Veľkonočný ostrov, malý kúsok zeme na konci sveta

Michal Staroň - 28.5.2014

Je to už pár rokov, keď som si ako dieťa s obľubou listoval v ilustrovanom atlase sveta a v mysli som cestoval po najrôznejších miestach sveta. V mojej obľúbenej knižke som sa medzi všetkými stránkami stále vracal k jedinej - na Veľkonočný ostrov.

Jej obrázky s podivnými obrovskými kamennými sochami mali v sebe veľké tajomstvo a zároveň silno príťažlivú atmosféru. Kratučký text odkazoval na malý ostrov niekde na úplnom konci sveta. Toto miesto  vzbudzovalo vo mne stále rastúci záujem. Dlhé roky som sníval o tom, že sa sem raz dostanem a budem tak mať možnosť spoznať atmosféru tohto kúsku zeme uprostred oceánu.

Pôvodným názvom Rapa Nui alebo aj Isla de Pascua ako ho volajú Španieli /anglický názov Easter Island/ je oficiálne najizolovanejším obývaným miestom našej planéty. Tento malý ostrov, ktorý je viac známy pod názvom Veľkonočný ostrov sa nachádza takmer 4000 kilomerov západne od brehov Južnej Ameriky a rovnako ďaleko od známeho polynézskeho ostrova Tahity. Na prvý pohľad drobný kúsok pevniny uprostred nekonečného Tichého oceánu, ktorý na niektorých mapách ani nie je možné nájsť. V skutočnosti miesto s veľmi silnou mystickou atmosférou ukrývajúce veľa tajomstiev.

Z lietadla priamo do Národného parku

Je skoré aprílové ráno na letisku v čilskom hlavnom meste Santiago. Nedočkavo čakáme na naše lietadlo, ktoré má už o malú chvíľu nabrať smer Veľkonočný ostrov. Neskrývam nadšenie keď sa konečne odlepíme od zeme a na obrazovke sledujem detailný priebeh letu. Pod nami je oceán a počas cesty neexistuje žiadne miesto kde by mohlo naše lietadlo v prípade núzdze pristáť. Po takmer šiestich hodinách letu sa dole uprostred modrého nekonečna ukazuje malý kus pevniny a všetci začíname byť trošku nervózni. Nielen z toho, že sa blíži cieľ našej cesty, ale aj z čoraz častejších vzdušných turbulencií, ktoré si lietadlo pohadzujú ako keby bolo pierko vo vetre. Nechce sa mi veriť, že pristávacia dráha, ktorá je pred nami a vedie stredom najširšej časti ostrova bude dostatočne dlhá na to, aby na nej bezpečne prístál náš moderný Boeing. LAN Chile ako jediná letecká spoločnosť má právo lietať na Veľkonočný ostrov a je na to právom hrdá čomu zodpovedajú aj nie práve najpriaznivejšie ceny leteniek.

Po výstupe z lietadla človeka prekvapí mimoriadne uvoľnená atmosféra, ktorá mi v danom momente pripomína moje predchádzajúce cesty do polynézskej časti sveta. Na Veľkonočnom ostrove som ale prvýkrát a práve tu začínam naplno prežívať svoj sen, ktorý som začal snívať v detstve pri listovaní v atlase. Niektorých prekvapuje, že hneď pri vstupe do skromnej letiskovej haly žiadajú od nás poplatok 60 amerických dolárov, prípadne ekvivalent v čilských pesetách, ale nieto sa čo čudovať. V roku 1995 bol celý ostrov zaradený do svetového dedičstva UNESCO a zároveň celé územie ostrova tvorí národný park. Preto sa Čile, pod ktorého správu ostrov teritoriálne patrí od roku 1888, rozhodlo vyberať poplatok za vstup na jeho územie.

