Návšteva legendárnej lode Aurora v Petrohrade

Dvere do jednej z palubných kajút boli otvorené. V jej prítmí spal ruský námorník. Dúfal som, že sa mi ho podarí na diaľku odfotiť, lebo vojsť do tej časti paluby bolo zakázané.  Невозможно! Идти! (Nesmiete! Choďte) Obidva príkazy sa ozvali znenazdania a rýchlo. Iný ruský матрос (námorník), ktorý mal službu na palube, pochopil môj úmysel a rýchlo sa s ním vysporiadal. Možno aj tušil, že kolega spí, tak ma vypoklonkoval. Možno by aj chcel, aby som vymazal posledný obrázok, ktorý som nafotil, ale moja slabšia ruština a rýchlosť reakcie zabránili, aby som s ním „komunikoval“ ďalej.  Armáda je všade rovnaká. Ešte aj na tej Aurore!

Aurora

Neslávna sláva jedného krížnika

Loď s menom rímskej bohyne úsvitu sa nemôže pýšiť bojovými úspechmi, ani príliš veľkou slávou z účasti vo vojnových konfliktoch. Postavili ju ako poslednú (tretiu) loď triedy Pallada na konci 19. storočia. Cár Mikuláš II. ju pokrstil menom, ktoré jej sám vymyslel, 24. mája 1900. O dva roky neskôr doplávala dokončená loď do pevnosti Kronštadt. Aurora Podrobila sa prvým testom a najdôležitejší nedostatok, ktorý zistili spočíval v nižšej, ako plánovanej rýchlosti. Aurora plávala rýchlosťou 19 uzlov (35 km/h), plánovaných 20 (37 km/h) nikdy nedosiahla. 15. októbra 1904 vyplávala z lotyšskej Libavy v ústrety horúcej rusko – japonskej vojne (prezradím hneď, že Rusi ju prehrali, čo Nemcom pomohlo v 1. svetovej vojne nabrať odvahu a zaútočiť na Ruského medveďa, napriek bojom v západnej Európe).

14. mája 1905 vplávala priamo do bitky pri Cušime a ... a utrpela ťažkú porážku. V dopoludňajších hodinách síce vyfasovala zopár rán, tie ani posádku ani loď, neohrozili. Popoludní jedna z dobre mierených rán zabila kapitána Eugena Jegorova. Jeho post prevzal zranený Arkadij Nebolsin, ktorému sa podarilo loď zachrániť vďaka tomu, že sa zotmelo. Krížnik mal zničený stožiar, prestrelené uhoľné bunkre, zničené torpédomety, 57 mŕtvych námorníkov (z celkového počtu 20 dôstojníkov a 550 námorníkov) a veľa ďalších menších poškodení.

Do prístavu Libava sa Aurora vrátila 19. februára 1906. Najbližšie tri roky sa do žiadneho konfliktu nezaplietla. Vyškolili sa na nej noví kadeti a v roku 1911 vyplávala na ďalšiu dlhšiu plavbu. Do Siamu (Thajska) priplávala na slávnostnú korunováciu kráľa Chowga Maha Vajiravugha.

Ako z dobrej ruskej veselohry

S bojovým krstom legendárnej plechovice sme sa oboznámili. Ibaže akýsi bojový „predkrst“ presne v duchu ruskej domotanosti absolvovala už o niečo skôr. Proti útočiacim Japoncom v roku 1904 nevyplávala len Aurora, ale celý lodný zväz (ďalšie bojové a podporné lode). 21. októbra neďaleko východného pobrežia Anglicka v éteri zaznela správa dielenskej lode Kamčatka. Podľa nej ju napadli japonské torpédové člny.

Rusi nabudení bojovým zápalom (bez toho, že by si kládli otázku, kde tak ďaleko od Tichého oceánu a vysoko na severe, by sa Japonci objavili) začali o dušu páliť svetlice. Keď v ich žiare zaregistrovali menšia plavidlá, okamžite ich obsypali delostreleckou paľbou. V celom chaose a panike to bolo ešte málo, na lodi Borodino niekto „zistil“, že Japonci sa už šplhajú na palubu. Ruskí námorníci si obliekli záchranné vesty a naskákali do mora. Faux pas až príliš medzinárodného rozmeru bolo na svete! Japonské torpédové člny boli anglickí rybári.

Britský trawler (obchodnú rybársku loď) Crane Rusi potopili a tri menšie lode poškodili. Ak by ste si náhodou mysleli, že delostrelci vychladli a k rozumu došli, mýlite sa. Nesprávna identifikácia lodí vo vlastnej flotile pomohla tomu, že terčom sa stala aj Aurora a krížnik Dmitrij Donskoj. Aurora schytala päť horšie mierených rán a lodný pop (kňaz) otec Anastázios, prišiel o ruku. Chybu s ostrou streľbou v mierových vodách zažehnala cárska pokladňa náhradou škody vo výške 66 000 libier. Vtipné príhody 2. Tichooceánskej eskadry pokračovali. Kamčatka, už spomínaná dielenská loď, sa „zúčastnila bitky v Severnom mori“, na Japoncov vystrelila 300 granátov. V skutočnosti ostreľovala švédsky parník, nemecký trawler a francúzsku plachetnicu (našťastie úplne nepresne). Na úrovni Angoly (ešte v Atlantickom oceáne) posádka Kamčatky vyvesila signál vidíme torpédové člny. Poplietli si vlajky, údajne mali v úmysle signalizovať sme v poriadku. Chaos neprerástol do delostreleckej paľby.

  • Keď na Madagaskare zomrel jeden z námorníkov Kamčatky na maláriu, jeho druhovia vypálili z dela na jeho počesť ostrý granát. Úspešne. Trafili neďaleko kotviacu Auroru. Prosím, nepýtajte sa na tieto udalosti sprievodcov na Aurore. Keď o nich písali na začiatku 20. storočia noviny Novoje vremja, redaktor vyfasoval 15 rokov nútených prác na Sibíri.

Aurora

Hviezdne chvíle a osudný výstrel

Niet horšej chvíle pre námorníkov ako dlhý pobyt v prístave. Najmä ak posádku bojovej lode tvoria jednoduchí nevzdelaní roľníci, ktorých britská admiralita označila ako smradľavú, drsnú, hrubú, ale šťastnú svorku. Michail Nikolskij sa veľmi potešil keď s týmto „tovarom“  ešte v lete roku 1916 mohol ostreľovať delami Aurory nemecké pozemné ciele v Rižskom zálive (v oblasti dnešnej Rigy).

o februári 1917 Aurora kotvila pevne priviazaná pri brehoch Petrohradu. Červení rečníci atakovali všetkých jej nájomníkov a najmä tú smradľavú, drsnú, hrubú, ale šťastnú svorku presviedčali o potrebe celosvetovej revolúcie. Kapitán Nikolský a nadporučík Ogranovič situáciu zvládli. S pištoľami a streľbou nežiadúce zhromaždenie rozohnali a červení rečníci sa ocitli na brehu. Žiaľ, už na druhý deň takí úspešní neboli.

Ogranoviča niekto bodol bajonetom do krku a kapitán dovolil námorníkom opustiť loď. Zbytok posádky si zvolil revolučný výbor na čele s delostrelcom Fedjaninom. Kľúčovou osobnosťou sa stal, až jeho nástupca strojník Alexander Bjelyšev.

7. novembra,  keď sa rozbehol nezmysel neskôr pomenovaný ako Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR) odovzdal loď červeným. Aurora s minolovkou Nr. 14 poskytla podporu výsadku pri Nikolajevskom moste. Večer, presne o 21.45 hod., zaznel výstrel, ktorého dôsledky sa ťahali 20. storočím ako puch z dlho nevetranej toalety. Začal sa útok na sídlo dočasnej vlády v Zimnom paláci. Bolševici, jednoducho a rýchlo, obsadili palác a z Aurory na druhý deň odvysielali Leninove vyhlásenie občanom Ruska. Celé zle, žiadne slovné spojenie nevyjadrí udalosti, ktoré sa udiali po tomto dni.

Aurora

Na smetisku dejín?

Aurora sa tam takmer ocitla. Nikto jej neprisudzoval akýsi mýtický nedotknuteľný význam. V 20. rokoch 20. storočia slúžila ako školský krížnik a v roku 1941 bola definitívne vyškrtnutá zo stavu bojového loďstva. Do konca blokády Leningradu (dnes Petrohrad) utŕžila loď niekoľko zásahov a ostala silno naklonená na bok.

V roku 1944 mestský soviet rozhodol o jej záchrane ako pamätníku najjagavejších dní. V roku 1946 si „zabojovala“ vo filme, v ktorom stvárnila krížnik Varjag a v rokoch 1984 – 1987 prešla komplexnou rekonštrukciou a reštaurovaním.

Po páde sovietskej vlády sa údajne stala aj kulisami pre nahrávanie pôvodného ruského pornofilmu. Túto informáciu považujem za skreslenú. Bol som svedkom toho ako Rusi loď ofukujú, preto mám o nej pochybnosť. Stále vyzerá ako by pred dvoma hodinami opustila výrobnú linku.

Aurora

Dnes, keď budúcnosť je asi veľmi jasná

Napriek tomu, že prezident Putin už raz prejavil snahu zrušiť Mauzóleum v Moskve a pochovať Leninove telo pár desiatok centimetrov pod zem, Aurora ostane určite súčasťou Petrohradu. Nedokážem a nedokázal som sa na tu loď pozrieť nezaujate. Ostáva pre mňa symbolom historického omylu, ktorého dôsledky znášali generácie pred nami, moja generácia, aj generácie po nás.

Nebyť „oslobodzujúcej“ diktatúry proletariátu, možno by nebola ani 2. svetová vojna a nebol by ani Tábor mieru, v ktorom sme žili zabezpečený najdlhším plotom s ostatným drátom a elektrinou. Spoločenské vzťahy by sa krivili inak, ale škaredosť tých pokrivených vďaka VOSR, poznáme ešte dnes.

Navštívil som Auroru, prešiel som sa po jej palube, zostúpil do jej podpalubia. Spomínal som na roky, keď som ju s hrdosťou kreslil na hodinách výtvarnej výchovy a sníval o tom, aké to bolo úžasné keď vystrelila. Nehanbím sa za to. Len si uvedomujem, ako vnímanie sveta pokrivila demagógia, ktorá vládla okolo nás. Aurora Pamätám sa na knihu Lenin a deti. Neviem, o čom bola (nie je to ťažké si domyslieť), ale bezpečne si pamätám na jej úvod. Deti jedli niekde na vidieku melón, pri akejsi dači (rekreačnej chate). A prišiel ON. Lenin! S deťmi sa rozprával, zabával, bol milý. V tej knihe nepripomínali jeho syfilis, ani výbušnú povahu. Lenin a Aurora boli hrdinovia. Pre Rusov nimi ostali. Spolu s poslednými Romanovcami, ktorých boľševici zastrelili, spolu so všetkými cármi a carevnami pochovanými v Petropavlovskej pevnosti v meste Petrohrad. V tom istom meste, v ktorom intenzívne oslavujú vrahov aj ich obete. Dichotómia ako vyšitá. Ak poznáte tieto príbehy, určite navštívite miesta, ktoré boli kulisami týchto udalostí.