Moja manželka svojej tete nikdy nepovedala inak ako Babina. Ako a prečo vzniklo toto milé oslovenie, neviem. Myslím si, že manželka ani len netušila , že neďaleko Zvolena je obec Babiná. Skoro, ako by patrila jej tete Babine. Nepatrí. Ale obci patrí kostol. Dokonca opevnený kostol. To je niečo, čo zaujíma mňa.
Turecké ohrozenie stredného Slovenska možno bolo asi rovnaké ako na exponovanejšom juhu. Bohatstvo banských miest lákalo mnohých. Byť ozbrojený, byť súčasťou armády, byť podporovaný bohatou domovskou krajinou, to sú dobré dôvody, pre ktoré sa oplatí risknúť lúpežný výpad. Keď ste kruh na terči nepriateľského vojska, musíte sa rozhodnúť vzdať sa, utiecť, schovať sa, opevniť sa. Na strednom Slovensku sa na začiatku novoveku opevňovalo, čo sa dalo, čo bolo pevné, či sa dalo využiť ako úkryt. Aj kostoly.
O stavbe a histórii kostola
Za výnimočnú možno označiť informáciu, že kostol mal od svojho počiatku vežu – zvonicu. Keďže ho postavili okolo roku 1250, nie je to tak obvyklé, ako by sa mohlo zdať. Väčšina kostolov na našom území v polovici 13. storočia, boli jednoduché, jednopriestorové – jednoloďové budovy. Nič viac, nič menej. Pokiaľ sa bavíme o vidieku. Pripomeniem ešte, že v roku 1254 osade Babiná bolo kráľom pririeknuté právo voliť si vlastného farára. Netuším, ako tento proces prebiehal, ale zdroje o kostole hovoria aj o tejto privilégii. K tej veži ešte! Visí v nej gotický zvon datovaný do roku 1358. To je tiež veľmi neobvyklé. Počas každej vojny sa vo veľkom rekvírovali zdroje drahých kovov (zvony ako kvalitná zliatina boli veľmi žiadaným artiklom). Je teda až neuveriteľné, že v tejto dedinke zvon nepadol za obeť besnenia Veľkej vojny, ani 2. svetovej vojny.
Žiada sa mi nazvať ten proces pinpongovaním. Keď v 16. storočí Horné Uhorsko prevalcovala reformácia, kostoly sa evanjelizovali. O dvesto rokov neskôr rekatolizovali. Kostol v Babinej sa v roku 1530 stal evanjelickým, v roku 1709 opäť katolíckym. Možno to je dôležité, ale dôležitejšia je informácia, že na vstupnom portáli do opevneného areálu je uvedený rok 1661. Pravdepodobne rok ukončenia stavby ohradného múru.
V 18. storočí kostol prešiel výraznou barokovou úpravou. Z pohľadu dneška, asi na škodu veci. Získal uniformný vzhľad slovenských vidieckych kostolov. Pri opätovnej vysviacke zmenili patrocínium kostola a zasvätilo ho sv. Martinovi.
Martin z Tours, rodák z Uhorska
Príbeh sv. Martina je bohatý a v dnešnom svete by sme ho označili za cestovateľa.
Narodil sa okolo roku 316 v Sabarii, to je dnešné Szombathely v Maďarsku. Hoci sa nikde nedočítate, ktorý deň to bol presne, veľa napovie slovné spojenie: Martin na bielom koni. V deň, kedy sa v tom roku po prvý krát objavil sneh.
Syn vyslúžilého rímskeho dôstojníka od útlej mladosti inklinoval ku kresťanstvu. Skôr ako stihol prijať sviatosť Krstu, ho odviedli do vojska a zaradili do cisárskej jazdy. Hoci vyštudoval v severotalianskej Pavii, v otcovom rodisku, služba vo vojsku ho zaviedla do Francúzska. V Amiens, pri mestskej bráne, jednej chladnej noci, došlo k udalosti, ktorú spodobil okrem iných aj Georg Raphael Donner v podobe jazdca Martina a nahého žobráka v Dóme sv. Martina v Bratislave. Martin narazil na žobráka a keďže nemal pri sebe ani jedlo, ani peniaze, vzal meč, rozťal vlastný plášť na polovice a jednou prikryl žobráka. Druhú noc, po tomto stretnutí, uvidel Ježiša oblečeného do jeho polovice plášťa, ktorý povedal týmto plášťom ma zaodel Martin, ktorý je na ceste ku krstu. Veta, má pripomínať výrok z evanjelia Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.[1]
Martin na základe tohto zážitku opustil vojsko a stal sa ako dvadsaťročný žiakom sv. Hilaria z Poitiers. Pokrstilo ho, odcestoval do Talianska a do Dalmácie, žil ako pustovník a v Ligugé založil spoločenstvo mníchov. Vo veku 56 rokov prijal biskupský stolec v Tours a vo veku osemdesiat rokov zomrel v Candes. Jeho telo sprevádzalo na miesto posledného odpočinku v Tours, viac ako dvetisíc mníchov.
Martinova obrovská popularita viedla franského kráľa Chlodovika I. k prehláseniu, že Martin z Tours je ochrancom franských kráľov a franského národa. Na počudovanie, nezabránilo hugenotom (francúzskym protestantom), aby v 16. storočí Martinove telesné pozostatky úmyselne poškodili. Zachovalo sa ich malé množstvo a sú uložené stále v Tours v kostole, ktorý postavili na mieste pôvodnej baziliky v roku 1900.
Na záver
Kostolík v Babinej je veľmi nenápadný. Ešte o to viac, že samotná obec sa nachádza bokom od spojnice Zvolen – Krupina. Na skutočné prekvapenie je bohatý históriou a príbeh jeho patróna možno smelo označiť za skutočné dobrodružstvo.
V areáli priľahlého cintorína je niekoľko hrobov partizánov. Hoci si nemyslím, že povstanie prinieslo v Druhej svetovej vojne úľavu obyvateľom stredného Slovenska, vážim si námahu domácich zachovať tieto hroby. Známi aj neznámi mŕtvi, ktorí v tých hroboch ležia, si to zaslúžia.
[1] Matúš 25,40
