Sveťo Krno: Cestovanie mi pripomína víno. Treba si ho vychutnať a nie piť na ex

Sveťo Krno je pre mňa legendou slovenskej expedičnej turistiky. Nielen preto, čo dokázal prejsť a zažiť, no aj kvôli svojim myšlienkam, názorom a skromnosti. Ak by čo i len niekoľko percent zo Sveťovych skúseností prežil niekto z nás, zrejme by bol kráľom sociálnych sietí. Sveťo pritom nie je ani na facebooku :) O jeho cestách, názoroch, myšlienkach a skúsenostiach vie len mizivé percento dnešných ľudí mladej generácie. Pritom Sveťo už pred 35 rokmi s dvoma kamarátmi prešli ako prví z bývalej ČSSR dvetisíc kilometrovú hrebeňovku Karpát. O tom, ale aj o jeho názoroch na moderné cestovanie bude nasledujúci rozhovor...

Ahoj Sveťo, poďme trochu do histórie, ktorú sa však oplatí pripomínať ako motiváciu pre ostatných. Pred tridsiatimi piatimi rokmi si prešiel celým karpatským hrebeňom z Rumunska až na Devín. Dvetisíc kilometrov dlhá trasa trvala 78 dní. Ako na to dnes spomínaš?

Staré čínske príslovie hovorí, že človek žije pokiaľ žijú spomienky na neho. Dodnes si pamätám na každý zo 78 dní. V bežnom živote som celé týždne a mesiace strávil tuctovo a nezáživne. Nevedel by som napísať o nich ani riadok. Roztopili sa ako jarný sneh. Sú mŕtve. Napokon dôležitejšie ako dožitý vek je to, koľko času sme pánmi seba a čo s ním urobíme. A tu niekde spočíva jadro ľudskej emancipácie a slobody.

Iba ťa upresním. Celý oblúk sme prešli traja v roku 1984, ktorý znamenal pre mňa zásadný prelom, teda aj Ľuboš Calpaš a Pavel Mach. Ďalší desiati, bez ktorých by sme rumunský úsek neprekonali, sa obetovali. Ale stáli pri nás aj potom. Ide o spoločné dielo všetkých trinástich. Vtedy na horách viac pretrvával kolektívny duch. Veľa nás inšpirovali úspechy našich himalajistov, ktorí patrili k svetovej špičke. Keď na osemtisícovku vyliezla iba dvojica či trojica z veľkej výpravy, za víťazov sa považoval celý tím. A palce im držali doma mnohí, aj tí, ktorí v živote neobuli vibramky. Rok 1984 sa stal najmä rokom prvého čs. Everestu. Auto s výstrojom do Káthmandu štartovalo, keď sme prechádzali Východné Karpaty.

Svetozar Krno
Svetozár Krno

 

Keď sme sa naposledy stretli, rozprávali sme sa o tom, či sa niekomu zo Slovenska podarilo tento tvoj/váš výkon zopakovať. Myslím, že vieš zatiaľ iba o jednom následovníkovi...

Karpatský oblúk robia najmä (takmer iba) Poliaci. Zo Slovenska sa to podarilo dvadsať dva rokov po nás Martinovi Káľavskému.

Ako si sa vlastne dostal k horám, kto ťa naučil spoznávať krásy prírody?

K horám ma priviedol starý otec, ktorému posledná knižka o Tatrách vyšla, keď oslavoval deväťdesiatku. Dva roky mu chýbali, aby sa dožil stovky. Aj keď sme mali odlišné povahy (on bol veľký pedant, ja často improvizujem, čo v necivilizovanej prírode občas treba), stal sa pre mňa v mnohom vzorom. Odmietal konzum a život si vychutnával inak.

Mal som aj to šťastie, že na našej strednej škole sa usadil tvorivý nepokoj. Nežili sme iba matematikou a fyzikou, na ktoré sa špecializovala. Šachisti, elektrotechnici, hudobníci, fotografi a turisti chrlili vo svojich krúžkoch nápady. Stalo sa akousi hanbou stáť bokom a nič nerobiť. Viacerí boli posadnutí neformálnym prirodzeným súťažením. I na schôdzach sme zívali menej ako ostatní a nebáli sa občas pri hlasovaní zdvihnúť ruku proti. Z mojej a susedných tried vyšli traja horolezci, ktorí sa po maturite dívali na svet zo sedemtisícoviek, špičkoví diaľkoplazci, ktorí sa pasovali so stovkami, a expediční turisti. A tak sme cez prázdniny ako prví súvisle prešli 750-kilometrovú Cestu hrdinov SNP.

Asi tam niekde možno hľadať zárodky myšlienky na karpatský oblúk...

