Porážka starých Maďarov

Imrich Tóth - 25.12.2006

„My sme pomstou najvyššieho Boha, ktorý nás poslal ako bič na vás. Ak vás my nebudeme prenasledovať, tak nás vy budete zabíjať a zotročovať.“

Tak znela podľa povesti o Lehelovom rohu odpoveď zajatého náčelníka Lehela cisárovi Konrádovi na otázku, prečo sú Maďari takí krutí voči kresťanom. Nato ich cisár vyzval: „Zvoľte si pre seba smrť, akú chcete!“ Lehel mu hrdo odvetil: „Dajte mi späť môj roh, nech naposledy na ňom zatrúbim, potom odpoviem.“ Náhle pristúpil k cisárovi a jediným úderom rohu do hlavy ho zabil. „Ty pôjdeš predo mnou a budeš mi slúžiť na druhom svete!“ vmietol náčelník do tváre mŕtvemu cisárovi. Takýto neuveriteľne dramatický koniec mala mať bitka pri rieke Lech neďaleko Augsburgu, ktorá sa tam naozaj odohrala 10. augusta 955. Nemecký kráľ Otto I. tam na hlavu porazil maďarské bojové družiny. Touto porážkou sa často odôvodňuje premena kočovných starých Maďarov na usadlý európsky národ, pripravený prijať kresťanstvo. Hoci tieto názory nie sú úplne scestné, zaslúžia si určitú korekciu.

Úpadok sa začal pri Riade

Obdobie úpadku koristníckych výprav starých Maďarov do západnej Európy sa začalo porážkou v roku 933 pri Riade neďaleko Merseburgu, ktorú utŕžili od saského a nemeckého kráľa Henricha I. zvaného Vtáčnik. Nasledujúcich dvadsať rokov takmer všetky nájazdy sprevádzali väčšie či menšie porážky. Bojové oddiely vynikajúcich jazdcov sa pritom často stávali ručičkou na mocenských váhach západných feudálov. Tí ich pozývali ako spojencov a s ich pomocou ničili majetky a vojská konkurentov. Podobne ako mnoho iných šľachticov predtým, v roku 955 požiadal Maďarov o vojenskú výpomoc aj bavorský vojvoda Berthold. Tentoraz proti vernému vazalovi kráľa Otta I., bavorskému vojvodovi Henrichovi I., ktorý obsadil mesto Regensburg. Maďarskí náčelníci posmelení poslednou úspešnou výpravou rok predtým pravdepodobne vychádzali z toho, že Otto I. je v ťažkej vnútropolitickej situácii - nepokoje v Bavorsku, boje so saskými vojvodami a k tomu povstanie polabských Slovanov. Nádejali sa, že nakoniec rád zaplatí tribút, ktorý by mu zabezpečil celoročný mier. Nestalo sa. Maďarských vyslancov prijal Otto I. začiatkom júla, ktorý medzitým už zažehnal vnútropolitickú krízu, a tak sa maďarskí posli vrátili s prázdnymi rukami.

V predvečer bitky

Na vlehel1ojenskej výprave, ktorá nasledovala, sa zúčastnili prevažne bojovníci z maďarských kmeňov obývajúcich dnešnú západnú časť Maďarska a západného Slovenska. K vojsku náčelníka Bulčúa, držiteľa titulu „harka“, ktorý spravoval územie medzi Dunajom a Balatonom, sa pripojil so svojím vojskom náčelník Lehel, sídliaci na území bývalého nitrianskeho kniežatstva a družiny kabarsko-sekulského náčelníka Šúra z okolia dnešnej Bratislavy. Koncom júla sa vybrali maďarské oddiely cez Bavorsko k mestu Augsburg. Cieľom bolo dobyť sídlo biskupa Ulricha, verného služobníka Otta I. Tam malo prísť k osudovému stretu. Po maďarskom tábore sa rozšírila Bertholdova správa o príchode Ottových vojsk.

Kráľove voje tvorilo osem oddielov, posledný – český, viedol knieža Boleslav. Súčasníci odhadli veľkosť tejto armády na 23 000 mužov, odhady historikov sa pohybujú medzi 10 000 až 20 000 vojakmi. Niektoré nemecké kroniky uvádzajú veľkosť maďarského vojska na viac ako 100 000 mužov. Podobne ako iné nomádske kmene, aj Maďari útočili v opakovaných intervaloch, často so sebou viedli náhradné kone. Opticky to potom vyzeralo, že ich sila je oveľa väčšia. Podľa viacerých maďarských historikov bola pri Augsburgu iba jedna štvrtina všetkých maďarských vojenských síl, a to bolo menej ako 20 000 jazdcov