V Hanga Roa je všetko bližšie ako sa zdá

Za bránou letiska čaká naša hostiteľka Bicky – veľmi milá usmievavá pani vo veselých kvietkovaných šatách. Bicky nás najskôr obdaruje tradičnými náhrdelníkmi zo živých kvetov, ktoré neodmysliteľne patria k miestnej kultúre pri vítaní hostí. Z môjho suverénneho pozdravu a pár zdvorilostných fráz na privítanie v španielčine (ktorá je oficiálnym jazykom na ostrove) Bicky unáhlene usúdila, že jej budem zrejme rovnocenný partner v komunikácii. Rozhodla sa, že nám cestou do svojho domu urobí krátku exkurziu po komunitno-správnom centre ostrova s názvom Hanga Roa (v preklade Veľký záliv). Je to jediná trvalo obývaná časť ostrova, kde býva väčšina z 5000 obyvateľov ktorí tu žijú. Zároveň slúži ako východiskový bod turistov pre spoznávanie celého ostrova. V Hanga Roa sú jediné dva bankomaty na ostrove a tiež jediná benzínová stanica, ktorá na moje počudovanie nemá vôbec uvedené ceny pohonných hmôt. Prečo by aj mala keď je jediná na ostrove a všetci sú nútení tankovať iba tu. Cestou vidíme aj nenápadnú budovu kostola. Aj ten je jediný, ktorý na ostrove majú. Ďalej dva malé obchody so základnými potravinami a niekoľko jednoduchých reštaurácií v polynézskom štýle určených hlavne pre turistov. Okrem toho sú všade prítomné potulujúce sa skupinky psov, ktoré nikomu nepatria, ale sú súčasťou života miestnych obyvateľov a treba ich vraj tak aj brať.

V spoločnosti štvornohých kamarátov až na vrchol krátera

Keďže máme ešte dostatok času a slnko tu zapadá až po deviatej hodine večer, rozhodli sme sa pre krátku turistiku do historického ceremoniálneho centra Orongo, ktoré sa nachádza na úpätí vyhasnutého krátera sopky Rano Kau. Prekvapilo ma, že na zdanlivo rovnom ostrove sa nájde kopec, ktorý celkom slušne preverí naše fyzické sily. Po vyše dvoch hodinách intenzívnej chôdze v spoločnosti štvornohých psích ochrancov sa dostávame na miesto, ktorému obyvatelia pripisovali v minulosti veľkú silu. Už v prvom tisícročí tu vtedajší ľudia vytvorili ceremoniálnu dedinu Orongo so zaujímavou architektúrou nízkych kruhových domčekov z dômyslne uložených skál. Predkovia súčasných ovyvateľov Rapa Nui pripisovali tomuto vyvýšenému miestu na kraji krátera veľkú spirituálnu silu. Nás tu okrem bohatej histórie veľmi zaujíma aj dych vyrážajúci výhľad na nekonečný oceán. Rovnako je možné z tohto miesta pozorovať aj kráter vyhasnutej sopky Rano Kau s nadmorskou výškou 410 metrov nad morom. Priemer tohto mohutného krátera dosahuje viac ako jeden kilometer a dno krátera bolo v minulosti pre miestnych obyvateľov zásobárňou pitnej vody. Celkovo má toto miesto veľmi silnú atmosféru. Vďaka jeho vyvýšenej polohe je z neho vidieť celý ostrov a ja si tu naplno uvedomujem, že sa nachádzam na malom kúsku zeme veľmi ďaleko od akejkoľvek civilizácie, nehovoriac o vzialenosti od domova.

