Maroko - púšť, kaňon a Djabal Tubkal

Pavol Fabian - 23.9.2011

Najvyšším vrcholom pohoria Atlas i celej severnej Afriky je Djabal Tubkal /4 167m/. Ak si chcete urobiť osobný výškový rekord nič vám v tom nebráni, ide o jednu z najľahších štvortisícoviek.

Keď vstupujete do Maroka, prvé čo vás nevyhnutne upúta je nekonečné množstvo čiernych vrán sediacich v pustej krajine po oboch stranách cesty. Sedia, pokyvujú hlavami, sem-tam vzlietnu do diaľky alebo len poodlietnu o kus ďalej.

Čudujete sa, odkiaľ sa ich tu vzalo také množstvo. Dlhé kilometre nič iné než suchá vyprahnutá rovina a v nej množstvo vrán. maroko-fabian_2Až keď zastavíte na zdravotnú prestávku (to je to, čomu sa predtým hovorilo menej kulantne – cvrkpauza) a priblížite sa k najbližším vranám, záhada sa objasní. Nie sú to vrany! Celá krajina je posiata čiernymi igelitovými vreckami s odpadom i bez neho! Vôbec si nedokážem predstaviť, kto ich tu na tej obrovskej ploche porozhadzoval, respektíve odkiaľ sem boli vetrom doviate. Ak však chcete vidieť dokonale zasvinenú krajinu, navštívte úvod do Maroka, kúsok za (ešte) španielskym mestom na (už) africkom kontinente - Ceutou.
Dokonca i miestne pláže na brehu Stredozemného mora sú posiate tými istými vreckami, Marokánci sa medzi nimi pokojne slnia, kúpu. Marokánky to nerobia, ale nie preto, že by sa im to bridilo. Sedia na pláži v šatách a slnku neposkytnú ani kúsok svojho tela, pretože islam!

Kaňon Todra

Kaňon Todra je klasická zastávka na ceste po Maroku. Leží v odľahlom a pustom, neutešenom kraji na sever od Tinerhiru. Jeho výška a úzkosť vytvára úzkosť aj v človeku, ktorý ním prechádza. Je skutočne impozantný. Slnko sem cez vysoké bralá takmer nezasvieti. Skalné steny sú vysoké 250 metrov a miestami sa k sebe približujú na 10 metrov. Nikde ani živáčika – pripadáte si v pomere ku kaňonu ako v tom populárnom vtipe o slonovi a komárovi. V ústí do kaňona stojí opustený hotel Yasmina s terasou. Veľa hostí tu dnes nie je. Po prehliadke interiéru hotela, ktorý sa vyznačuje nedýchateľným vzduchom a množstvom jašteričiek, sa rozhodujeme prespať na hotelovej streche. Majiteľ hotela nenamieta. Možno by aj namietal, ale teraz nemá čas. Na hotelovej terase sa veselia dve Nemky cestujúce po Maroku bez mužského sprievodu. Hoci s predajom alkoholu to v moslimskom Maroku nie je jednoduché, obe alkoholicky uvoľnené Nemky vysielajú koketujúce pohľady na počerných domorodcov i na majiteľa hotela. Je evidentné, že dnes nechcú byť v hotelovej izbe sami. Nuž samé by nespali tak či tak. Ako som už spomínal, vo všetkých hotelových priestoroch sú steny oblepené množstvom jašteričiek, ktoré sa obratne držia i na kolmých plochách...

Oáza

Celé doobedie sa náš autobus plahočil pod horúcim marockým slnkom v krajine pustej a bezútešnej ako peňaženka týždeň pred výplatou. Rozpálená strecha autobusu zaručovala vo vnútri prostredie porovnateľné len s vnútrom mikrovlnnej rúry. Vonku, podľa víriaceho sa prachu, pofukoval osviežujúci vietor. Otvoriť okná sa však nikto neodvážil. Nikto nechcel škrípať zubami. Zrnká piesku prekážajú nielen v jemnom hodinovom mechanizme, ale aj medzi zubami.