Statočnosť Čechov

Rekonštruovať priebeh bitky je veľmi ťažké, lebo zachované správy si protirečia. Najrozsiahlejšie zachytáva tieto udalosti saská kronika Res gestae saxonicae od dvorného kronikára Otta I. Widukinda, venujú sa jej Sankt Gallenské letopisy a zmienky o nej sú aj v životopise augsburgského biskupa Sv. Ulricha. Proti vojskám Otta I., ktorý sa blížil zo západu, sa maďarské vojská pohli 10. augusta 955. Jedna krídlová formácia Maďarov sa prebrodila cez rieku Lech a zozadu prepadla nemeckú zálohu. Útok sa podarilo odraziť, čo Widukind pripísal švábskym a franským oddielom, ktoré pomohli Boleslavovmu vojsku. Podľa Sankt Gallenských letopisov však oddiely náčelníka Lehela porazilo české vojsko.

V staromaďarskej vojenskej taktike mali obchvatové manévre za úlohu takzvané pomocné národy, v tomto prípade kabarsko-sekulské oddiely pod vedením náčelníka Lehela. Útoku vojska náčelníka Bulčúa úspešne odolalo aj jadro nemeckej armády, hoci princ Konrád zahynul na bojovom poli po zásahu šípom do hrdla. Po nápore nemeckej ťažkej jazdy sa časť maďarských vojakov dala na útek, a tým sa ich bojové rozostavenie rozpadlo. Aj keď na bojisku a v rozvodnenom Lechu zahynulo pri ústupe veľa staromaďarských bojovníkov, ich straty neboli zase až také katastrofálne. Nemožno teda jednoznačne tvrdiť "zdrvujúca porážka starých Maďarov“. Na pohromu pre Maďarov zmenili prehranú bitku pri Lechu až neskoršie udalosti v Bavorsku.

V tyle nepriateľa

lehel5Otto I. totiž rozposlal po bavorských krajoch správu o veľkolepom víťazstve a zároveň vyzval miestne obyvateľstvo, aby ničilo roztrúsené nepriateľské skupiny. Maďarské vojenské družiny boli zväčša zdecimované práve v tejto fáze. Ustupovali pravdepodobne po trase Mníchov - Ebersberg. Niekde tam zajali Bavori aj náčelníka Bulčúa. Náčelníkov Lehela a Šúra zajal podľa Ebersbergskej kroniky z 13. storočia vojvoda Eberhard pod svojím hradom. Zajatcov predviedli pred bavorského vojvodu Henricha I., ktorý na smrteľnej posteli nariadil ich popravu obesením.

Dôvod, prečo sa z bitky pri Lechu stala taká významná udalosť, možno hľadať v dvoch okolnostiach. Po prvé, v tomto období sa upevnila moc Otta I., ktorého korunovali roku 962 za cisára. Po druhé, výpravy Maďarov do západnej Európy skutočne prestali. Stredovekí nemeckí kronikári logicky hľadali príčinu tohto javu v zdrvujúcej porážke. V Regensburgských letopisoch z roku 955 je zmienka o bitke opísaná podobným spôsobom ako vojenské stretnutia v rokoch 902 či 943. O pár rokov neskôr však už Kaiserchronik uvádza, že 26 000 Nemcov porazilo 128 000 Maďarov. Widukind v roku 967 píše: „ani jeden nevedel ujsť, alebo len výnimočne“ a v kronike Otta Freisinga z 12. storočia sa objavuje tvrdenie, že „len sedem bojovníkov" dokázalo prežiť túto tragédiu nazývanú najväčšia porážka starých Maďarov.

Zrod novej dynastie

Väčšina bojovníkov „najsilnejších“ staromaďarských kmeňov sídliacich na východ od Dunaja a v Sedmohradsku sa na ťažení nezúčastnila. Do výpravy sa tradične nezapojil knieža Fajs, ani „druhý muž“ v kmeňovom zväze – Ďula, hlavný vojenský veliteľ Zombor, sídliaci v Sedmohradsku. V dôsledku tejto udalosti sa uvoľnilo územie dnešného Rakúska, južnej Moravy a západného Slovenska. Vytvorila sa nová západná ochranná hranica „gyepuelv“- územie nikoho. Maďari rátali s napadnutím ako po porážke v roku 951. Azda najzávažnejším následkom bitky pri Lechu bol jej vplyv na maďarskú vnútornú mocenskú situáciu. Otvorila sa cesta k upevneniu a posilneniu moci kniežaťa Takšoňa, nástupcu Fajsa, ktorého vlastne možno považovať za zakladateľa arpádovskej kráľovskej dynastie. S „ďulom“, ako posledným mocenským faktorom stojacim v ceste vytvoreniu štátu „európskeho“ vzoru, sa definitívne vyrovnal jeho vnuk Štefan.

