Intímna atmosféra v ZOO Brno

Nepísal som o zoologických záhradách. Nechcel som. Niekde v pozadí myšlienkových konceptov som akceptoval názor, že chov zvierat v zajatí ich otupuje, možno trápi, že nie je správny.

Ibaže ani v prírode nestretnete srnku s výrazom úspešného lúštiteľa kvadratických rovníc. Ani v lesoch neposkakujú mufloni ľahkým krokom „naspídovaných“ zvieratiek z ružových snov. Ani zajac na poli nebude na počkanie recitovať Hviezdoslava, aby oslávil svoju nikdy nekončiacu slobodu. Neviem posúdiť do akej miery „zlomí“ charakter a slobodnú vôľu divokého zvieraťa zoologická záhrada.  

Penitenciaristika (prosím nezamieňať za penológiu), veda o väzenstve a účinnosti trestov odňatia slobody, hovorí, že väzni obyčajne po nejakých 5 rokoch vo väzení, ho začnú vnímať ako svoj „slobodný“ svet a vesmír mimo múrov žalára je pre nich dôležitý ako pre nás atmosféra Venuše. To je reč o ľuďoch, ako to vnímajú zvieratá neviem. Myslím si, že podobne. Veď na začiatku sme boli všetci len akousi prapra biopolievkou, z ktorej sme funkčne povstali, ale spoločný základ nepoprieme. 

Nakoniec som si povedal, že zbúram hradbu môjho mlčania a o zoologických záhradách začnem písať. Navštevujeme ich kade tade po svete a bola by škoda, aspoň o tých nám ľahko dostupných, niečo málo nenapísať.

ZOO Brno

Prečo Brno?

Brnenská zoologická záhrada je malá. Alebo sa aspoň na pochôdzku taká zdá. Ibaže my sme v nej strávili štyri hodiny. No dobre, polhodinu naviac má na svedomí intenzívny dážď. Mám však obavu, že aj keby nepršalo, my by sme tam tie štyri hodiny strávili tak či tak. Brnenská ZOO má v sebe čosi mimočasové. Možno je to ukryté v stromoch, takmer v lese, do ktorého je ponorená ako hranolka do oleja. Vojdete dnu a môže vás prepadnúť pocit, že si z vás niekto striela. Obyčajný chodník, čo sa vinie do kopca v nenáročnom výstupe. Najskôr akýsi domček pre holubov, na ktorom visí cedula s oznamom, že sa vám ospravedlňujú, že „dům je mimo provoz“. ZOO Brno

Idete ďalej, akože nič, a po pár tých „nič“ sa usmievate, spomaľujete, zhlboka dýchate a uvedomujete si, že tu to „nič“ je obrovské plus. Lamy pri pohľade, na ktoré neviete, či majú tak prázdny pohľad, alebo si z vás robia dobrý deň. Šimpanzy, ktorí vyzerajú ako skutočné šimpanzy, silné, nebezpečné, dominantné osobnosti pralesov, ktoré v nahnevanosti pokojne vyberú rameno z kĺbu, aby vám dokázali, že titul koruna tvorstva neznamená imunitu proti hrubej sile. Exotické vtáctvo, hlučné, uškriekané, pestrofarebné, jednoducho malí, ale druhovo mnoho – mnoho početní potomkovia dinosaurov. A do toho zaklínené domy a domčeky s akváriami a teráriami. V jednom dokonca s tak vysokým počtom myší behajúcich po drevených pilinách, že začnete hľadať tabuľku s nápisom Cirkus myší. Prechádzate sa a cítite, že je vám stále lepšie. Dobre, pokojne, relaxovane. Taká je brnenská ZOO.

Neviem koľko zoologických záhrad sme už navštívili. Nepamätám si to. Mnohé ohromili veľkosťou, pestrosťou druhov, formou prezentácie, sklamali zanedbanosťou, zastaralosťou, nudnosťou. ZOO v Brne je ... iná. Intímna, súkromná, rodinná, pokojná, milá, má atmosféru parku, kapibaru, ktorá sa tvári ako Budha po večeri, arktických vlkov, ktorých zo spánku neprebudí ani piskľavý detský hlas, žirafy, ktoré sa fakt vedia prezentovať a koňa, ktorý svoje „koňstvo“ predvádza ako Svätoplukov kôň na Bratislavskom hrade.

ZOO Brno

O ZOO v Brne s plnou vážnosťou

Po prvý krát do nej vstúpili návštevníci 30. august 1953. Dnes by väčšina ľudí konštatovala, že nešlo o „nic moc“, ťavy a kopytníky, ale dva exponáty by asi ešte dnes mnohým vyrazili dych. Dve pôvodné maringotky zrušeného cirkusu Kludský. V jednom dokonca medvede hnedé. Pardon, možno niekto nepozná pojem Cirkus Kludský. Do roku 1934 najväčší európsky cirkus, ktorý svoju históriu začal v 19. storočí. Jeho existencia sa stala predlohou románu Cirkus Humberto slavného E. Baasa. Prvý pavilón na Mniší hoře vznikol v roku 1956. Nedá sa povedať, že by ho postavili. Jednoducho adaptovali robotnícku ubytovňu na vivárium s rybami, plazmi a obojživelníkmi.

Od 80.-tych rokov 20. storočia sa dodnes tiahne záhada, ktorú nikto nevyriešil. ZOO Dvůr Králové daroval do Brna sedem orangutanov. Päť z nich sa v roku 1984 vrátilo domov. Dvaja zostali. Za neobjasnených okolností zomreli v roku 1986.  Viac menej stále platí úzus, že ich otrávil neznámy návštevník.

ZOO Brno

Jak z galérie

Keď mi náš Jakub povedal: Pozri tam sú jaky, takmer som mu posmešne odpovedal, že v ZOO lietadlá nevystavujú. Jak je označenie sovietskych (dnes už aj ruských) lietadiel z konštrukčnej kancelárie Jakovlev. Vidieť jaka v našej nadmorskej výške sa mi zdalo ako scestná hlúposť, alebo očividný omyl, ktorý by som u syna, skutočného znalca zvierat, neočakával. Ibaže ten jak tam bol. A nie jeden. Jakov mám zaradených do mojej súkromnej siene legendárnych zvierat. Spolu s leopardom snežným, pižmoňom severským, všetkými druhmi rysov a samozrejme s Flat coated retrievermi, pretože ak máte doma jedného, milovať budete všetkých 😊 Tým chcem povedať, že ma nikdy nenapadlo, že uvidím živého jaka. Nebol to síce Jak divý, klasik himalájskych svahov, ale Jak domáci. Ale bol to jak. Živý, trochu pochudnutý, trochu odsrstený, unavene unudený, ale príbuzný tých impozantných turov zo strechy sveta.

ZOO Brno

Písať o iných zvieratách nebudem. Všetkým sa vám za to ospravedlňujem. Toto nechcelo byť rozprávanie o exotickej faune, ale o jednej zoologickej záhrade. Jednej z mnohých, s mimoriadne jedinečnou atmosférou.

P.S. mimochodom, v tejto ZOO nájdete aj lietadlo. Nie tak úplne kompletné. Vôbec nie letu schopné. Torzo Čmeliaka (Zlínu Z 37, práškovacieho lietadla) v africkej expozícii  (je tam aj Willys Jeep, ale o ňom už nič).

Nová kniha od Joža Terema

Recenzia