Severošpanielska Girona: Mesto s príbehom vraha

"Vôňa ho viedla bezpečne. Po päťdesiatich metroch odbočil doprava do Rue des Marais, uličky azda ešte tmavšej a takej úzkej, že v nej sotva mohol rozpriahnuť ruky. Napodiv vôňa oveľa nezosilnela. Iba sa očistila a s čoraz väčšou čírosťou rástla aj jej príťažlivosť. Grenouille kráčal akoby vôle zbavený. Na určitom mieste ho vôňa strhla prudko doprava, zdanlivo rovno doprostred múru akéhosi domu...

Pred Grenouillom sa otvorila nízka chodba vedúca na zadný dvor. Prešiel touto chodbou ako námesačný, prešiel zadným dvorom, zabočil za roh, dostal sa na druhý, menší zadný dvor a tu konečne bolo svetlo: celý priestor meral iba niekoľko krokov a vytváral štvorec. Nad múrom vyčnievala šikmá drevená strieška. Na stole pod ňou stála prilepená sviečka. Pri stole stála dievčina a čistila mirabelky. Plody vyberala z koša pri ľavej ruke, odstonkovala a vykôstkovala ich nožom a púšťala do vedra. Okamžite pochopil, čo bolo zdrojom vône, ktorú zacítil vyše pol míle ponad druhý breh rieky: nebola to vôňa tohto ušpineného zadného dvora, nebola to vôňa mirabeliek. Zdrojom vône bola dievčina."

P. Süskind, Parfum, príbeh vraha, Columbus 2001, preklad V. Juríčková, str. 46

Hovoriť o Girone ako o meste s príbehom vraha môže byť nadnesené. Áno aj nie. Nejde o pripomienku vysokej kriminality v tomto krásnom severošpanielskom meste. Myslím, že sa skôr pýši nízkou kriminalitou a vysokou bezpečnosťou. Napriek tomu s "príbehom vraha" súvisí, vyššie uvedená scéna sa v literárnej podobe odohrala v Paríži. Filmový prepis tohto unikátneho diela Patricka Süskinda sa vo svojich mestských exteriéroch nakrúcal práve v tomto meste. Zo spomienok na film môže trochu mraziť, v skutočnosti má však mesto veľmi príjemnú a žičlivú atmosféru, ktorá skôr zahreje.

Historické centrum mesta je sústredené okolo katedrály. Mohutná gotická stavba dominuje mestu ako kvočka. Počas slnečných dní (ktorých je tu naozaj neúrekom) svieti ako maják nad úzkymi ulicami stredovekého mesta. Katedrálu postavili v 14. a 15. storočí, ale už za rímskej okupácie toto miesto slúžilo na vykonávanie pohanských rituálov. 

V roku 1038 položili základy dnešného svätostánku. Predtým však odstránili maurskú mešitu, pretože aj Arabi ocenili výnimočnosť tohto miesta. Napriek tomu, že katedrála je skutočne gotická, jej priečeliu dalo dnešnú podobu 18. storočie. Spolu s  nádherných schodiskom tvoria jednotný barokový celok. Ak by návštevník náhodou nadobudol pocit, že toho videl dosť na to, aby bol v  údive, prekvapenie ho čaká vo vnútri katedrály. Jej klenba so šírkou 22 metrov je najväčšou gotickou klenbou na svete. Guillermo Boffil, jej staviteľ, sa musel odvolať až na súd komisie architektov, ktorá potvrdila, že plány na stavbu sú správne a  je možné ju postaviť.

Menším bratom, alebo tak trochu ako súčasť katedrály pôsobí o  trochu nižšie stojaci kostol Sant Feliu. Pre znalcov historických štýlov pôsobí ako trojzložková zubná pasta. Stačí sa mu trochu lepšie prizrieť a  postupne rozoznáte jeho románske jadro, goticky upravené, s  finálnou barokovou výzdobou. Údajne vo vnútri, v  tesnej blízkosti hlavného oltára, sa nachádza osem sarkofágov z  2. až 4. storočia. Opäť pamiatka na rímsku dominanciu. Žiaľ, kostol nebýva otvorený až tak často, že sa o  tom každý presvedčí. V  niektorých turistických sprievodcoch sa môžete dočítať, že pri päte schodiska do kostola sa nachádza El Cul de la Lleona - zadok levice. Nie je to až tak úplne pravda. Kópia sochy predstavujúca levicu šplhajúcu na stĺp (mimochodom v  zmenšenej podobe je to obľúbený suvenír z  Girony) sa nachádza na druhej strane cesty oproti kostolu.