Áno. Po návrate sa zrodila myšlienka na karpatský oblúk. Na vysokej škole som stretol ďalších vážnych záujemcov o hory. Prijal ma mimoriadne aktívny oddiel TJ Slávia Prírodovedec, bez ktorého by som o Karpatoch iba sníval. Príprava trvala deväť rokov. Na dvetisíc kilometrovej trase stojí v ceste 41 pohorí a 90-tisíc metrov celkového stúpania, čo zodpovedá desiatim výškam Everestu. Nik z našej krajiny sa nepokúšal o túto hrebeňovku. Veľmi chýbali aj skúsenosti s organizáciou podobného podujatia. Okrem materskej telovýchovnej jednoty si ani jedna organizácia nechcela zobrať cestárstvo nad akciou. Jednoducho nám neverili.

Sveto Krno
Pohorie Giurgeu. „Čo nám nechajú na večeru“

Čo tomu predchádzalo?

Osemdesiate roky poznačila u nás nevídaná erupcia nekomerčných horských športov a túžieb poznávať nepoznané priamym dotykom. Československo sa nám zrazu videlo tesné. Navštevovali a spoznávali sme balkánske hory a hltali cestopisy z himalájskych expedícií. Ako reprezentanti vtedajšieho čs. turistického zväzu (predchodcu dnešného KČT a KST) sme sa dostali v auguste 1983 na prvú skutočnú výpravu na Kaukaz (predtým sa oficiálne a vážne pasovali s tunajšími ľadovcami iba naši horolezci). Pod Elbrusom sme sa zoznámili s Reinholdom Messnerom, ktorý mal vtedy na konte štrnásť osemtisícoviek, a Valentínom Ivanovom, kapitánom sovietskeho tímu, z ktorého jedenásti vystúpili rok predtým veľmi ťažkou cestou na Everest, pričom všetko, aj do základného tábora, si niesli bez šerpov na vlastných pleciach. Pripomínam, že dnes drvivá väčšina výstupov sa deje iba cez tzv. normálku, a drvivá väčšina z nich komerčným spôsobom, t. j. za veľké peniaze vás Nepálci obskakujú pomaly dvadsaťštyri hodín denne a doslova vytiahnu na vrchol. Dnešné nekonečné rady nad Južným sedlom symbolizujú, kam tzv. civilizovaná časť ľudstva speje.

Ak si chcete vypočuť Sveťove rozprávanie o jeho prechode Karpatského oblúka naživo, 14. marca organizujeme so Sveťom besedu pod hlavičkou Dobrodruh.sk - 2000 kilometrov po Karpatskom oblúku za 78 dní.

Stretnutie s Messnerom v roku 1983 to musel byť nezabudnuteľný zážitok...

Na rozhovory pod kaukazskou sopkou s obidvomi legendami nikdy nezabudnem. Z chlapov sršala nesmierna energia, ale aj rovnováha a ľudskosť. (Niečo podobné som cítil pri prekvapivom náhodnom stretnutí s Dalajlámom v indických Himalájach mimo jeho rezidencie. Ale on bol iný typ.) Pred oboma horolezcami som sa raz preriekol a vyzradil naše plány. Slová, vyslovené pred takými autoritami, sa už nedali zobrať späť. A tak na nasledujúce leto sme sa pustili do oblúka.

Na cestu ste vyrazili v roku 1984 v časoch komunizmu. Navyše, vo vtedajšom Rumunsku veľmi temného komunizmu. Dnes si už mladšia generácia turistov vie len ťažko predstaviť, ako zložité bolo trekovať niekoľko týždňov po rumunských horách. Nedostatok jedla, lístkový systém... Skoro neprekonateľná dilema s dopĺňaním zásob. Skús nám stručne priblížiť, aké problémy ste museli riešiť...

Z južných, ale najmä východných Karpát chýbali kvalitné mapy. Výnimku tvorila edícia sprievodcov Munti Nostri. Niekde sme si pomáhali uhorskou mapou z roku 1878, inde skicou z autoatlasu. V Rumunsku, ktoré produkovalo najviac problémov v bývalom tzv. východnom bloku (mimo Albánska, to stálo celkom mimo, tam sme nechodili) a paradoxne tešilo sa doložke najvyšších výhod zo strany západných krajín, sme počas kratších prípravných akcií z roka na rok pozorovali, ako rednú potravinárske obchody, až napokon tu zaviedli lístkový systém. Hotelový cestovateľ to ani tak nepociťoval. Ale nám bolo jasné, že všetko jedlo si musíme priniesť z domova. Zhruba každé dva týždne pricestovali za nami na hrebeň podporné skupiny so vzácnymi balíkmi. Príchod priateliek (dievčat bolo viac) a priateľov sa stal sviatkom, oni, a nie mobil, zabezpečovali náš kontakt s domovom a dispečerom výpravy, ktorý sídlil v Bratislave.

