Tri jednodňové treky v peruánskych Andách, ktoré by ste mali absolvovať pri návšteve PERU

Posledný marcový týždeň tohto roku som sa spoločne s troma kamošmi (Paťom, Mikim a Braňom) vydala na potulky do Peru. Okrem tradičných „must see“ ako je najvyššie položené splavné jazero sveta Titicaca, bolívijské Tiahuanaco, novodobý div sveta Machu Picchu a mnohé iné, sme sa rozhodli preveriť si naše fyzické zdatnosti na troch trekoch v najdlhšom kontinentálnom pohorí sveta, v Andách.

Lagúna Humantay (4200 m n. m.) - región Cusco

Náš výlet sa začínal v skorých ranných hodinách (5:00), kedy nás mikrobus vyzdvihol spred hostela situovaného neďaleko Plaza de Armas v bývalom hlavnom meste ríše Inkov, Cuscu. Cesta k východiskovému bodu treku trvala približne tri hodiny. Čas sa dal poľahky stráviť dospávaním krátkej noci alebo sledovaním prekrásnej prírodnej scenérie údolia Limatambo.
Prvou zastávkou bola malá dedinka Mollepata (2900 m n. m.), kde na nás čakali teplé raňajky a šálka horúceho čaju z kokových lístkov (maté de coca). Keďže človek z našich zemepisných šírok na takéto nadmorské výšky nie je zvyknutý, odporúčajú sa žuť kokové listy alebo si z nich variť čaj. O ich zaobstaranie v Peru nie je najmenší problém, pretože je možné zakúpiť ich takmer na každom kroku.

Po necelej hodinke jazdy z Mollepaty sme dorazili k Soraypampe (3900 m n. m.), odkiaľ sme už pokračovali pešo. Z tohto miesta sme mali nádherný výhľad na zasnežený vrchol hory Salkantay (6271 m n.m.), ktorá je v poradí druhým najvyšším vrcholom v Peru. Počas výstupu k lagúne nám bol k dispozícii skúsený sprievodca, ktorý bol v prípade potreby vybavený kyslíkovou fľašou, ak by niektorý z turistov nezvládal náhle výškové zmeny.

Trek zo Soraypampy sa začal v pohodovom tempe. Turistický chodník mal spočiatku mierne prevýšenie a viedol popri priezračne čistom potoku, ktorý vyvieral pod rovnomennou horou Humantay (5473 m n. m.). Kráčalo sa príjemne, slnko začalo pomaly tasiť svoje slnečné lúče na naše bledé tváre a popri chôdzi sa dalo stále debatovať. Po nejakej hodinke svižného kroku sa cesta začala zvažovať do strmšieho kopca, čo znamenalo o niečo náročnejší výstup. Tu boli už miestami odparkovaní domáci s koňmi a nevládnym turistom ponúkali svoje služby. Tí sa mohli k lagúne vyviesť na konskom chrbte za určitý poplatok (a že ich bolo teda požehnane!).

Humantay

Úzka, vyšliapaná cestička začala strmo cikcakovito stúpať nahor. Zvoľnili sme tempo a skrátili kroky, aby sme nemuseli lapať po dychu ako podaktorí, ktorí kyslíkovú fľašu nechceli pustiť z rúk. Stále sme však nedovideli na vrchol, a preto sme pokračovali v miernom výstupe, aby sme šetrili sily a v poriadku dorazili až do cieľa.

Po takmer dvoch hodinách výstupu sa nám otvoril krásny výhľad na tyrkysovo modrú hladinu vysokohorského jazera, ktorého vody sú napájané zasneženým vrcholom Humantay. V tom momente sa naše tváre rozjasnili, telo nabralo novej sily a všetci spoločne sme si mohli vychutnávať pokojnú hladinu ľadovcovej lagúny.

  • Lagúna Humantay je približne 618 m dlhá a 164 m široká. Na jej brehoch sme strávili približne jednu hodinku a necelú hodinu nám trval zostup do Soraypampy, odkiaľ nás mikrobus zaviezol späť do Cusca.

Humantay

Humantay

Vinicunca (5020 m n. m.), „Červené údolie“ – región Cusco

Včasné ráno (okolo 3:00) nás čakal rovnaký scenár ako v predošlý deň pri výstupe k lagúne Humantay. Mikrobusom sme sa presunuli do dedinky s názvom Cusipata, ktorú tvorilo zopár hlinených domcov. Zastavili sme pri jednom z nich a domáci chlapík otvoril provizórnu bránu, kam náš mikrobus zacúval a zamkol ju za nami. Ostali sme stáť na ošumelom dvorci a vymenili sme si nechápavé pohľady, čo tam robíme. Každý z nás sa už videl rozporcovaný na inom kúsku kontinentu, ale jediné rozporcované, čo na nás čakalo, boli chutné raňajky. Z rozhrkaného mikrobusu sme si tak konečne vystreli naše pokrčené kostry vo sviežom vysokohorskom vzduchu a vychutnali si typické peruánske raňajky v podobe praženice s horúcim čajom z kokových listov.