O tom, že pri Lechu neutrpela zničujúcu porážku celá maďarská vojenská sila, svedčí aj výprava proti Byzancii v roku 958. Cisár Konštantín totiž vypovedal s Maďarmi v roku 957 „zmluvu o mieri“ a odmietol platiť tribút. Hoci následná výprava pod hradby Konštantinopolu nedosiahla obnovenie poplatkov, potvrdila, že maďarské kmene sú ešte schopné postaviť dostatočne úderné vojsko. Nasledovali ešte ďalšie, hoci nie veľmi úspešné nájazdy v rokoch 961, 965, 968 a 970.

Duše mŕtvych bojovníkov

Ak teda porážka starých Maďarov neznamenala pre ich kočovné kmene úplnú demografickú, hospodársku ani vojenskú katastrofu, ako napríklad víťazstvo Karola Veľkého nad Avarmi v siedmom storočí, kde hľadať príčinu zastavenia výprav smerom na západ? Časť maďarských historikov nachádza jednu z odpovedí v náboženstve pohanských starých Maďarov a ako najvýznamnejší dôsledok porážky označuje psychologický účinok. Pri Lechu totiž našlo smrť viacero významných náčelníkov - a to je dovtedy nevídaná okolnosť! Tak ako iné nomádske národy, aj starí Maďari pripisovali veľký význam svojim mŕtvym. Posmrtný život považovali za rovnakú realitu ako pozemský a ak nevykonali potrebné pohrebné rituály, mŕtvi sa vracali, aby škodili živým. S týmto aspektom pohrebného rítu – revantizmom - vracanie sa duše, sa stretávame skoro pri každom etniku či náboženstve, aj u Slovanov. V mytológii nomádskych spoločenstiev Euroázie však hral dominantnú úlohu. lehel2Na ilustráciu si pripomeňme udalosť z roku 954. Pri obrane hradu Cambrie zabili brata náčelníka Bulčúa a jeho hlavu nabodli na kopiju. Bulčú bol ochotný dať za bratovu hlavu všetku korisť, aj zajatcov. Takéto počínanie bolo pre kresťanov nepochopiteľné. Podľa Tajnej kroniky Mongolov zachytávajúcej dejiny a zvyky podobného nomádskeho etnika stačilo, ak príbuzní pochovali hlavu mŕtveho. Keď obrancovia Cambrie prosbu Bulčúa nesplnili, nariadil vypáliť celé podhradie aj s kláštorom Saint Géry a pozabíjať všetkých zajatcov. Lenže pri Lechu „odišli na druhý svet“ bez rituálu tisíce Maďarov. Stali sa tak armádou vracajúcich sa zlých duchov. Prirátajme k tomu ich vieru, že zabitý človek sa stáva v záhrobí sluhom vraha... Po Lechu sa podľa uznávaného mýtu stali sluhami Nemcov nielen tisícky bojovníkov, ale predovšetkým maďarskí náčelníci, ktorí poznali všetky ich tajomstvá a spôsob boja.

Povesť o Lehelovom rohu

Takáto predstava musela byť pre starých Maďarov skľučujúca. Pravdepodobne sa pokúšali hnev mŕtvych zmierniť ľudskými obeťami. Tu možno hľadať aj príčinu vzniku povesti o Lehelovom rohu - mala slúžiť ako antipropaganda o smrti náčelníkov. Princa Konráda Červeného zabil maďarský šíp v boji pri Lechu a bavorský vojvoda Henrich I. zasa zomrel krátko po tom, ako odsúdil zajatých náčelníkov. Smrť oboch Nemcov sa však spája s popravou Bulčúa a Lehela. Vznikla tak legenda o pomste maďarských vodcov, ktorí si zobrali duše nepriateľských „náčelníkov“ do záhrobia, aby im slúžili. Tým sa mali eliminovať obavy z hnevu padlých bojovníkov a náčelníkov. Faktom je, že v bitke pri Lechu utrpeli starí Maďari významnú porážku, ktorou sa skončila éra koristníckych výprav do západnej Európy. Spoločenská diferenciácia maďarského kmeňového zväzu i proces zmeny spôsobu ich života prebiehali už predtým a skončili sa až za vlády Sv. Štefana a jeho nástupcov. Výsledok bitky pri Ausburgu tieto procesy nepochybne ovplyvnil, avšak nezapríčinil ich.

Komentáre Disqus