O víne zo Starej Hory, o kúzle osady zo Sebechlebov

Ľuboš Vodička - 13.10.2019
Sebechleby - Stará Hora

Vyhlásil som súťaž o najvýtvarnejšiu dedinu Slovenska. Bol som jej jediným organizátorom, porotcom, aj jediným, ktorý nominoval súťažiacich. Pretože v súťaži sa ocitli len dve, svojím spôsobom si veľmi blízke, ale aj veľmi vzdialené dedinky – osady. VlkolínecSebechleby.

Vyhrali Sebechleby – Stará Hora. Viem, ich pamiatková obnova neprebehla úplne korektne, na strechy domčekov sa nevrátila trstina, ale je tam pálená krytina, napriek tomu sú Sebechleby onakvejšie. Malebnejšie, mäkšie, prívetivejšie, otvorenejšie, netvária sa ako aristokrat medzi dedinčanmi, sú zelenšie, farebnejšie, život v nich plynie pomalšie a ešte aj ľudia sú akýsi prívetivejší. Nie sú tu dvory so zatvorenými bránkami, nie je tu more návštevníkov, nikto sa nepýši zápisom do zoznamu pamiatok UNESCO. Stará Hora je taká onakvejšia osada, autentickejšia, s ponukou vína, na ktoré sa hrozno rodí na svahoch vyhasnutej sopky. Sebechleby

Zo zákutia histórie

Vinohradnícka osada Sebechleby – Stará Hora, po odbornom posúdení existujúceho útvaru vznikla ako neusporiadané zoskupenie hĺbených vínnych pivníc. Ich situovanie bolo založené na racionálnom prístupe využitia terénnych a geologických daností mäkkej horniny tufu, vo vhodnej vzdialenosti od obce Sebechleby a rozloženiu uprostred založených vinohradov. Ako úvod do „problematiky“ som citoval časť Zásad pre pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry Sebechleby – Stará Hora. 

Ak si tú vetu preložíme do !slovenčiny“, tak sa dozvieme, že naši predkovia sa vykašľali na akékoľvek urbanistické zásady výstavby ľudského sídla, pretože rešpektovali prírodu okolo seba. Keby som to príliš zjednodušil, napíšem: stavali, kde bol kameň mäkký. Chcel som to porovnať so súčasnosťou a jej živelne nezmyselnou výstavbou požehnanou rozhodnutiami stavebných úradov, ale to nemá význam. V tom žijeme. Pre nás je zaujímavé, že tunajšia osada, teda najskôr iba tie pivnice uprostred vinohradov, začali vznikať začiatkom 18. storočia.  Nadstavbu tvorili drevené prístrešky, neskôr priestory pre domáce zvieratá a až potom prišlo sezónne ubytovanie. Dochádzať z vinohradov do dediny, keď bolo treba robiť od úsvitu do mrku nebolo komfortné. Napriek tomu, že v osade bol len slabý prameň vody, napriek tomu, že túto museli dovážať zo Sebechlebov, ľudia sa tu usadili, postavili si malú kaplnku a miesto trvalo osídlili.

Šťastným riadením osudu sa tu toho od začiatku 20. storočia už veľa nezmenilo.  Ten začiatok minulého storočia spomínam, preto, lebo v tomto období mali údajne pribudnúť kovové okenice s rastlinnými motívmi na okenných otvoroch. To bol posledný výraznejší módny prvok.Sebechleby

Vína chuť veľmi osobitá

Nie som someliér a už vôbec netuším ako sa správne degustuje víno. Napriek tomu pochválim tunajšiu produkciu. Sebechlebské víno chutí ako pramenitá voda. Je svieže, tvrdé, voňavé, výrazne hroznovej chuti. Na jazyku chladné, priame, s chuťou, ktorá rýchlo naplní ústa a nechá za sebou dlhšie doznievajúcu stopu. Je to produkcia naturálna, až živočíšna. Jednoducho je fakt fajn.

Je mi len ľúto, že som v pivnici nemohol koštovať a koštovať zo všetkých odrôd, ktoré nám pán domáci núkal. Som zodpovedný vodič motorového vozidla a až doma som sa zoznamoval s tamojším vínom. A tie pivnice? Vínne pivnice majú vždy svoje čaro. U dobrého vinára sú ako alchymistická dielňa s podobou dračieho brlohu. Je v nich čisto, chladno, tmavo, tu i tam s pavučinami a mladými kvapľami. Nikdy nechýba špecifická vôňa. Ale musí to byť vôňa! Nesmie to byť pach, nedajbože puch, v takej pivnici nemôže byť dobré víno! Sebechleby

Dedina tak osobitá

Každá dedina je fenomén. Nemusíte pre ne vypisovať súťaž o tú „najvýtvarnejšiu“. Ja ich mám rád pre ich vlastnú tvár. Poslúžim si  slovami Václava Cíleka, ktorý v knihe Krajiny vnitřní a vnější,  vystihol ducha dediny: Města si budou čím dál podobnější. Ale kultura je něco, co patří místu a tradici. Kdyby nám zakryli oči a pak ukázali ruzyňské letiště, nevěděli bychom, na jakém kontinentu jsme. V Paračově by bylo jasné, že jsme v Čechách. V Paračově globalizace nezuří. Podľa môjho zistenia ani v Sebechleboch! Sebechleby

Komentáre Disqus