Následne sme pokračovali do Phullawasipaty (4626 m n. m.), odkiaľ sme vyrazili na trek. Bol to pre nás tak trochu šok z nadmorskej výšky, keďže sme vychádzali z Cusca (cca 3200 m n.m.), a pri vystupovaní z mikrobusu sa nám troška motala hlava. Ani naši sprievodcovia nám veľmi nedali dýchať, pretože si nás v rýchlosti rozdelili do dvoch skupiniek, ktoré sa delili pri zostupe na dva rôzne smery. Jedna skupinka sa vracala späť k busu rovnakou trasou a tá druhá, ktorú sme tvorili my štyria a jeden francúzsky pár, pokračovala cez tzv. „Červené údolie“. Nestihli sme si ani usrknúť z kokového čaju a sprievodcovia zahájili okamžitý pochod, aby sme trek stihli v dobrom čase. Dôležité samozrejme bolo, aby sme si udržiavali tempo a vládali hlavne s dychom.

Takmer hneď na začiatku sme sa roztrhali na dve dvojice a snažili sa aspoň takto spoločne nestrácať tempo a robiť si čo najkratšie prestávky na glg lahodného maté a tabuľku kvalitnej peruánskej čokolády, aby boli naše telá neustále naštartované. Spočiatku bola trasa viac-menej nenáročná (ak si domyslíme vysokú nadmorskú výšku) a viedla úzkym prašným chodníkom cez nádhernú vysokohorskú scenériu Ánd. Kam oko pozrelo, tam bolo čo obdivovať. Celou trasou nás sprevádzal ostrý a studený vietor, ktorý umocňoval atmosféru a majestátnosť tohto horstva.

Avšak aj do päťtisícky sa musí raz začať poriadne šliapať. Čakal nás riadny kus kľukatej cesty, ktorá viedla k prvej vyhliadke pod samotným vrcholkom hory. Pred jej koncom boli z dreva vyhotovené „široké schody“, ktoré stúpali kolmo nahor. Tam už som ja osobne ledva dvíhala nohy a lapala po dychu, ktorý mi následne vybil pohľad na tzv. „farebné hory“ alebo „hory siedmych farieb“ a ohromujúce „Červené údolie“.

Po necelých dvoch hodinách bol konečne čas na maté de coca, zopár záberov, menší pokec so sprievodcom a zdolanie samotného vrcholu hory Vinicunca. Pred nami sa znova otvorila cikcakovitá cestička, ktorú sme zdolali vďaka túžbe pozrieť sa na svet z ešte vyššej perspektívy. Povzbudivé slová s Paťom, že sme to zvládli a eufória z priam neskutočného miesta na našej modrej planéte, nás prinútili spraviť si povinné selfie na mobily a desiatky záberov do fotoaparátov, aby sme mohli s pokojom v duši zliezť o pár metrov nadol a zahájiť opätovné stúpanie.

Na tomto mieste sme sa už rozdelili do spomínaných dvoch skupiniek a svižným tempom nášho mladého sprievodcu sme sa spustili ešte niekoľko metrov nadol a následne do ešte vyššieho stúpania, aby sme dosiahli najvyšší bod nášho treku a potom už len zostup cez „Červené údolie“. Najnáročnejšie na tom všetkom bola samozrejme nadmorská výška, v ktorej sme sa po celý čas pohybovali a nemohli sa schuti na plné pľúca nadýchnuť.
Po úzkej, strmej a prašnej cestičke sme sa úspešne domrvili na vrchol kopca, z ktorého boli, ako inak, očarujúce výhľady doširoka ďaleka. Udychčaní z cesty sme sa rozvalili na prvé kamene a vytasili opäť náš obľúbený kokový čaj a vychutnávali si obraz miestnej krajiny.

Dlho to netrvalo a už nás horský vodca popoháňal k zostupu. My sme však z vrcholu žiadnu trasu nevideli, tak sme vyzvedali, kadiaľ naše kroky povedú. Len čo nám sprievodca ukázal prašný chodník, široký tak na jednu nohu, začali sme sa smiať, že to asi nemyslí vážne. No keď sa pohol a „zaboril“ sa do chodníčka, tak sme pochopili, že inú možnosť asi nemáme a rozbehli sme sa za ním. Do hory sme sa doslova zabárali ako do pieskovej duny. Zostup bol vskutku výnimočný! Nielen preto, že sme šli po celý čas dolu kopcom, ale okrem nás sme tam nestretli živú dušu. Bola to neopísateľná atmosféra sprevádzaná úžasnými výhľadmi na červeno sfarbené kopce, ktorým kontrastovali sýto zelené farby planiny.

