Pustý hrad

Chudák Pustý hrad, keby vedel rozprávať! Za prívlastok pustý, by nám asi zdvihol mandle. Pustý hrad môže byť: na vysokom kopci, nízky, stratený, nájdený, objavený, spustnutý, obnovený, rozľahlý, nie taký veľký ako sa predpokladalo, krásny, kamenný, starobylí, ale nie pustý! To nie! Jeho návštevnosť sa vyrovná obsadenosti slovenského parlamentu počas mimoriadnej schôdze. Teda nie úplne, ale jeho skalní obdivovatelia a notorickí športovci, určite chýbať nebudú.

O neláskavom mníchovi

„Pod šatou suché hnáty, kosť a koža, bez krvi, bez života. Oči svietia jedovatým, tu modrým, tu zasa zeleným plameňom. Namiesto bieleho povrázka objíma mníchove bedrá vretenica, čo vidlicovitým jazykom jed vystrekuje. Nohy po členky ľudské, od členkov nadol konské kopytá.“[1]

Nemilá postava, ktorú údajne bolo možné pod Pustým hradom dlhé roky stretávať. Ak ju stretol osamelý chodec, mierne sa poľudštila a ponúkla neborákovi zlaté poklady. Pokiaľ ho zaslepila túžba, v lepšom prípade našli jeho mŕtvolu.

Nebol by príbeh príbehom, keby sa nenašiel ten, ktorý zmení poriadok vecí. V tomto prípade študent, ktorému peniaze chýbali, ale nie tak veľmi, aby sa na prekliate zlato ulakomil. Stretol mnícha, videl poklady, zápasil s túžbou po bohatstve, prekonal to. Tak sa dozvedel o osudoch strašidelnej postavy.

Netvor v pustovníkom rúchu bol nemanželským synom hradného pána z Pustého hradu. Z hradu ho s matkou vyhnal vlastný otec, keď sa oženil so spoločensky seberovnou ženou. Matka mu zomrela a chlapec sa pretĺkal ako sa dalo. V mládeneckom veku sa dostal do služby richtára obce Vígľaš. Zaľúbil sa do jeho dcéry a keď jej vyznal svoju lásku, tá to prezradila otcovi. Richtár neváhal, mladého muža stĺkol ako cep žito. Ibaže v tej chvíli do jeho dvora dorazili ozbrojení muži z hradu. Hľadali mladého, lebo hradný pán ho ustanovil dedicom hradu aj s panstvom. Ani vietor sa tak rýchlo neobráti, ako rýchlo sa richtárova bitka zmenila na horekovanie, podlizovanie, ponúkanie dcéry, líškanie sa. Neskoro, mladý neposkytol spätnú väzbu a po smrti otca začal vládnuť. Nedostatok z detstva v ňom vyvolával neutíchajúcu túžbu po bohatstve. Tíšil ju prepadávaním osamelých cestujúcich pod vlastným hradom.

Jedného dňa premohol, ozbíjal, zabil žobravého mnícha. Prezliekol sa do jeho rúcha a keby sme príbeh videli ako film, v tejto chvíli by zaznela nepríjemná, temná, chladná, strašidelná hudba. Premena začala. Na jej konci bola bytosť na začiatku popísaná.

Z hradu zutekalo najskôr služobníctvo, potom vojsko a nakoniec aj posledný zver, ktorému prítomnosť pekelného mnícha bola príjemná ako meningitídou nakazený kliešť prisatý na bruchu. Hrad spustol, stal sa z neho Pustý hrad. Na Pustom hrade vyhĺbil v pivnici pekelný mních jamu a vložil do nej všetky poklady. Z okolitých dedín sa našlo pár odvážlivcov, ktorí opusteného hradného pána prepadli a mysleli si, že ten poklad násilím od neho dostanú. Nedostali. Preklial ich, preklial seba a na večné časy sa mal túlať zvolenskými lesmi.

Ibaže prišiel študent, vypočul si príbeh (netušiac nič o blahodarnom vplyve pravdy a hlbinnej psychoanalýzy na ľudské zdravie) a pekelníkovi ponúkol, že mu aj tak pomôže pokoj nájsť.

„Prievozník ťa čaká i strážca mestskej brány bdie a trnie strachom, čo je s tebou. Popros ich, aby sa zajtra cez pravé poludnie ustanovili sem. Tu ma nájdete. V najhustejšej húšťave mi vykopte hrob, zapichnite naň jednoduchý drevený kríž. Len vás prosím, dbajte, aby sa vám nezavesil na päty nejaký lakomec, aby sa kliatba znova nevzkriesila.“

Dobre to ten pán Janota napísal. Lakomec sa nenašiel a pod Pustým hradom okrem zatúlaných medveďov už nikto nestraší.

pustý Hrad a jeho história

Dôležité je spomenúť, že Pustý hrad má aj iné pomenovanie, Starý Zvolen, meno Pustý dostal niekedy možno v 17. storočí. Druhá zaujímavosť je, že by sme pri troche odvahy, mohli hovoriť o dvoch hradoch, ktorí vytvorili súhradie. To je skôr fantázia, jednoducho pevnosť vznikla ako Horný (údajne starší) a Dolný (údajne mladší) hrad. Ten starší bol postavený pred rokom 1222 na príkaz kráľa. Pravdepodobne ním bol Ondrej II., ktorý sa na vladárskom stolci udržal dostatočne dlho (1205-1235), aby mal záujem o konsolidáciu pomerov vo zvolenskom veľkokomitáte. Hrad poslúžil ako útočisko pre obyvateľov pri tatárskom vpáde a v roku 1254 sa spomína, že tu slúžila jednotka balistarii, teda strelcov.

Na konci 13. storočia z vonkajšej strany východnej hradby postavili vežu, možno baštu. Historici usudzujú, že poskytla priestor pre falzifikátorskú dielňu vyrábajúca denáre Ladislava IV. Kumánskeho a viedenské fenigy Přemysla Otakara II. Ruku na srdce, ktorý pocit vo vás preváži: hrdosť na našich podnikavých predkov, ktorých remeselná zručnosť viedla k výrobe kvalitných falzifikátov, alebo zhnusenie nad podlými úmyslami našich predkov obohatiť sa na úkor štátnej meny?

V 14. storočí dobyli hrad vojská Karola Róberta z neapolskej vetvy francúszkeho rodu Anjouovcov. Vôbec to neznamenalo zánik hradu. Naopak, podnietilo to ďalšiu stavebnú činnosť. Podľa pani Dobroslavy Menclovej v tomto období vznikol dolný hrad. Ibaže výskum Václava Hanuliaka túto hypotézu zľahka a pevne nabúral. Dnes sa skôr hovorí o tom, že obe časti hradu vznikali súčasne a spolu s nimi aj ich prepojenie.

Zánik hradu, ku ktorému malo prísť asi v polovici 15. storočia sa pripisuje Jánovi Huňadymu. Mal ho vypáliť počas bojových výprav proti Jánovi Jiskrovi z Brandýsa.

Dnes

Pamätám si Pustý hrad ako skutočne pustý. Od železnice k nemu viedol chodník, ktorý traverzoval po kopci ako vyhladnutý had. Občas sa z neho otvoril výhľad na Zvolen a na nižšom vrchole kopca ste museli preliezť zaniknuté kamenné múry. O ploche hradu sa v tom čase hovorilo, že je najväčším na Slovensku, ale množstvo stromov a v zeleni sa strácajúce zbytky architektúry tomu nenasvedčovali.

Dnes je to krásny areál so zakonzervovanými zbytkami strážnych veží a hradieb. Som rád, že na vstupnú bránu umiestnili pamätnú tabuľu Vašovi Hanuliakovi. Stretol som ho možno dva – tri krát. Bol to milý, skromný pán, ktorému nechýbala povestná iskra v oku, keď hovoril o Pustom hrade.