Netradičné prebudenie do tmy

Nasledujúce ráno nás vytrvalo budí kohút, ktorý ešte počas tmy oznamuje príchod nového dňa. Na moje prekvapenie sa v čase našej návštevy (apríl 2014) rozvidnieva až okolo ôsmej hodiny ráno. Pri pohľade z terasy domčeka, ktorý sa nakrátko stal nášim prechodným domovom je vidno záhradu plnú žiariacich exotických kvetov a so zatajeným dychom počúvam hučanie neďalekého oceánu. Dnes sa zoznámime s históriou a s najznámejšími symbolmi tohto ostrova – mystickými sochami Moai. Hostiteľka nám predstavuje sympatického Patricia, ktorý bude našim sprievodcom. Pochádza z Čile, ale ako tvrdí od malička túžil žiť na tomto ostrove. Keď sa v Santiagu pred 40 rokmi Patricio stretol so svojou budúcou manželkou, vôbec vraj netušil, že pochádza práve z Veľkonočného ostrova. Toto miesto si zamiloval a rovnako sa stal veľlmi rýchlo súčasťou Rapa Nui kultúry. Nemohli sme si želať lepšieho sprievodcu. Patricio nám vysvetľuje, že aj keď je ostrov malý a dá sa v priebehu niekoľkých hodín obíjsť aj bez auta, skrýva množsto zaujímavostí, s ktorými nás chce oboznámiť. Nás najviac zaujíma história týkajúca sa stavania a premiestňovania obrovských kammených sôch.

Tajomné sochy Moai sú svedkami premien ostrova už stovky rokov

Na celom ostrove bolo postavených 887 sôch Moai, pričom najťažšia z nich vážila až 82 ton a merala viac ako 10 metrov. Všetky sa pozerajú smerom k pevnine. Iba jedna z nich je otočená tvárou k moru a jedna z nich má podobu ženy. Vznik prvých sôch sa datuje do obdobia roku 1100 nášho letopočtu, kedy ich vtedajší vládnuci kmeň začal kresať na pamiatku svojich náčelníkov preto, aby ich aj po smrti chránili a postarali sa o ich rodiny. Jedným z najzaujímavejších miest v spojitosti s výrobou sôch je oblasť krátera Rano Raraku kde na úpätí sopky vznikol obrovský prírodný „ateliér“. Tu sa všetky sochy vykresávali priamo v masíve sopky z pevnej sopečnej horniny podobnej túfe. Náš sprievodca nám hovorí, že podľa obtiažnosti trvalo vykresať sochu niekedy aj celý rok. Následne jej transport do určenej časti ostrova trval aj trojnásobne dlhšie ako jej samotná výroba. Práve spôsob premiestňovania týchto „kamenných obrov“ je jedným z najväších tajmostiev histórie, na ktoré sa archeológom nepodarilo zatiaľ najsť jasnú odpoveď. Najviac sa spomína teória, ktorá využívala kmene stromov.

Tie sa sa podsunuli pod samotnú sochu, ktorá  sa ťahaním pomocou lán a obrovského množstva ľudí potom presunula na svoje miesto. Patricio ale zdôrazňuje, že ostrov mal v minulosti minimálne množstv stromov, preto je tento spôsob málo pravdepodobný a navyše veľmi náročný. O tom sa presvedčili aj samotní archeológovia, ktorí sa pred pár rokmi pokúsili o rekonštrukciu transportu umelo vytvorenej sochy Moai. Aj napriek pomoci modernej techniky sa ich pokus skončil neúspešne. Lokálni ľudia tvrdia, že sochy boli premiestňované obrovskou spirituálnou silou Mana, pomocou ktorej ich presúvali z miesta na miesto za pomoci Bohov. Vďaka tejto sile sa tak sochy mohli premiestniť až na vzdialenosť niekoľko kilometrov. Sochy boli rovnako neskôr predmetom pomsty keď na ostrove prepukol konflikt medzi dvomi hlavnými kmeňmi. Po víťazstve kmeňa zástupcov nižšej kultúry nad vládnucou vrstvou vyššej kultúry, ktorej predstavitelia sochy vytvárali sa ich výroba okolo roku 1600 úplne zastavila. Veľa sôch bolo neskôr víťazným kmeňom zničených a hodených do oceánu. Tie čo zostali museli počas stáročí odolávať silným podmorským zemetraseniam a vlnám tsunami, ktoré zachované sochy výrazne poškodzovali. Dôkazom tohto je aj najvýchodnejšia časť ostrova s názvom Ahu Tongariky, ktorú v 60. rokoch minulého storočia zasiahli ničivé vlny tsunami a jej obnova bola veľmi náročná. Dnes Ahu Tongariky patrí medzi najvyhľadávanejšie miesto pre turistov kvôli svojej kráse a nezabudnuteľnému výhľadu na známy zástup pätnástich Moai. Práve oni boli po ničivom zemetrasení zrekonštruovaní a opäť vztýčení.

