Turistika v Kirgizsku s dobrodruhmi

Maria Sorosova - 20.9.2018
jazero Ala kul

Rada cestujem. Navštívila som za svoj doterajší život už celkom veľa zaujímavých miest. Všetko to boli miesta viac-menej komerčne známe. Čo sa týka krajín bývalého socialistického bloku, nikdy som nebola ďalej ako v Moskve. Priznám sa, že ma táto časť sveta predtým nijako nenadchýnala a nevzbudzovala môj záujem. Až kým som nenatrafila na výlet do Kirgizska tu na portáli Dobrodruh.sk.

OK, tak sa teda pozriem na mapu, nech aspoň viem, kde to je. Ďaleko. Letmo si prezriem itinerár výletu a zhodnotím, že to nie je nič pre mňa. Predsa len sa necítim až tak fyzicky zdatná, aby som toto zvládla a hlavne som nikdy predtým nespala v stane, nejazdila na koni a nad 4000 metrov sa ocitám väčšinou len v lietadle. A vlastne aj tak mám už iné plány na tento rok... Lenže, človek mieni, pán Boh mení, ako sa hovorí a nakoniec sa za podpory ostatných ľudí (veľa z nich poznám už z predošlých výletov) rozhodujem, že sa do Kirgizska predsa vydám (nie, že by som si tam hľadala manžela).

Čím sme bližšie k dátumu odchodu, tým viac narastajú moje obavy, či to bolo správne rozhodnutie, ale obavy opadnú akonáhle sa všetci spolu stretneme v autobuse cestou na letisko Schwechat. Dobrá partia ľudí (spolu nás bolo 11) ma predsa podrží, nech by sa dialo čokoľvek. Takže mením svoje neistoty a začínam sa skutočne tešiť na to, čo ma čaká.

Letíme cez Istanbul a pár hodín čakania na letisku pri prestupe si krátime učením sa základných výrazov v kirgizskom jazyku. Je to celkom zábava.

Po cca 5 hodinách letu z Istanbulu pristávame v Bishkeku, hlavnom meste Kirgizska, kde nás už čaká náš sprievodca Andrej spolu so šoférom. Ako prvé absolvujeme raňajky v krásnom prostredí pri jazere a čo by to boli za raňajky, keby ich súčasťou nebola aj povinná dávka kirgizskej vodky. Vodku bežne nepijem, ale táto je naozaj dobrá a stáva sa našou spoločníčkou na najbližšie dni.

kirgiz vodka

Predtým, než sa vydáme na turistickú časť nášho výletu (podrobnému itineráru sa nejdem venovať, ten si môžete pozrieť tu https://www.dobrodruh.sk/clanok/kirgizsko-pre-dobrodruhov), zažijeme ešte pár dní s domácimi, ktorí sú veľmi pohostinní, nápomocní a pozitívni. V ich tvárach vidieť, že majú čo-to prežité. Každá jedna tvár by mohla rozprávať nejaký zaujímavý príbeh. Určite nemali a nemajú ľahký život. Napriek tomu sa smejú a ochotne nám so všetkým pomáhajú, ukazujú, ako sa pripravujú niektoré ich tradičné pokrmy, ktoré sú naozaj veľmi chutné a výdatné. Ani raz sa nám nestalo, že by niekto zostal hladný alebo smädný.

Národná hra Kok boru

Asi najkontroverznejšou časťou nášho výletu pre mňa osobne je sledovanie národnej hry kok boru, ktorú domáci zorganizovali kvôli nám. Ide o súboj dvoch tímov jazdiacich na koni, ktorých úlohou je dostať do cieľa (kruh vytvorený z pneumatík) telo kozy, ktoré bolo predtým zbavené hlavy a nôh. Na môj vkus veľmi nezvyčajný druh zábavy, ale tradície sú tradície (možno im by pripadalo zvláštne, že u nás na Veľkú Noc muži mlátia ženy korbáčom a oblievajú ich studenou vodou).

kok boru

Ak chcete mať aspoň trochu pocit, že sa nachádzate niekde, kde nechodí skoro nikto, táto oblasť Kirgizska je pre vás ako stvorená. Pred nami tu za 6 mesiacov boli len traja ľudia (to sa dozvedáme po tom, ako si kupujeme lístky na vstup do prírodnej rezervácie Chong-Kemin. Nachádzame sa pri hranici s Kazachstanom, túto hranicu strážia vojaci, ktorí aj nás zastavia, aby skontrolovali, či máme všetky potrebné povolenia na vstup.

kirigizsko vojaci

Čaká nás prvá noc v stane a ja som plná očakávaní, aké to bude. Zisťujem, že je to fajn a že som sa obávala úplne zbytočne. Ráno po výdatných raňajkách nás čakajú osedlané kone.

