonovu lúku. Je tu pekný prístrešok so stolom, lavicou a po bokoch dvoma lavicami na spanie. Nikto tu nie je, tak rozmýšľam, či prespať na tej lavici.

Idem pre vodu. Je to prameň, ale voda divno smrdí.

Prefiltrujem ju, ale aj tak. Smrdí ako nejaká tá nevoňavá minerálka, nepamätám si ako sa volá, takže asi to bude OK. Dôkladne sa umyjem, skoro celý, nikto tam predsa nie je.

Ako si varím kávu, príde mladý párik – Kubo a Viktória. SNPčkari, ktorí pokračujú druhý rok. Začali na Donovaloch a idú na Devín. Nemajú stan, takže sa snažia prespávať takto v útulniach, či prístreškoch. Najprv som si myslel, že sú pár, ale sú len spolužiaci. Neviem, neviem, ako som ich sledoval a ako Kubo natieral Viktórii boľavé nôžky. Doberal som si Kuba, že na Devíne by mal pokľaknúť a požiadať Viku o ruku. Vehementne to odmietol, ale Viky bola ticho

Povedal som im, že im nebudem kaziť nocľah a idem si rozbaliť stan. Vraveli že nie, že im to nevadí, ak budeme všetci v prístrešku. No hej, teraz sme kamaráti, ale ráno po mojom chrápaní už určite nebudeme. A za chvíľu prišli tie dve dievky, ktoré som stretol na Vápennej. Taktiež sú bez stanu, takže je rozhodnuté aj tak, idem stavať stan a oni nech spia v prístrešku.

Dievky vravia, že sú začínajúce hikerky, že idú od Devína. Ale že sú hrozne pomalé a motajú sa (veď to som si všimol, keď ma nevedeli dobehnúť).

Tu vlastne zisťujem, že som asi už celkom skúsený a vytrénovaný hiker a môžem si trúfnuť aj na iné treky.

Avšak keď mi povedali, že minulú noc spali na Bielom Kríži (odkiaľ ja vlastne idem 2 dni) a sú už tu (cca. 39km), tak mi sklapol hrebienok a dal som si facku. Toto sú tí správni hikeri a nie ja!

Postavím stan, uvarím si cestoviny (ktoré som dochutil kúskami klobásky).

Okolo deviatej uvarím čaj a presvedčil som Kuba a Viki, nech si so mnou dajú čaj s rumom (rumu zostalo asi 3,5dcl), nech ho nevlečiem zajtra ďalej.

Idem do stanu, ale predtým sa idem vycikať – toto je môj nový poznatok – vycikajte sa vždy pred spaním! Zle sa potom v noci obúva.

Unavený zaspávam. Noc prebehla celkom fajn, počul som iba nadránom nejakú divú zver, buď leoparda, alebo pumu. Mám to naštudované z prírodopisných dokumentov, takže viem o čom hovorím a už viem presne rozoznať zvuk dravej šelmy. V noci som si obliekol aj nohavice. Aj tak mi bola zima. Spacák mám limit 11°C a hádajte koľko bolo v noci? No 11°C.

Dnešná rekapitulácia poškodení a stavu: