Býval to kostolík taký jednoduchý. Niekto by povedal „prostáčik“.
Áno, odkazujem na báseň Milana Rúfusa Pecko sprostáčik. Mám ju rád. Inklinujem k outsider-om všeobecne prehliadaným, ale vo vnútri s obrovským morálnym potenciálom (viď príbeh Marii Faustyny Kowalskej). Tento kostolík postavili ako jednoduchú budovu. Obdĺžnik so sedlovou strechou, bez veže a postranných prístavieb. Stavba výnimočná len tým, že bola kamenná a v dominantnej polohe na vyvýšenine nad dedinou. Romantizujem si to. Ibaže v okolí Očovej, respektíve v okolí Zvolena, ostalo zachovaných takýchto kostolov viac.
Čo hovorí Súpis pamiatok
Bedákať nad tým, že na Slovensku nemám kvalitnú literatúru o pamiatkach, nemá význam. Literatúru máme. Dokonca aj kvalitnú. Ibaže sa obyčajne venuje stále tým istým objektom. To je to menej milé. Ak chceme byť pozitívni, tak si môžeme povedať, že opomínaním malých obcí a zapadnutých objektov sa vytvoril priestor pre študentov, nadšencov, lokálpatriotov, amatérov, aktivistov, pisálkov a bláznov. To je vcelku milé. Milé je aj to, že päťdesiat rokov po svojom vydaní je stále aktuálny trojzväzkový Súpis pamiatok na Slovensku a kto ho má, akoby v lotérii vyhral. Čo hovorí o kostole v Očovej?
„Kostol Všechsvätých, gotický zo 14. storočia, v 2. polovici 16. storočia opevnený, loď zaklenutá r. 1570, veža pristavaná r. 1641. Zbarokizovaný v 2. polovici 18. storočia, opravený r. 1832. V druhej svetovej vojne poškodený, po r. 1945 obnovený ...Gotické nástenné maľby vo dvoch vrstvách znázorňovali na severnej strane legendu o sv. Ladislavovi a postavy svätcov. Na staršej gotickej vrstve kľačiace postavy donátorov, na mladšej Madona medzi sv. Katarínou Alexandrijskou a Dorotou a Zmŕtvychvstanie...
Z pôvodného krídlového oltára sa zachovala skriňa s reliéfom Smrti P. Márie z dielne Pavla z Levoče a predela s maľbou Mystické zasnúbenie sv. Kataríny Alexandrijskej.“[1]
Teraz je čas doplniť vedomosti o kostole informáciami nadšencov. Stránka apsida.sk o kostole uvádza napríklad:
- Ďalším hodnotným príkladom stredovekého umenia sú dva drevené vyrezávané oltáre z neskorogotického obdobia. Zachovali sa z nich centrálne časti už bez krídel. V staršej literatúre boli mylne pripisované dielni Majstra Pavla z Levoče. V súčasnosti odborníci vidia ich pôvod v dielni pôsobiacej v Banskej Bystrici a okolí. - Oltár Smrti/Skonu Panny Márie (okolo roku 1520) predstavuje výnimočné dielo, ktoré sa štýlovo blíži tvorbe Majstra Pavla. Zachovanú oltárnu skriňu zdobí reliéf znázorňujúci prepracovaný výjav smrti Panny Márie s množstvo stvárnených postáv. Na spodnej časti oltára, predele, je namaľovaný obraz Mystické zasnúbenie sv. Kataríny Alexandrijskej.
- V inventári kostola sa pôvodne nachádzali aj plastiky sv. Jána a sv. Kozmu ako posledný zvyšok strateného gotického oltára z konca 15. storočia. - V interiéri je osadený do steny náhrobný kameň Jána Arnauta z roku 1599. Zaujímavosťou je, že Arnaut bol pôvodne moslimom slúžiacim v tureckom vojsku, neskoršie však prestúpil na kresťanstvo.[2]
Obraz o kostole je živší. Nástenné maľby vznikli už okolo roku 1320, kostol teda bude zo začiatku 14. storočia (ak nie náhodou ešte trochu starší) a poškodenie na konci 2. svetovej vojny, bolo tak rozsiahle, že z kostola ostali v podstate len obvodové múry.
O Dorote v tomto rozprávaní
Výtvarníci v kostole v Očovej zobrazili na stene svätú Dorotu. Keďže je svätá, nemalo by ísť o nič neobvyklé. Ibaže ak sú moje informácie presné, na Slovensku máme dva kostoly zasvätené sv. Dorote. Jeden v obci Forbasy (okres Stará Ľubovňa), druhý v Čavoji (okres Prievidza). To je niečo menej obvyklé. Keďže nie sú opevnené, v tejto sérii sa neobjavia. Preto ma sv. Dorota zaujala.
Cestou na popravisko (ako mučeníčka musela zomrieť násilnou smrťou, spánok na večnosť v posteli bol vylúčený) prihovárala sa Dorota Ježišovi, že nevľúdnu zimnú krajinu vymení za záhradu kde ľalie sa skvejú, voňavé ruže kvitnú a sladké ovocie zreje. Niet väčšej radosti, ako škodoradosť, keď počul jej slová okoloidúci advokát Theofil, začal sa na nej mimoriadne zabávať. Stačilo však málo a udiala sa čudesnosť doposiaľ nevidená. Theofil na Dorotu skríkol, že uverí v jej Boha, ak aj on ochutná ovocie stromov rajských. Zniesol sa z neba anjel s košíkom, v ktorom boli tri jablká a tri ruže. Theofil uveril. Iná verzia legendy hovorí o Theofilovom sne, v ktorom sa mu zjavilo dieťa. Odovzdalo mu košík s jablkami a ružami a Theofil aj v tomto prípade si zastal svoje slová a uveril. Uveril a vyznal svoju vieru tak zjavne, že sa nekonala jedna poprava, ale hneď dve. Jablká a ruže sa stali atribútom svätice a podľa nich býva na starých obrazoch identifikovaná. V Ríme, na mieste jej hrobu, stojí kostol, ktorého je patrónkou.
Matej Bel, o ktorom musíme hovoriť tiež
Matej Bel je jedna z osobností narodených na Slovensku, ktorá sa vymyká mýtu slovenského národa pastierov oviec, výrobcov syra, konzumentov halušiek a alkoholu. Osobnosť barokovej histórie, ktorej by lepšie sedelo označenie renesančná osobnosť. V tom zmysle, ako ho pekne predstavuje naša wikipédia „slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a vzor francúzskeho encyklopedistu Denisa Diderota.“ [3] Narodil sa tu, v Očovej. Zomrel v Prešporku (wikipédia uvádza, že v Bratislave, ak autor tohto wikipeďáckeho tvrdenia nájde hoci len kúsok pôvodnej mapy z 18. storočia, na ktorej bude označenie Bratislava, verím, že prepíše dejiny Slovenska, povedzme, že aj Európy). Matej Bel je jednou z mála skutočných superstar histórie našej krajiny.
Kostol v Očovej sa delí o druhú stranu cesty s pomníkom venovaného tejto zaujímavej osobnosti. Milé a pekné.
P.S. na letisku v Očovej majú vystavený MiG 21. Jedno z najgeniálnejších lietadiel sovietskej proveniencie. Oplatí sa tam zastaviť a mrknúť sa na tento Fishbed. Aj on je časť našej histórie, hoci skôr tej temnej.
[1] Súpis pamiatok na Slovensku K-P, zv. II, Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Obzor, Bratislava 1968, str.414