Deň strávený v konskom sedle

Veľmi silným zážitkom je aj deň strávený v konskom sedle, pred ktorým som mala tiež dosť veľké obavy, ale po počiatočných neistotách a malom strachu si na pohľad z konského chrbta rýchlo zvykám a zisťujem, že je to úžasné a trošku mi je ľúto, že som to neskúsila už dávno predtým. Ale zas na druhej strane, nič krajšie ako Kirgizsko som si na toto svoje „tenkrát poprvé“ vybrať ani nemohla.

kone kirgizsko

kirgizsko kone

Po cca 20 km koníky nechávame ísť a už sa spoliehame len na vlastné nohy a odteraz si každý berie svoje bremeno sám. V tomto momente musím pochváliť samú seba, že som zbalila naozaj minimalisticky a môj batoh má zvládnuteľnú váhu aj po tom, ako každý z nás dostane povinný prídel stravy, ktorý musí niesť (môžno som predsa mohla priniesť ešte o niečo viac domácej, ale aspoň mám poučenie do budúcna). Koniec koncov, človek tu toho veľa nepotrebuje. Aj tak sa pár dní poriadne neumyjem, takže je to úplne jedno.

Tí odvážnejší sa môžu okúpať v studených ľadovcových potôčikoch, ale na toto ja odvahu nenaberám. Mám dosť už len keď tú ľadovú vodu musím prebrodiť, lebo inak sa ďalej nedostanem. Čo pri takomto výlete človek určite prekoná, je jeho komfort zóna, ale stojí to každopádne za to. Veľmi dôležitá sa tu takisto ukazuje aj spolupráca jednotlivých členov tímu, vďaka ktorej sa ten prípadný diskomfort dá eliminovať na minimum a aj tie ťažšie chvíle sa dajú prežiť s úsmevom.

brodenie kirgizsko

Ďaľšou fascinujúcou časťou výletu je výstup do sedla priamo po ľadovci Ak-Suu. Po príchode do sedla (cca 4100 mnm) nás čakajú nádherné výhľady na okolité vrchy. Táto námaha jednoznačne stojí za to a nakoniec to nie je ani až tak náročné (ešteže som sa kondične ako tak pripravovala, oplatilo sa).

Ak suu

Ďalej nás čaká už len klesanie, ale na duchu neklesám, lebo ma čakajú ďalšie krásne zážitky. Celou cestou stretávame len 3 ľudí – jedného pána, ktorý si prevádza svoje stádo koní z jednej strany sedla na druhú a potom ešte jeden pár, ktorý si tu spokojne žije v malej jurte na ústraní a stará sa o svoj dobytok. Nechýba týmto ľuďom všetko to, na čo sme my vo svojej pohodlnosti už zvyknutí? Alebo žijú v sladkej nevedomosti toho, o čo prichádzajú resp. ani neprichádzajú?

Ja si asi neviem reálne predstaviť, že by som žila v takých podmienkach, ale na druhej strane tých pár dní strávených na samote mimo signál mi dodáva neskutočne veľa energie a vnútornej pohody. Neviem, či som sa niekedy cítila viac vyrovnaná ako teraz. Aj mi je ľúto, že táto necivilizovaná časť výletu končí a presúvame sa tam, kde zrazu stretávame oveľa viac ľudí a oveľa viac áut. Ale samozrejme aj táto časť má svoje čaro, keďže poznávame aj inú tvár Kirgizska ako len tú panenskú.

Ak suu

Ešte strávime pár dní relaxu pri jazere Issyk kul a pomaly sa blíži čas odchodu a na nás padá nejaký nevyslovený smútok. Nechce sa mi veriť, že to končí, ale na druhej strane som nesmierne šťastná, že som to zažila. Nie každý má to šťastie a ja osobne by som to dopriala všetkým.

  • Tento článok nechcel byť o tom, čo v Kirgizsku uvidíte. To sa dočítate v bedekroch a na webe. Tento článok mal dať predstavu o tom, čo v Kirgizsku prežijete a to sa občas slovami ani nedá opísať, tak verím, že aspoň trocha sa mi to podarilo.

Ak by ktokoľvek váhal, či ísť a spýtal by sa mňa, moja odpoveď by bola jednoznačná. Ja sa určite ešte niekedy vrátim, aby som zažila ďalšie neopakovateľné zážitky. Prekonala som vo veľa veciach samú seba, sem tam narážala na svoje limity, dostala sa aj za už spomínanú hranicu komfortu, ale občas nám možno práve tieto momenty pripomínajú, za čo všetko máme byť vďační a že sa máme konečne prestať sťažovať a ľutovať sa.

Na záver možno vyvstane otázka, prečo je tento článok písaný takmer celý v prítomnom čase, keď sa už dávno odohral? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Pretože vo mne tento príbeh ešte stále žije.

Pretože, keď to zažiješ, je ťažké zabudnúť a pretože je občas strašne super v myšlienkach uletieť preč z nášho všedného každodenného kancelárskeho života a čítaním tohto článku sa mi to aspoň trochu darí.

Komentáre Disqus