Sveto Krno
Omul. Najvyššie položená chata v Karpatoch.

 

Mnohí sa nás pýtajú na ponorkovú nemoc, ale nič podobné nás netrápilo. Spoločný motív, podobné záujmy, zodpovednosť voči blízkym, ktorí nám držali palce, a prírodné zákutia jej zabránili. Jedenásť týždňov sme sa tlačili traja v úzkom dvojmiestnom stane.

Krno
Každá rozprávka má svoj koniec. Devín, 8.9.1984

 

Po tejto skúsenosti sa bavíme na tom, keď nám rozmaznaní ľudia kážu o tolerancii vo svete, v ktorom sa šíri vyhrotená nenávisť (hejterstvo). V systéme, v ktorom náš úspech a zisk je založený na neúspechu a strate iných, sa o tolerantnom spolunažívaní, aké som zažil na karpatskom hrebeni, dá iba tárať.

A čo samotní ľudia, ktorých ste stretávali? Mám na mysli najmä obyčajných horalov, pastierov, ktorí kultivovali divoké hory...

Novinári a verejní činitelia, ktorí sa pod Karpatmi narodili, ale doma sa cítia mimo nich, používajú v negatívnom zmysle prídavné meno „karpatský“. Ide o geografický rasizmus. Dvetisíc kilometrové pásmo hôr s našimi boľačkami nemá nič spoločné. Často argumentujú aj negatívnymi prežitkami valašskej civilizácie. Ak by títo majstri pera prežili niekoľko nocí na transylvánskych salašoch, čo by bol zázrak, možno by sa krotili.

Valašská kolonizácia, ktorá sa stáročia šírila z dnešného Rumunska na sever aj juh, si vyžadovala mimoriadne životaschopných, pracovitých a zodpovedných ľudí. Pastieri kočovali so stádami do vzdialených, etnicky a nábožensky odlišných oblastí. Nestačilo rozumieť prírode, dobytku a samým sebe. Museli sa dohodnúť s osadníkmi, cez ktorých kraj a pozemky prechádzali. Stali sa aj dobrými diplomatmi a to bez púdrov a kravát. Našli rovnováhu medzi prírodným a civilizovaným, o čo sa usilujú aj expediční turisti. Dnešný mainstream považuje pojem civilizácia (a najmä ten náš „jediný správny“ model civilizácie) ako pozitívne opozitum voči pojmom prírodný, pôvodný a divý. Život v civilizovanom skleníku vytvoril moderné zápecníctvo.

sveto krno
Podkúvanie koňa v Herkulových kúpeľoch

 

Bez valachov by ostali hrebene zarastené hustou kosodrevinou a bez chodníkov. Veľmi ťažko by sme napredovali. Neviem, či by sme došli na Devín.

Napísal si zatiaľ celkovo trinásť kníh o svojich turistických cestách po svete. Samozrejme, jedna sa volá Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. Tento rok sa dokonca dočkala druhého, prepracovaného a rozšíreného vydania. Pre zaujímavosť, koľko kusov sa zatiaľ celkovo predalo?

Cestopis o oblúku bol už roky vypredaný. Nové, temer dvakrát hrubšie vydanie uzrelo svetlo sveta iba nedávno. Tak väčšinu kníh držím v pivnici.

Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín

 

Tvoje cesty viedli väčšinou do krajín bývalého ZSSR. Je to pochopiteľné. Za komunizmu sa tam dalo vycestovať oveľa jednoduchšie ako na "západ". Ak sa na to pozeráš dnešnými očami a mal by si porovnať z prírodného a turistického hľadiska "východ" a "západ", stále by tvoje cesty viedli na Kaukaz, Ťanšan, Pamír atď...?

Páči sa mi, že si oba pojmy dal do úvodzoviek. Na tému „východ" a "západ“ by sme mohli diskutovať večne. Bežnému občanovi sa tieto kategórie podsúvajú na televíznych obrazovkách skoro každý deň s výrazným emotívnym a hodnotiacim nádychom. Pritom mediálne hviezdy, ktoré o nich hovoria, poznajú vzdialenú Áziu iba z internetu a školení,v tom lepšom prípade z letísk, hotelov, pláží a kaviarní. Polovica divákov týchto expertov na neprežité a nevidené zbožňuje, druhá si z nich uťahuje.

Pracujem v oblasti spoločenských vied a tu prežíva podobný problém ako medzi cestovateľmi. Jedni skúmajú krajiny z nerežírovaných ciest, z priameho dotyku s realitou priamo, mimo ochranného skleníka a bez pomoci služieb a druhí, milujúci pohodlie, sprostredkovane. Prvý typ si netrúfa vyslovovať jednoznačné vety, hľadá alternatívu k tradičným, stereotypným postojom spojeným s kategorickými vyjadreniami a neraz aj absolútnymi súdmi. Rád by som sa dožil situácie, keď oba prístupy získajú rovnaký prístup vo verejných diskusiách.

Napätie „východ“ a „západ“ sa až tak nespolarizovalo, ako sa zdá. Vieme, kde sa nachádza južný aj severný pól, ale stál niekto na východnom alebo západnom póle? Náš svetadiel počas histórie poznačil viac spor „sever“ kontra „juh.“ Až po náraste migrácie sa o tom začalo viac hovoriť.

Poďme k otázke. Západ sa ponáša na kontrastnú kresbu tušom, je čitateľnejší a vhodnejší pre človeka milujúceho komfort. Oslovuje skôr mainstreamového cestovateľa, ktorému sú blízke slová ako úspech, rast a prezentácia (preto toľko exhibicionistov na facebooku). Východ pripomína neostré obrazy s vodovými vzájomne premiešanými farbami, skrýva viac záhad a veľké oblasti tera incognita (napr. Sibír), udržuje si silnú spiritualitu – prírodnú, ľudskú aj nepredstieranú náboženskú, menej podlieha civilizačným zmenám. Priťahuje viac expedičného turistu, ktorý hľadá harmóniu.

V horách bývalého Sojuzu som urobil najťažšie výpravy, ktoré by som rozhodne neodporúčal začínajúcim turistom. Každý máme len jeden život. Ale iba tretina kníh pochádza z tohto teritória. Ruskú prírodu dnes navštevuje omnoho menej našincov ako v čase tzv. železnej opony scivilizované Alpy. Zo „západu“ som si obľúbil severnú Škandináviu. Vo švédskom Sareku odstránili všetky smerovky, značky a chalupy (až na jednu záchranársku búdku). Chodníky nechali zarásť, aby sa priblížili k autentickej prírode. Skúsenosti z oblúka mi pomohli pred tromi rokmi prejsť krížom celý Island od mora k moru.

Je to možno klišé, no spýtam sa, nakoľko ty si ma v turistike v mnohom motivoval... Ktoré hory sú podľa teba najkrajšie? Aby to nebolo tak zložité, povedz tri lokality alebo pohoria...

Nechcem vnucovať svoj názor. Tým Európanom, ktorí zveličovaním tzv. civilizačných hodnôt trpia horofóbiou, sa nijaké hory nezapáčia. Pokúsim sa vybrať päticu iba z tých oblastí, ktoré som navštívil.

Karpaty ma fascinujú svojou pestrosťou. Čo pohorie, to iná tvár. Napr. podobne dlhý Ural je v porovnaní s nimi stereotypný.

Sibír poskytuje najlepšiu školu expedičného turistu. Mimoriadne živé a voňajúce lesy nemajú konca. Na väčšine plochy niet ciest (tzv. bezdorožije), chodníkov, mostov, zmenární, kaderníctiev, hotelov, herní, krčiem, kaviarní a ľudí. Tu sa nedá hrať divadlo, ktoré pomáha v civilizácii mnohým chytrákom. Všetko (bytie a nebytie, strasti a radosti) závisí od pripravenosti jednotlivcov a zohratosti kolektívu, nik vám neublíži ani nepomôže. Turistov stretnete až po návrate z akcie na železničnej stanici alebo na letisku. Rozhovory s nimi stoja zato. Sú to skutoční profíci, ich skúsenosti majú cenu zlata.

V čase súčasného rastúceho terorizmu, keď cestovateľ je nútený viac dbať na bezpečnosť, nás milo poteší mimoriadne rasovo aj nábožensky tolerantné Kirgizsko, v ktorom väčšina obyvateľstva sa hlási k islamu. Hovorím to nerád, ale cítil som sa v tunajších zákutiach istejšie ako v súčasných veľkomestách bývalých koloniálnych ríši. Jacek Pałkiewicz, poľský expedičný turista a moreplavec, pred štvrťstoročím, teda keď o masovom terorizme nebolo ani chýry, vo svojom bestselleri dokazoval, že prežiť vo veľkomeste je zložitejšie ako na mori.

krno
Svanetský salaš

 

Pri slove terorizmus sa mi vybavuje mimoriadne prírodne a kultúrne pestrý Kaukaz, kde vás niekedy aj proti vašej vôli hostia domáci úprimne a od srdca, hoci vedia, že sa v živote už nestretnete. Rituály stolovania v gruzínskej, arménskej alebo azerbajdžanskej rodine vnímavým turistom pomáhajú búrať stereotypy o tzv. kultúrnom západe a nekultúrnom Oriente.

Tento zvláštny kultúrny jav, „pohostinný terorizmus“, nebude trvať večne. Kaukazské republiky sa „približujú“ ku nám. A my im k tomu pomáhame. Mám strach, že masovým príchodom komerčne vychovaných dovolenkárov, ktorí ako rozmaznané deti radi všeličo zneužívajú, srdečnosť, ktorú už dávno mali zapísať do Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCA, sa začne transformovať na kšeft a snobstvo. Teda treba na Kaukaz vyraziť čo najskôr.

Himaláje (indické, nepálske a čínske) ma nepriťahujú ani tak nadmorskou výškou, ale nesmiernou spiritualitou, ktorá odoláva statočne voči komerčným nájazdom. Himaláje mi dodali trošku optimizmu a znížili obavy o budúcnosti Kaukazu. Sila kultúry nie je našťastie daná veľkosťou HDP na hlavu, ale niečim podstatne hlbším. Väčšina módnych učebníc ekonómie píše niečo iné, ale je na nás, ktorú alternatívu si vyberieme. Vo výroku bhutánskeho kráľa o hrubom domácom šťastí, cítiť veľa utópie a trošku aj kšeftu, ale súčasne sa skrýva aj mnoho podnetného.

Sveťo, ty si známy svojim, povedzme radikálnym postojom proti komerčnému - "pohodlnému" cestovaniu, povrchnému sa sebazviditelňovaniu, lenivosti, konzumu... Na druhej strane, ak chceš svojimi skutkami ísť pozitívnym príkladom pre mladšiu generáciu, musí sa táto generácia o tebe dozvedieť. Nemáš v tomto smere trochu dilemu? Narážam na to, že dnes sú pre mladých vzorom rôzni novopečení cestovatelia migrujúci z mesta do mesta, ktorí zverejňujú pekné fotky získané bez potu v tvári. No skutočne hodnotné a objavné výkony sú na periférii záujmu, lebo o nich prakticky nikto nevie...

Krutá otázka. Trafil si do čierneho. Povrchnosť a plytkosť je produktom povrchnej a plytkej spoločnosti, v ktorej upadá aj školstvo. Nejde iba o slovenský jav. Proces deintelektualizácie nezastavíme tým, že skoro každý získa titul. V Himalájach stretávam ľudí, ktorí neukončili základné vzdelanie, ale srší z nich múdrosť, zdravý prístup k životu a stáročné skúsenosti, na ktoré dnešní zberači titulov zabudli.

Ide aj o daň za scivilizovanie sa. Moderné technológie pomohli ľuďom, ktorí sa tvária, že niečo vedia (ale predsa niečo vedia – tváriť sa, že vedia). Predstav si, že vycestuješ s dvomi ľuďmi. Prvý sa roky úspešne pozitívne „sebazviditeľňuje“ a druhému iní nasadzujú psiu hlavu. Naraz narazíte na zložitú prírodnú alebo ľudskú prekážku. Za päť minút sa ukáže, kto je čo zač. "Možno, všetko je naopak", ako povedal rabín na smrteľnej posteli. Mal som to šťastie, že som cestoval s kamarátmi, s ktorými som vojenčil. V rovnošate sme pred nadriadenými hrali divadlo, ale ako záklaďáci sme si videli hlboko do duše. V spoločnosti nesúťažia výsledky, koncepcie a prístupy, ale rozličné piáre (sociálne herectvo). Máme možnosť si vybrať – medzi bilbordmi.

krno
Tábor pri pohorí Leaota.

 

Skús niekam vycestovať do málo civilizovanej oblasti s bilborďákom – alebo s bilborďáčkou. Ak by som bol škodoradostný, tak by som ti poprial veľa zážitkov.

Ľudia sú od malička neľútostne dvadsaťštyri hodín denne atakovaní masovými médiami a hlúpou, ale mimoriadne efektívnou reklamou, od ktorej sa mnohí stavajú závislými, hoci si to nechcú priznať. Človek, ktorý kráča po svojich, pomaly stúpa, prelieza prekážky a po dlhoročnej drine sa poteší výsledku, sa vytráca. Uvoľnené miesto zaujali mediálne šikovné postavy a postavičky, experti na všetko, teda aj na výpravy, ktorí vzbudzujú dojem, že sa dá niekam vypraviť rýchlo, ľahko, bez námahy a skúseností, najlepšie vo výťahu.

Niektoré cestovky v nekalej súťaži obsah slova expedícia skrútili skoro o stoosemdesiat stupňov a urobili si z neho reklamný produkt. Odborná literatúra pritom pod pojmom turistická expedícia rozumie čosi celkom iné (a teraz citujem): „dlhodobé športovo-poznávacieho a objaviteľského pôsobenie v neznámom alebo málo známom prostredí, ktoré nenarušila civilizácia a ktoré leží vzdialené od civilizačných objektov, pričom sú turisti odkázaní len sami na seba a na to, čo si sami priniesli.“

Civilizovaná spoločnosť v 21. storočí podlieha procesu, ktorý by som nazval ceprizácia. Čeper v pôvodnom goralskom slangu nie je ten, čo iba vystúpil z nížiny do hôr, ktorým nerozumie (na tom nie je nič také, každý sme iný), ale ten, čo im nerozumie, o tom nevie, správa sa v nich suverénne, okázalo a spôsobuje tak nevedome nešťastia sebe aj iným. V prenesenom zmysle ide o aktívneho diletanta, ktorý všade prináša, ako hovoria Česi, prúser.

To ale asi nie je iba slovenský problém....

Nie. To nie je iba slovenský problém. Od slávnych polárnikov Fridtjofa Nansena a jeho žiaka Roalda Amundsena prešli tri generácie a zrazu sa dozvieme, že nórsky olympijský výbor vzal do dejiska XXIII. ZOH, kórejského Pjongčangu, viac ako šesťtisíc dávok liekov na liečbu astmy (rozumej doping). Premeny severského lyžovania symbolicky ukazuje to, na čo si sa pýtal.

Nepál navštívilo posledný rok okolo milióna zahraničných dovolenkárov. Mnohí priletia do Káthmandu bez adekvátnej prípravy. Nevedia o krajine temer nič. Nedokážu sa pohybovať v meste bez taxíka. Vo vedľajších uliciach, v MHD a v odľahlých kútoch krajiny ich nevidno. Koncentrujú sa v hoteloch ako napr. vo štvrtiach ako Thamel alebo Pokhara Patan, kde im ponúkajú všetko (aj to!!!), na čo si spomenú, a na mainstreamových trasách. Cítia sa ako majstri sveta. Všetko riešia peniazmi. V horách neurobia bez nosičov a sprievodcov ani krok. Tým, ktorí sa rozhodnú vyraziť pod vrchy, chýba fyzická kondícia, skúsenosti, pud sebazáchovy, pochopenie pre domorodú kultúru a najmä sebakontrola. Domáci im vyšli neuveriteľne v ústrety. Dve tretiny povestného okruhu okolo Annapurny sa už dajú prejsť na džípe. Na tejto vyrytej širokej ceste je umenie zablúdiť. Ubytovne s jedálňami stoja na každom kroku. Pamätám si aj na zmenáreň a slušne vybavený outdoorový obchod. Ale aj tak si konzumní dovolenkári najímajú sprievodcov a nosičov. Nebavia sa s nimi, často ani medzi sebou, najradšej komunikujú s mobilmi. Boja sa piť vodu z prameňa a tak sa vedľa ciest váľajú kúpené plastové fľašky.

Ako dlho vnímaš ty osobne tento komerčný trend?

Spomínaný trend sa začal už omnoho skôr. Pekne to vystihol americký film nakrútený pred polstoročím s priliehavým názvom Ak je utorok, musíme byť v Belgicku (1969). V školách euroatlantického priestoru sa žiaci údajne vychovávajú k zodpovednosti, samostatnosti, slobode, tvorivosti a hospodárnosti, čo je fajn. Ale ako to vyzerá v praxi? Často naopak. Po frekventovaných trasách kráčajú, vozia sa v terénnych vozidlách alebo tackajú na koni nezodpovedne pripravené masy, ktoré svoju slobodu a kreativitu odovzdali do rúk digitálnych sietí a komerčných organizácií. Rozhadzujú peniaze, ktoré, by sa skôr hodili konkrétnym Nepálčanom – napr. na opravu školy. Ľudia si platením opevňujú vlastnú lenivosť,ktorá predstavuje podobnú chorobnú závislosť ako drogy či automaty. Sami sa v horách ochudobňujú o zážitky a vystavujú nebezpečiu (mŕtvi po cyklóne Hudhud v októbri 2014). Ani najlepší sprievodcovia nenahradia odflákanú prípravu.

Dnes o zásahoch v kritickým oblastiach sveta rozhodujú demokraticky zvolení (čo je správne) cepri (čo je veľké bezpečnostné riziko), ktorí sa obkolesujú seberovnými poradcami a piár manažérmi. Keďže v mladosti do odľahlých miest samostatne necestovali a nikdy sa neorganizovane neporozprávali s domorodým obyvateľstvom ďaleko od letiska, nevymotali sa sami z teplej džungle, chladnejšej tajgy alebo mrazivej tundry, v zrelom veku je nad ich sily liečiť chorľavý svet.