Celý deň sme prechádzali zdanlivo opustenými osadami, pozostávajúcich z pár hlinených domov s rovnými strechami, ale ani v týchto osadách som nezaznamenal nijakú stopa po zeleni. Poobede sme zastavili v jednej z nich. Nič nenasvedčovalo, že tu by to malo byť iné. A predsa bolo! Prašná cesta viedla kamsi dolu, pod úroveň okolitého terénu. Čím viac sme klesali, tým viac zelene sa zjavovalo za oknami autobusu. Keď autobus nakoniec zaparkoval pod rozložitou palmou (a nebola jediná), pochopili sme, že sme v oáze. Všade naokolo sa zeleneli stromy a kríky, dokonca tu bolo i čosi ako pokus o záhradnú úpravu. Uprostred tiekol potok. Na naše prekvapenie o kúsok ďalej sa nachádzal bazén, v ktorom šantilo množstvo kúpajúcich sa prevažne počerného odtieňa kože. Hoci sme boli vysušení a špinaví, nie každý sa hrnul do bazéna.

Z bazénovej vody sme mali strach. Hlavou sa nám preháňali myšlienky typu: ako často sa asi v bazéne voda mení, ako často sa čistí a dezinfikuje? Obavy boli čiastočne oprávnené, pretože už aj z vlastnej skúsenosti sme vedeli, že moslimskí Arabi nie sú práve najzanietenejšími zástancami čistoty a hygieny. Vzápätí však ktosi priniesol informáciu, že bazén nie je uzavretý. Je vlastne prietokovou nádržou, ktorú napája bystrina tečúca oázou. To prelomilo posledné zábrany a väčšina ľudí sa rozbehla k bazénu. To krásne miesto uprostred pustatiny sa volá Source bleue de Meski...

Škorpión - Marián to prežil!

maroko-fabian_3Marian si pohodlne sadol pred stan a podoprel sa rukami. Dlane sa mu zaborili do jemného piesku. Mrvil v ňom prstami a páčilo sa mu, ako piesok preteká pomedzi prsty. „Aúúúúúúúúú.“ Zreval akoby ho z kože drali a bleskovo skočil na nohy. Chvíľu hľadel do svojej dlane a potom do piesku na miesto, na ktorom ešte pred chvíľou spočívala jeho dlaň. Čosi sa tam hýbalo. Pokúšalo sa to zavŕtať do piesku. Škorpión! Ktosi rýchlo vytiahol vreckovú rybičku a jedným ráznym potiahnutím nožíka mu dlaň rozrezal. Marian si rýchlo povytláčal krv z rany, no bolesť neprestávala. Pálčivá bolesť mu vystreľovala do okolia. Postupne sa šírila do celej ruky. Ruku mal citlivú na dotyk. Už na ľahký dotyk kože reagoval bolestivým šklbniutím. Hovoril, že cíti ako mu ruka drevenie. Rýchlo k lekárovi pre sérum? Ale kde ho v oáze zohnať?

Rozhodli sme sa (a najmä Marián – ako hlavný aktér), že prežije. Prežil. Ale celá ruka ho svinsky bolela ešte niekoľko dní… Išlo pravdepodobne o druh Androstonus australis. Ten žije najmä v severoafrických púštnych podmienkach. Patrí k tým jedovatejším škorpiónom. Na pozore pred ním by sa mali mať hlavne deti a osoby obzvlášť citlivé (alergici, slabší imunitný systém, chorľaví…) Odborná literatúra vraví, že při bodnutí týmto druhom škorpióna nebýva v mieste bodnutia búrlivá reakcia, napriek tomu je bodnutie nebezpečne, pretože môže skončiť fatálne. Ďalej uvádza, že na 36 000 bodnutí pripadá 72 smrteľných prípadov, teda 1:500. Treba však zvážiť, že smrteľné bodnutia sa určite do štatistík dostanú, ale mnoho takých, ako bolo to Mariánovo nie. Takže ten pomer je asi ešte širší…

Vysoký Atlas - Djabal Tubkal

Tradičnou zastávkou na ceste po Maroku býva Vysoký Atlas. Ide o horstvo vysoké až 4 000 metrov, ktoré je domovom odolných Berberov. Týmito horami nevedie veľa ciest a ak ste na nejaké predsa len naďabili, tak sa určite nachádzate v oblasti Národného parku Tubkal. Ten leží 45 kilometrov južne od Marrakeša. Najvyšším vrcholom pohoria, zároveň celého Maroka i celej severnej Afriky je Djabal Tubkal s výškou 4 167 m. n. m. Ak si teda chcete urobiť osobný výškový rekord nič vám v tom nebráni, pretože ide o jednu z najľahších štvortisícoviek, kde vám v prípade letnej návštevy nehrozí dokonca ani len stopa snehu. Je to čosi ako výstup na trochu vyrastenejšie Rysy.

maroko-fabian_1Cesta z Marrakeša vedie smerom na juhovýchod do mesta Asni úrodným údolím Rhirhaia a neskôr serpentínami, v ktorých sa neodbytne na rozum tlačia otázky, či šofér autobusu nemôže dostať z tej horúčavy nad priepasťou náhly infarkt a či má Karosa jedno, či dvojokruhový brzdový systém. Ak cestujete Karosou, ďalej ako do Asni sa nedostanete. Tu za neustáleho obklopenia a pokrikovania miestnych obyvateľov vyhádžete pred autobus svoje batohy a usilujete sa najať si povoz, ktorý by vás dopravil do horskej dedinky Imlil. Povozov sa ponúka dosť - jeden menej dôveryhodný ako druhý. Nakoniec nahádžete batohy na malý nákladiačik s vysokými bočnicami a vyštveráte sa za batohmi.

Vysoké bočnice dávajú pocit ochrany pred vypadnutím z auta hrkotajúceho na rozbitej úzkej ceste smerujúcej do hôr. Dávajú vám pocit ochrany len do toho momentu, keď v prvej prudšej zákrute zistíte, že nákladiak síce zahol doprava kopírujúc cestu, ale celá ložná plocha sa povážlivo nakláňa práve opačným smerom a vy sa s rukami zmodrenými od kŕčovitého zovretia držíte bočnice ako topiaci sa slamky. Cestu do Imlilu lemujú palmy, korkové duby, atlaské cédre, kermesové duby a tamaryškové kríky, na ktorých si pochutnávajú kozy. Keď vás nákladiak vypľuje mierne poblednutých v Imlile neostáva vám nič iné, než si obuť trekové topánky a pokračovať ďalej po svojich. Domorodci vám síce ochotne ponúknu svoje somáre, aby vás vyniesli na chrbte k chate Nelter, ale vy predsa nie ste z cukru a pôjdete po svojich! A ak sa predsa len nájde niekto, kto sa ulakomí na somára, garantujem vám, že to nie je žiadna výhra! Je takmer isté, že kým vystúpate k chate v Nelterovom sedle, cestou aspoň tri razy nájdete onoho somarizovaného (od slova motorizovaný) nešťastníka, ktorý vyštartoval pred vami, ležať bolestne vzdychajúceho v pichľavých kríkoch a bezstarostného somára uvidíte popásať sa kdesi v diaľke a podchvíľou veselo vyhadzovať zadkom.

Chata Nelter je malá kamenná budova. Skôr útulňa než chata. Väčšina trekárov spí vonku pod stanom. Stanové zipsy sa odporúča zatvárať do posledného zuba. Krajina je totiž známa výskytom zmijí a škorpiónov. Fyzicky zdatnejší pri Nelteri nezostávajú. Pokračujú ďalej po južných zrázoch Djabal Tubkal a prespia na skalných terasách tesne pod vrcholom. Odmenou im je nádherný západ a východ slnka na čistej oblohe bez mráčka, ale tiež citeľný chlad pri nocľahu pod širákom vo výške takmer 4 000 metrov. Ráno zostáva naľahko vybehnúť na vrchol a v prvých hrejivých lúčoch slnka vykonať vrcholové foto pri vrcholovej kovovej ihlanovitej konštrukcii.

viac na www.pavolfabian.sk

Komentáre Disqus