Kláštor Gandzasar v Náhornom Karabachu

Tomáš Kubuš - 7.4.2013

Na rozbitej stanici rozmáčanej nočnou búrkou si kupujeme lístky na maršrutku do mestečka Vank pri kláštore Gandzasar na severe Náhorného Karabachu. Bez pasov nám ich nepredajú, pretože si musia zapísať, kde sa budeme potulovať.

Štyridsať kilometrov po karabašských cestách znamená necelú hodinku a pol v roztrasenom dopravnom prostriedku. Krajina neustále stúpa, klesá do údolí a celá je prikrytá lesmi. Kamkoľvek sa človek pozrie vidí kopce. Míňame pomerne širokú rovinu, ktorá bola kedysi mínovým poľom. Značka hlási, že už sú všetky míny odstránené, ale aj tak by sa mi to veľmi nechcelo skúšať.

V daždi Náhorným Karabachom

Vo Vanku nám domáci radia, aby sme stúpali stále po hlavnej ceste a ona nás dovedie ku kláštoru. Už ho vidno pomedzi stromy ako majestátne stojí na vrchole kopca. Odtiaľto to je ešte asi 4-5 kilometrov. Nechávame za sebou prvé zákruty a pod nami sa krásne odkryje pohľad na údolia naplneného tajomnou hmlou odkiaľ vykúkajú len vrcholy stromov. Všetko naokolo získalo nádych magického miesta, ktoré akoby nepatrilo na tento svet. Spustil sa poriadny dážď, blesky rozsvecujú oblohu a len hustá koruna dubu nás zachránila pred kompletným premočením. Celkom sa mi páči kráčať v daždi Náhorným Karabachom k starému kláštoru. Pár metrov pod samotným svätostánkom stojí cintorín stúpajúci do svahu. Ľudia majú vo zvyku podobizne svojich blízkych vytesať na náhrobný kameň. Ako na všetkých takýchto miestach aj tu je vytesaných niekoľko mladých vojakov v uniformách. Všetci ľudia smerujú do kláštora, len jeden starší manželský pár zostáva pomaličky kráčať medzi náhrobkami.

Gandzasar

Meno kláštora Gandzasar by sa dalo preložiť ako „poklad na kopci“ a tu hore stojí už od 13.storočia. Samotný kláštor sa nachádza až za vysokým kamenným múrom. Hovorí sa, že kostol sv.Jána Krstiteľa ukrýva vo svojich útrobách relikvie patriace Zachariášovi, otcovi muža, ktorý svojou rukou krstil Ježiša Krista v rieke Jordán. Vonku je vďaka dažďu chladno, ale akonáhle vstúpime dnu obklopí nás príjemné teplo a dusno. V rohoch kostola horia sviečky a kúsok od oltára stojí niekoľko ľudí. Sedím ticho na kamenných schodoch a sledujem omšu.

Kňaz sa obráti smerom k oltáru a prednáša mne nezrozumiteľným jazykom, načo sa každú chvíľku ľudia prežehnajú. Pokloní sa, odíde a po jednom všetci prichádzajú k oltáru, aby vzali do dlane veľký ozdobený kríž a pobozkali ho. Vyzerá ako múzejný kúsok ozdobený drahými kameňmi a určite má viac než storočie. Veľmi príjemne sa na tomto mieste rozjíma. Vonku pred kostolom stoja v skupinkách ľudia a medzi sebou sa zhovárajú alebo sa ponúkajú malými koláčikmi. Malé deti behajú sem a tam po zelenej tráve a rodičia ich nestačia napomínať. Steny chrámu zdobí nádherná vyrytá výzdoba v podobe krížov, nápisov a zaujímavých reliéfov. Jeden z nich zachytáva posledné hodiny Ježiša Krista na kríži a ďalší napríklad obrázok Adama a Evy.

Hovhannavank a Haričavank

Hovorí sa, že kláštor Gandzasar patrí spoločne s arménskymi kláštormi Hovhannavank a Haričavank k skvostom starej arménskej architektúry 13.storočia. Jeho význam podčiarkuje aj to, že je dnes sídlom karabašského arcibiskupa a kedysi dávno tu sídlil jeden z katolikov arménskej cirkvi. Dážď dodáva celému miestu zvláštnu, ale príťažlivú atmosféru. Po pár kilometroch sa ocitneme znovu v mestečku Vank, ktorému dominuje megalomanský farebný hotel s prezývkou Titanik. Postaviť ho mal jeden z miestnych mafiánov, aby v ňom mohol usporiadať svadbu.

Dnes zíva prázdnotou a je problém natrafiť na obsluhu. Sme jediní hostia a hoci nevaria, kanvica čierneho čaju by sa našla. Obrovský priestor do ktorého by sa zmestila stovka ľudí vypĺňame my dvaja a čašník. Sadol si za klavír a spustil pre nás pesničku plnú pomalých až smutných ťahavých tónov. „Ochutnali ste naše tradičné koláče?“ pýta sa babka z malého obchodíku. Vezmeme si ich niekoľko a nevieme sa ich nabažiť. Sú plné vlašských orechov a doslova vypadávajú von s každým sústom. Gandzasar sa tak bude ľahko spájať s chuťou orechov. Čakáme na maršrutku naspäť do Stepanakertu a rozbité cesty ma ukolísali k spánku. Zobudil ma až zvuk ťažkých projektilov dopadnutých na strechu. Tu v Karabachu by si pod tým človek predstavil hocičo, ale v skutočnosti ide o ľadové krúpy veľké asi 5-7 centimetrov. Človek tu zažije naozaj všetko.

- ako sa vlastne dostať do Karabachu si môžete prečítať v článku - Náhorný Karabach.

www.kubus.blog.sme.sk
www.blizkyvychod.eu

Komentáre Disqus