Aj preto sa kedysi pokojné oblasti stávajú aj pre ostrieľaných cestovateľov obrovským rizikom a svetový vývoj sa blíži k infarktu. Ostáva mi veriť, že koristnícka civilizácia nevymazala u všetkých sedliacky rozum a pud sebazáchovy a dostaneme sa z toho ako mnohokrát, keď sme zablúdili v lone Matky prírody.

Podobnú debatu sme viedli v minulosti pri víne aj o festivale EXPEDÍCIE, ktorý organizuješ už 32 rokov. Festival, kam chodia mimoriadne zaujímaví a hodnotní hostia, no širokej verejnosti sa táto informácia vyhýba... Neprezentuješ ho na dnes tak moderných sociálnych sietiach ani v mainstream médiách. Informácie o ňom tak zostanú v úzkom okruhu ľudí. Nie je to svojim spôsobom škoda?

Náš festival špecializovaný na expedície vznikol ako prvý v bývalom Československu. Nemá podobne ako prezentované výpravy komerčný charakter, žijeme bez vstupného. Väčšina návštevníkov v hľadisku vie sama ponúknuť prednášky do programu, ale navštevujú nás aj začiatočníci. Súhlasím s tým, že keby som zvolil modernú formu oslovenia, vrátil by sa k pôvodnej účasti. Už dávno som mal s tým niečo urobiť. Na druhej strane expedičná turistika vyžaduje aktívny prístup. A kto má veľký záujem, ten si informáciu vyhľadá. 33. ročník festivalu EXPEDÍCIE sa uskutoční 6. apríla 2019.

Aký je vlastne tvoj názor na súčasné cestovanie? Letenky sú lacné, ľudia majú peniaze... Ešte aj za mojich mladých čias sme si zarábali po stavbách, internet nebol, informácie sme zháňali dlhé mesiace po známych a kamarátoch, plánovanie bolo pomerne zložité, no cestovanie o to dobrodružnejšie. Dnes stačí sadnúť za počítač, booknuť letenku, pozrieť google...

Kúpyschopnosť v posledné roky začala rásť a ceny leteniek stagnujú, čo nám pomáha. Pred štvrťstoročím sme jazdili na Ďaleký východ vlakom. Cesta do Nachodky trvala deväť dní. Spoznali sme celkom iné Rusko ako vyzerá na televíznej obrazovke. Vo vagónoch sme stretali množstvo tvárí, osudov a pestrých názorov. Keby vedľa mňa sedel Anton P. Čechov, chrlil by jednu výstižnejšiu poviedku od druhej.

Za tie brigády sa nemusíš hanbiť. Naučili ťa makať a vážiť si zárobok, čo sa hodí nielen v bežnom živote, ale aj na výpravách. V teréne často stretávam rozmaznaných ľudí, ktorí zaplatia za dovolenku päťkrát viac peňazí ako ja, ale vidia iba pätinu.

Vypisovanie listov a debaty pomohli získať informácie, ktoré sa na internete nevyskytujú, a nových kamarátov. Výprava sa nezačína zabuchnutím dverí bytu, ale omnoho skôr – zháňaním, preverovaním a kombinovaním poznatkov získaných z vlastných ciest a od ostrieľaných cestovateľov (nie expertov napr. na pracie prášky), čítaním (teda nie iba googlovaním) odbornej literatúry, tvorbou a neraz zmenou plánu. Nepovažujem cestovanie za hodinový hotel s krátkodobým efektom.

Teším sa technologickému pokroku, ktorý je na rozdiel od spoločenského evidentný. Čo by sme dali pred tridsiatimi piatimi rokmi za to, aby sme mali rumunské mapy tej kvality, ako poskytujú dnešné servery? Na druhej strane si uvedomujem, ako progresívne výdobytky využíva pohodlná väčšina. V krajnom prípade to vedie k digitálnej demencii, o ktorej už vyšla kniha od psychiatra Manfreda Spitzera aj v slovenčine. Ľudia nevedia čítať s porozumením klasické cestopisy ani tradičnú mapu, GPS-ke veria viac ako vlastnej hlave. Mnohí cestovatelia si našli svojské klzisko. Surfujú, kĺžu na povrchu digitálneho odpadu. Posledný november stál na jednom kopci na Madeire vedľa mňa jeden Poliak, ináč správny chlapík, ktorý ma presviedčal, že sa nachádzame päť kilometrov ďalej. Tak mu šepkala jeho hlavná autorita – GPS.

Myslíš, že je lepšie cestovať často, alebo radšej čas od času, no zážitkovo kvalitnejšie?

Cestovanie mi pripomína víno. Treba si ho vychutnať a nie piť na ex.

Na záver tvoj odkaz pre čitateľov Dobrodruh.sk...