cervene udolie peru

Vinicunca

Vinicunca

Perfektný zážitok z náročnej túry kamarát zakončil štamprlíkom poriadnej domácej. Hovoríme si, že náš „peruánsky šerpa“ určite ocení lahodný mok z ďalekého Slovenska. Mladík sa nebránil a kopol do seba 62-ku rýchlejšie ako čistú vodu a zapíjať nealkom nechcel. O pár stotín sekúnd neskôr pocítil nával tepla na hrudníku a začal pokašliavať so slovami: „muy fuerte!!!“ (veľmi silné). Pri nastupovaní do mikrobusu bol vyrehotaný od ucha k uchu a svojim kolgelom blabotal zopár minút, nakoľko ho potom zalomilo do tvrdého spánku a hlava na krku mu lietala ako pinpongová loptička. Päťtisícku síce zvládol s prehľadom, ale na našu pálenku ešte nedorástol :).

Lagúna 69 (4604 m n. m.) – región Áncash, Národný Park Huascarán, Cordillera Blanca

Posledný trek, ktorý sme mali počas našich potuliek absolvovať, viedol naprieč Národným Parkom Huascarán. Štartovný bod nášho výstupu bol situovaný vo výške 3800 m n. m. Opäť nás sprevádzal horský vodca, ktorý bol na konci skupiny, aby zbieral odpadnuté kusy.

Od začiatku túry si každý člen skupiny chytil vlastné tempo. Po predošlých skúsenostiach sme už aj my boli fyzicky a hlavne psychicky pripravení na to, čo nás čaká. Spočiatku sme sa všetci štyria držali pokope a vykračovali si pohodovým tempom v lone nedotknutej vysokohorskej prírody. Keď sa cesta začala zvažovať a v serpentínach stúpať nahor, tak sa i naša malá skupinka roztrhala a každý sme nabrali vlastnú rýchlosť.

Cesta bola prašná s väčšími kameňmi a čoraz častejšie som musela zastavovať, aby som dočerpala kyslík a skontrolovala, či sú mi moji spolubojovníci v tesnom závese. Niektoré úseky turistického chodníka boli rovinaté, tak bol čas a priestor na dočerpanie novej sily, aby sa dalo pohodovejšie pokračovať. Iné úseky však stúpali strmo cikcakovito nahor a kroky sa zdali byť len niekoľko málo centimetrové a nohy oťažievali.

Keďže sme samozrejme netušili, kde sa v týchto do nebies týčiacich sa horách, lagúna 69 môže nachádzať, tak pri každom ťažkom kroku sme iba dúfali, že to určite bude iba kúsok. Strmákov však začalo pribúdať a síl ubúdať. Šliapali sme vyššie a vyššie, môj zrak sa upínal už len na prešľapovanie z nohy na nohu. Krátke zastávky na usrknutie si z vody a čaju a zraková kontrola známych postavičiek, či sme všetci v poriadku.

Vo vypätí posledných síl, kedy som si myslela, že vyššie už asi nezvládnem kráčať, sa predo mnou vynorila drevená tabuľka s nápisom „Lag. 69 - 4,604 m. s. n. m.“ a v jej pozadí modro-modrá farba ľadovcového jazera. V tom momente akoby do mňa niekto vrazil tisíc voltov a svižným krokom som dorazila k tej prírodnej kráse. Zhodila som zo seba ťažký batoh a klesla na slnkom vyhriate kamene. Tá gýčová nádhera lagúny, pokoj a kľud, ktoré z nej sálali boli priam neskutočné. Atmosféru dotváral zvuk padajúceho vodopádu z hory Chacraraju (tá má dva vrcholce vo výškach 6108 m n. m. a 6001 m n. m.). Túto idylickú scenériu prerušil iba hluk akýchsi slovenských turistov, ktorí expresívnymi výrazmi nadšenia (do textu som ich nemohla zaradiť :)) vyjadrovali svoj obdiv k andskej prírodnej scenérii. Áno, boli to moji parťáci, s ktorými sme si víťazoslávne pogratulovali k úspešnému zdolaniu tohto zaťažkávajúceho treku.

Lagúna 69

Lagúna 69

Po vychutnaní si všetkých krás lagúny sme sa po vyše hodinovom odpočinku pobrali na spiatočnú cestu k čakajúcemu mikrobusu. Cesta nadol pokračovala samozrejme v svižnejšom a veselšom tempe. Znamenala pre nás nielen koniec trekov v Andách, ale i koniec nášho takmer trojtýždňového putovania po tejto juhoamerickej krajine. Potulky nám priniesli množstvo nových poznatkov, rozšírili obzory, zmazali mnohé stereotypy, ukázali nám i viac z našich osobností a vytvorili nezabudnuteľné spomienky.

¡Hasta pronto mi querido Perú!

Ďaľšie články autorky:

Komentáre Disqus