Veľkonočný objav, divoké kone a miznúca pláž

Nie sú to však iba sochy, ktoré dodávajú ostrovu veľmi osobitú atmosféru. Patricio nás privádza k malým prírodným jaskyniam v oblasti Te Pito Kura, ktorých vchod je pre turistu ťažko identifikovať. Ukazuje nám úzke podzemné priestory, v ktorých žili obyvatelia ostrova ešte pred niekoľkými desiatkami rokov pričom mnohí z nich si na takýto život i dnes veľmi dobre pamätajú. Tieto jaskyne v minulosti slúžili nielen ako útočisko pred daždivým počasím, ale aj ako úkryt počas lokálnych konfliktov. Ich zdrojom bola vraj častokrát napríklad aj ukradnutá sliepka susednému kmeňu. Rovnako sa dozvedáme, že napriek svojej izolovanosti bol ostrov v 18. storočí často cieľom zaoceánskych výprav dobyvateľov z Európy. Prvým Európanom, ktorý vstúpil na toto územie bol v roku 1722 holandský moreplavec Jacob Roggeveen. Keďže sa tak stalo presne počas sviatkov Veľkej noci, nazvali toto územie Veľkonočné ostrovy.

Pri prechádzní severnou časťou ostrova si všímame veľké množstvo koní. Neustále putujú po celom ostrove a nikomu nepatria. Náš sprievodca nám ďalej vysvetľuje, že sú to divoké kone, ktoré skupiny mladíkov z ostrova niekedy chytajú a snažia sa ich označkovať iniciálmi svojej skupiny. Je to istá forma súperenia a ten kto označí viac koní, získava rešpekt súpera. V najsevernejšom bode ostrova Anakena míňame jedinú malú pieskovú pláž. Jej ďašia existencia je otázna nakoľko silné podmorské prúdy v tejto oblasti odnášajú jej piesok a podľa slov nášho sprievodcu nebude dlho trvať kým tento piesok z pláže zmizne úplne. V iných častiach ostrova robí obyvateľom starosti aj pokračujúca erózia pôdy, ktorá z útesov do mora zosúva množstvá úrodnej pôdy. Cekovo má pôda na ostrove pre ľudí obrovskú cenu. Zákony, ktoré čilská vláda na ochranu tohto ostrova prijala zabraňujú kúpu a vlastníctvo pôdy záujemcom, ktorí na ostrov prichádzajú zo zahraničia s úmyslom výstavby moderných dovolenkových komplexov. Aj preto je ostrov doslova rajom pre milovníkov histórie, pokoja a stále čistej prírody.

Miesto z ktorého sa ťažko odchádza

Keď v neskorú nočnú hodinu na ďalší deň vidíme v diaľke prilietať lietadlo, ktoré nás odvezie spať do hlavného mesta Čile, sme plní zážitkov, dojmov a neopísateľného pokoja. Počas niekoľkých hodín, ktoré sme tu strávili sme videli veľa krásnych miest a spoznali množstvo príjemných, priateľských ľudí. Na ostrove údajne neexistuje kriminalita, na jedinom umelom futbalovom ihrisku, ktoré tu majú sa športuje od rána do večera – dokonca aj pri umelom osvetlení, na ktoré si ostrov vyrába elektriku z prírodných zdrojov. Čilská vláda ponúka mladým z ostrova bezplatné univerzitné štúdium na kontinente. Neexistuje tu chudoba možno aj preto, lebo každý cíti zodpovednosť za druhého. Ľudia si vážia všetko čo na tomto malom kúsku zeme majú. A aj keď ich možno príchod civilizácie a rastúci zájem turistov s rozvojom pravidelného leteckého spojenia v 70. rokoch minulého storočia ovplyvnil, stále zostávajú verní svojim tradíciám. Nikto z nich si nevie predstaviť život na inom mieste ako na tomto malom kúsku zeme uprostred ocenánu.

Komentáre Disqus