Predstavujem si mužov oblečených v čiernych frakoch prepásaných opaskom utkaným z čiernej hodvábnej nite, mladých mužov v jednoduchých čiernych sakách, ženy v dlhých sukniach s blúzkami. Len deti sú oblečené pestrejšie. Oblečenie ani tak neskrýva, ako skôr odhaľuje podstatu človeka. Je napísané: Buďte pokorní pred Všemohúcim. Uprednostňujeme tmavé obleky, pretože sú skromné, slávnostné a úhľadné, to hovoria vyššie pravidlá.
Niekto ide pomaly, zdraví okoloidúcich, aj tých čo sa motajú vo svojich dvoroch, ktosi sa ponáhľa, vbieha na most a prechádza na druhú stranu rieky, deti sa hrajú, naháňajú, niektoré zádumčivo hľadajú čosi medzi kameňmi múrov. Celé by to mohlo pôsobiť jednotvárne, smutne, depresívne, ale nie je to tak. Život tú prúdi, ako miazga v strome, ako na ulici plnej obchodov. Ľudia sa pristavujú jeden pri druhom, prehodia pár slov, alebo nadviažu dlhý rozhovor. Niekto zájde do hostinca, iní si zapáli fajku, či krátku cigaretu a postáva. Normálny život, život v židovskom meste v Třebíči.
Třebíč na mape židovského osídlenia
Keď v roku 2003 zapísali mesto Třebíč do Zoznamu svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO v zápise sa konštatovalo: „Židovská štvrť rástla spontánne pozdĺž rieky Jihlava. Svedčí o rôznych aspektoch života tejto komunity, ktorá je nútená žiť v obmedzenom priestore kvôli politickým obmedzeniam. Židovská štvrť si zachovala svoj pôvodný plán ulice, svoje typické priestorové usporiadanie, ako aj svoje sociálne funkcie, ako sú synagógy a školy, ako aj bývalá kožiarska továreň.
Typická budova tejto štvrte sa vyznačuje štruktúrou bytového domu, veľmi zložitou formou a rozmanitosťou štýlu. Na úrovni ulice bol často obchod alebo dielňa; horné úrovne boli vyhradené pre obytné účely. Zachovala sa široká škála historických detailov, ako sú typy zastrešenia, architektonický výraz fasád a niektoré pôvodné interiéry (klenuté prízemia, jedno alebo dve horné podlažia s drevenými stropmi).
Židovská štvrť Třebíč je výnimočným svedectvom kultúrnych tradícií súvisiacich so židovskou diaspórou v strednej Európe.“[1]
Je to úradnícky jazyk, neprezradí, že na ľavom brehu rieky Jihlava vznikla svojbytná enkláva. Od úzkeho nábrežia, po strmých svahoch údolia, sa rozsypali domčeky, dve synagógy, manufaktúry, neskôr továrničky, cintorín, všetko až po románsky benediktínsky kláštor s kostolom (Z toho sa veľa nezachovalo. Ale o tom bude reč neskôr). Úzke uličky, ostré zákruty, priechodné dvory, vo výške prvého podlažia obytných domov prampouchy. Netuším, či toto slovo pozná spisovná čeština.
Prampouchy sú rozperné oblúky, akési mostíky, ktoré preklenujú priechodný priestor medzi dvoma domami. Ich funkciou bolo zabezpečiť stabilitu, statickú nenarušenosť domov postavených na nestabilnom podloží. V tomto prípade na brehu rieky, s podložím, v ktorom bola vysoká hladina spodnej vody. Hoci sa na konci stredoveku prestali používať, tu sa zachovali.
Mimochodom, poznámka o stredoveku veľa napovie. Židovská obec v Třebíči je písomne doložená už v roku 1410. Židia sem museli prísť oveľa, oveľa skôr. Kontinuálne obývali túto časť až do začiatku 2. svetovej vojny. Z tristo usídlených židov sa po roku 1945 vrátilo do svojich domov dvadsať...
Bazilika sv. Prokopa
Je to neobvyklé, ale má to svoje čaro. Židovskej štvrti dominuje kresťanský kláštorný komplex. Z časti románsko – gotický, kamenný, mohutný, svedok stredovekých čias. Neveľká a predsa impozantná stavba.
Svätým sa toto miesto stalo okolo roku 1101. Začalo sa so stavbou kaplnky sv. Benedikta, ktorú o tri roky neskôr vysvätil pražský biskup Heřman[2]. V roku 1109 biskup Jan II. vysvätil kostol, súčasť tunajšieho kláštora. Jeho patrocínium odovzdali Nanebovzatiu Panny Márie. V roku 1112 v jeho podzemí pochovali knieža Litolda Znojemského a v roku 1115 Oldřicha Brněnského, zakladateľov kláštora.
Benediktínom sa na tomto mieste mimoriadne darilo. Zo ziskov a darov mohli v 13. storočí naplánovať prestavbu komplexu na pevnosť a kláštorný hrad. Zanikli pôvodné románske objekty, ale vznikla súčasná bazilika.
V turistických sprievodcoch sa dočítate, že „pod kněžištěm je rozsáhlá trojlodní krypta zaklenutá křížovou klenbou, nesenou sloupy s bohatě zdobenými hlavicemi.“[3]. Nevidel som tú kryptu. Želal som si to, veľmi. Ale kedy býva otvorená, netuším. Sypem si popol na hlavu, pretože v susednom múzeu som sa na to neopýtal.
Z pohľadu návštevníka
Z pohľadu návštevníka najviac prekvapí, že ceny v tunajších reštauráciách sú vyššie ako ceny v bežných gastroprevádzkach v Bratislave. To ma naozaj prekvapilo. Poriadne prekvapilo. Všetko ostatné bolo ako prechádzka v historickom parku. Príjemné, pokojné, milé, tíšiace. Malo to všetko čaro malých miest, kde slovo ponáhľať sa, znamená spomaliť.