Obidva kostoly ležia na východnom, ľavom brehu rieky Onyar. Onyar najmä v  letnom období, teda v  čase vrcholiacej turistickej aktivity, pôsobí ako veľký potok, ktorému dochádza dych. Veľa vody jej korytom nepretečie. Situácia bude iná v  jarnom období.

 

Pre návštevníka je zaujímavé, že koryto rieky mesto rozdeľuje na dve odlišné časti. Na prvú - starú, charakteristickú úzkymi uličkami, s  nesporným stredovekým čarom, po zotmení tak trochu „strašidelnou“ atmosférou filmu Parfume. Ale aj na  novú, modernejšiu časť, ktorú však nemôžeme nazvať úplne modernou. Charakter budov začínajúcich pri brehu rieky naznačuje , že výstavba sa začala na začiatku 20. storočia a  kontinuálne pokračuje dodnes. 

Mesto má charakter provinčnej metropoly. Žiadne veľké bulváry, opäť skôr úzke ulice s vymedzenými dopravnými koridormi v  podobe širších dvojprúdových ulíc predelených zeleným pásom stromov. Výškové budovy, hyzdiace mestský priestor, tu svoje miesto nenašli. Rovnako ako neurčitá uniformnosť „modernej“ architektúry v  podobe sklených fasád s  mriežkami hliníkových profilov. Fasády sú členité, doplnené o  oblé tvary ukrývajúce schodiská alebo technologické rozvody. Veľmi príjemne pôsobia arkády – pri päte budov ustúpené priečelia vytvárajúce striešku nad chodníkom pri dome, doplnené obchodmi a  malými reštauráciami. Pôsobia trochu ako návrat do obdobia renesancie, nesporne však v  modernom duchu. Girona je v  tomto smere ako učebnica nenáročnej, príjemnej mestskej architektúry s  dostatkom verejných priestranstiev - provinčný priestor, ktorému nechýba mestský glanc.

Bolo by chybou nespomenúť relatívne malý, určite zaujímavý, červený Pont de les Peixateries Velles. Most, ktorý v  roku 1877 postavil pre Girončanov Gustave Eiffel. Pôvodne Onyar premosťovali drevené lávky a  v  tomto mieste rovnako len drevený, tzv. rybársky most. Železnou konštrukciou sa domáci „prihlásili“ k  priemyselnej revolúcii druhej polovice 19. storočia a  súčasne zabezpečili rozvoj mesta na opačnom brehu rieky. Most je zakomponovaný do mestskej zástavby a  zjavne slúžil len pre peších. V  starej časti mesta ústi do Rambly, centrálnej ulice celého mesta. Počas celého dňa tu stretnete v  rovnakom pomere turistov aj domácich Kataláncov. Nepohybujete sa v  sterilnom turistickom prostredí, ale v  živom mestskom priestore.

Do krachu low costovej leteckej spoločnosti Sky Europe bývalo letecké spojenie Bratislava – Barcelona zabezpečované letmi priamo do Barcelony. Letecký prepravca Ryanair lieta z  Bratislavy do Girony (čím nahradil linku priamo do Barcelony) za veľmi priaznivé ceny. Okrem plánovaných ciest do skutočne výstavnej metropoly španielskeho Katalánska sa tak otvorila možnosť spoznať toto kúzelné mesto a spolu s  ním aj široké okolie francúzsko-španielskeho pohraničia, Andorry a severozápadného pobrežia Stredozemného mora.

Najideálnejším spôsobom ako poblúdiť na tunajších cestách je požičať si auto v  jednej z  mnohých požičovní, ktoré tu ponúkajú svoje služby. Prirodzene, rezervácia vopred cez internet vyrieši mnohé problémy a dokonca môže byť spojená aj s  príjemným prekvapením.

 

V  lete roku 2015 keď sme plánovali cestu po južnom Francúzsku a  severnom Španielsku som vopred rezervoval zapožičanie Fiatu Panda (nielen k  vôli cene, ja k  Fiatom inklinujem už dlhé roky). Po príchode do požičovne mi mladý muž po podpísaní všetkých formulárov a  overení všetkých možných dokumentov podal kľúče s  logom Peugeot. Trochu ma to prekvapilo, ďaleko viac ma však prekvapilo to, keď nás doviedol k  novučičkému Peugeotu 208, ktorý mal najazdených 4  000 km. Ukázal naň a  povedal, že toto je teraz „naše“ auto. Na moju poznámku, že sme mali mať ďaleko menšiu Pandu, mi s  úsmevom ukázal v  papieroch pri type auta poznámku „...or similar.“ 

Tak sme taliansku Pandu vymenili za „similar“ francúzskeho kocúra (pardon, leva).