V novom roku prajem čo najviac hlboko prežitých ciest. Krajina nie je iba fyzický piár priestor, ale má svoju dušu. Nežijeme v 19. storočí, v dobe slávnych cestovateľov, ale aj tak sa dá ešte nájsť čosi pútavé, nepoznané alebo slabo poznané.

 

Prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc. patrí k priekopníkom slovenskej expedičnej a diaľkovej turistiky. Okrem dosiaľ u nás iba raz zopakovanej dvetisíc kilometrovej hrebeňovky Karpát absolvoval podobné podujatia v balkánskej, jadranskej, východoalpskej, pyrenejskej, apeninskej, islandskej, korzickej, zakarpatskej a krymskej horskej sústave. Pôsobil aj na Kolskom polostrove, v Chibinách a Lovozerských tundrách, v Karélii, Polárnom a Pripolárnom Urale, južnom Nórsku, švédskom Laponsku, na Kryme, v grécko-macedónskych horách, Čiernej hore, na sopkách Réunionu, Mauríciu, Tenerife a Madeire, v Centrálnom, Východnom a Malom Kaukaze, Arménskej vysočine, tadžických Fanských vrchoch, kazašskom a kirgizskom Ťan-šane, Pamíro-Alaji, indických, nepálskych a čínskych Himalájach, japonských Alpách, kórejských národných parkoch, sibírskom Altaji, Východnom Sajane, Chamar-Dabane, Bajkalskom masíve, Kodare, Udokane, Sichote-Aline, povodí Ussuri, Mongolsku, na Sachaline, Kamčatke, a v ďalších horách Eurázie. Väčšinou išlo o slovenský, resp. cudzinecký prvoprechod a prvovýstup.

Je spisovateľom literatúry faktu (http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/svetozar-krno) a vydavateľom cestopisnej literatúry. Svoje zážitky a postrehy z expedícií zachytil v dvanástich esejistických cestopisných knihách a stovke reportáží, v ktorých na základe vlastných zážitkov a veľkého množstva načítanej vedeckej a umeleckej literatúry hovorí nielen o svete vzdialenom, ale aj o tom našom. Hľadá zdroje novej renesancie. Do kontrastu kladie pasívny plytký konzum, pohodlie, lenivosť, snobizmus, technologickú odcudzenosť, globalizujúcu sa uniformitu, na všeobecnú pravdu nárokujúcu a unavenú euroatlantickú civilizáciu s vitalitou, ľudskosťou, orientálnou mystikou a nefalošným návratom človeka k prírode a k sebe samému.

Od roku 1987 organizuje každoročne medzinárodný horský festival venovaný propagácií expedícií uskutočnených v posledných nedotknutých a málo dotknutých oblastiach sveta. Propaguje horské nekomerčné a nekonzumentské expedície, ktoré sú prínosom zo športového aj poznávacieho hľadiska.

Esejistické cestopisy

  • 1. Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. Bratislava: Karpaty-Infopress 2001, 160 s.
  • 2. Od kaukazských ľadovcov po slnečný Tadžikistan. Bratislava: Karpaty-Infopress 2003, 160 s.
  • 3. Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány. Bratislava: Karpaty-Infopress 2007, 152 s.
  • 4. Od brehov Issyk-kulu po Pamír. Bratislava: Karpaty-Infopress 2009, 160 s.
  • 5. Ak je na zemi raj, Gruzínske kapitoly. Bratislava: Karpaty-Infopress 2002, 160 s (spolu s otcom, Milošom Krnom)
  • 6. Zo sibírskeho Tibetu ku kolíske Džingischána. Bratislava: Karpaty-Infopress 2011, 184 s.
  • 7. Od prameňa Gangy po indický Tibet. Bratislava: Karpaty-Infopress 2013,160 s.
  • 8. Monzúnový Sečuán a čínsky sever. Bratislava: Karpaty-Infopress 2015, 176 s.
  • 9. Nepál v monzúnovom šate. Bratislava: Karpaty-Infopress 2017, 160 s.
  • 10. Cestou necestnou za polárnym slnkom. Bratislava: Karpaty-Infopress 2017, 176 s.
  • 11.Od Atlantického oceánu po Egejské more. Bratislava: Karpaty-Infopress 2017, 176 s.
  • 12. Zo slnečného Balkánu do srdca Európy. Bratislava: Karpaty-Infopress 2017, 176 s.
  • 13. Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. Bratislava: Karpaty-Infopress 2018, 272s., druhé rozšírené a prepracované vydanie
  • 14. Farby, ľudia a báje južného Kaukazu. Bratislava: Karpaty-Infopress 2018, 200 s.

 

Prečítajte si niekoľko ďalších zaujímavých rozhovorov na Dobrodruh.sk: