Slováci v Uhorsku

„Slováci sú miernej, pokojnej povahy. Slovák len zriedka pácha ťažké zločiny, je pracovitý, rozumný, súci na remeslá a pre vedu, je statočným vojakom. Naproti tomu je tvrdohlavý, zaliečavý, lakomý a nieje veľkým milovníkom čistoty," uvádza vo svojej Štatistik des Konigreichs Ungarns (1843) E. Fényes, keď sa pokúsil podať charakteristiku každého uhorského národa.

Od konca 18. storočia začali v Uhorsku vychádzať komplexné, encyklopedické diela, podávajúce ucelený obraz o vtedajšom stave kráľovstva, tzv. Štatistiky Uhorska. Aký bol obraz Slovákov v týchto dobových vedeckých prácach z konca 18. a prvej polovice 19. storočia? Aké názory prevládali u vtedajších vzdelancov? Aké pozitívne a aké negatívne vlastnosti nám ako národu pripisovali?

Odpovede na tieto otázky si vyžadujú značnú mieru zovšeobecnenia, no napriek tomu môžu poskytnúť mnohé zaujímavé závery. Autorom prvej štatistiky bol kežmarský Nemec Martin Schwartner. Prvýkrát vyšla v roku 1798 v Pešti pod názvom Štatistik des Kônigreichs Ungarn (druhé vydanie v rokoch 1809 a 1811) a mala veľký ohlas doma i v cudzine. V Uhorsku sa podľa nej dlho vyučovala štatistika a na viac ako polstoročie sa stala vzorom, podľa ktorého vznikol alebo z ktorých čerpal celý rad ďalších štatistických prác.

slovaci4

 

Európa v malom

Uhorsko sa pre svoju prírodnú členitosť a rozmanitosť, ale aj preto, že ho obývalo 18 národov a národností, označovalo ako „ozajstná Európa v malom". Schwartner v úvode kapitoly o rozdielnosti obyvateľstva v Uhorsku podľa jazykov tvrdí, že „v žiadnej krajine sveta vari nie je udomácnených viac jazykov a preto aj viac národností ako v Uhorsku". Národy Uhorska sa delia na tzv. hlavné národy, ku ktorým patrili (v poradí): 1.Uhry alebo Maďari, 2. rôzne vetvy veľkého slovanského kmeňa - Slováci, Chorváti, Šoci (katolícki Srbi), Rácovia (pravoslávni Srbi), Slovinci, Bulhari, Rusíni, Čiernohorci, 3. Nemci, 4. Valasi (Rumuni).

K vedľajším národom sa počítali Francúzi, Gréci, Macedónci alebo Cinzari, Arméni, Albánci (vtedy nazývaní Klementínci), Cigáni a Židia. Toto Schwartnerovo delenie prevzali neskorší autori a bez väčších zmien sa s ním stretávame i v neskorších dielach. Slováci boli teda uvádzaní v spoločnej skupine s ostatnými Slovanmi. Schwartner v kapitole o Slovanoch píše: „Tak rozdielny ako ich (Slovanov, pozn. autora) dialekt, sú rozličné aj ich mená, ktorými sa od seba navzájom odlišujú. Nazývajú sa Slaven (alebo ako sa oni sami volajú Slowak, plur. Slowacy), Russniaken, Croaten, Slavonier, Dalmatiner, Wandaln (Slovinci, pozn. autora) atď." Nielen otec uhorskej štatistiky, ale takmer všetci významní vzdelanci považovali Slovákov v prvej polovici 19. storočia za autochtónne obyvateľstvo. Podľa E. Fényesa, významného štatistika a geografa, sú Slováci v Uhorsku najstarším obyvateľstvom v krajine, ktoré tu žilo už v dobe príchodu Maďarov.

S počiatkami slovenských dejín súvisí skutočnosť, že malo mocnú ríšu nazývanú Veľká Morava a v tej dobe boli po Maďaroch najpočetnejším národom. V ďalšom kľúčovom diele, v trojzväzkovej Etnografii Uhorska z rokov 1856 -1857, ktorej autorom bol sudetský Nemec Karí von Czornig, sú Slováci v Uhorsku považovaní za zvyšok Slovanov Veľkomoravskej ríše, ktorý vzrástol prisťahovalcami z Čiech a Moravy, z Poľska a Ruska a z časti aj poslovenčením Nemcov.

slovaci3Rozpínavosť našich dedov

Častým predmetom pozornosti v uhorskej odbornej literatúre 19. storočia bola slovenská „rozpínavosť". Martin Schwartner sa vo svojej Štatistik des Kônigreischs Ungarn vyjadril na margo tohto problému takto „Slováci v Uhorsku, nepochybne autochtónne obyvateľstvo (unstreitigen Autochtonen) ... majú spomedzi všetkých obyvateľov najväčšiu rozmnožovaciu silu (Fortpflanzungskraft), alebo prinajmenšom najväčšiu schopnosť získavať majetok (Attraction-Vermôgen); pretože tam, kde títo medzi Maďarmi a Nemcami raz zapustia korene, prestane sa Maďarovi alebo Nemcovi dariť a počas niekoľko málo generácií sa buď sám stane Slovákom, alebo vymrie."

Schwartner si všimol aj malú početnosť maďarských rodín žijúcich na vidieku, ktoré „...v porovnaní s manželstvami Nemcov a Slovákov nie sú tak plodné.

Maďarská sedliačka sa v prvých dvoch rokoch po svadbe hanbí porodiť (tento predsudok panuje aj medzi Slovenkami v Malohonte) a podobne ako teliatka, visia v Uhorsku aj deti oveľa dlhšie než je to potrebné na materských prsiach ".

Nebezpečnosť Slovákov pre iné národy Uhorska konštatoval už v tridsiatych rokoch 18. storočia Matej Bel. V Notíciách Zemplínskej župy Bel hovorí o tom, ako veľmi ubúda maďarského národa, ktorý najviac ustupuje tam, kde žije s ostatnými národmi. „Zakiaľ u ostatných vidno tri, štyri až šesť detí, Maďari majú sotva jedno dve. V spoločnosti Slovákov nielen že prejdú na ich zvyky, ale po vymretí starých sami sa pomaly asimilujú na Slovákov. Nič iné si nezachovávajú zo svojho národa, iba ak to, že ešte doteraz rozumejú vlastnému jazyku a rovnako sa obliekajú, hoci aj odev pomaly zanechávajú a preberajú zvyky nových čias."

  • Na inom mieste hovorí: „Slováci sa všade vzmáhajú a ako Maďarov ubúda, tak sa Slováci dostávajú dopredu, a keď aj nie bohatstvom, tak určite počtom, takže sotva nájdeš jednu obec bez Slovákov."

O slovenských kolóniách, ktoré vznikli v Peštianskej župe, Bel v Notíciách Uhorska napísal, „kolónie, ktoré vznikli pred 20 -30 rokmi sa tak rozmnožili, že môžu vypúšťať nové kolónie ako včely roje". Len na tých miestach, kde sa Slováci usadili v čisto maďarskom prostredí, začlenili sa do ich spoločenstva a jazykom, oblečením i zvykmi sa asimilujú. Podlá Mateja Bela „to všetko slúži ponajviac na ich (Maďarov pozn. autora) záchranu, keďže Slováci takto asimilovaní na Maďarov sa rozmnožujú a zveľaďujú ak aj nie maďarskú krv, tak aspoň maďarský jazyk a zvyky, a keby nie maďarské, zachovali by slovenské potomstvo. Maďari totiž oveľa rýchlejšie upadajú." Vo väčšine uhorských žúp konštatuje, že kým maďarský a nemecký element je na ústupe, slovenský sa stále vzmáha.

  • Tieto Belove správy o početnom i teritoriálnom náraste Slovákov preberali početní, neskorší autori a s podobnými názormi sa v uhorskej odbornej literatúre môžeme stretnúť až do polovice 19. storočia. Možno teda povedať, že vytrvalosť a životaschopnosť ľudových vrstiev boli častými vlastnosťami, ktoré boli Slovákom ako národu prisudzované.

Dokladom tejto životaschopnosti bolo okrem asimilovania inoetnických ostrovov aj rozšírenie slovenského etnického územia v priebehu 18. a prvej polovice 19. storočia. Až umelé zásahy štátu a cieľavedomé opatrenia smerujúce k posilneniu maďarského etnika v uhorskej spoločnosti zastavili početný aj teritoriálny vzrast slovenského etnika.

slovaci5Ľahostajnosť k jazyku

Zaujímavé postrehy o vzťahu Slovákov k ich materinskému jazyku sa dozvieme od E. Fényesa z jeho Štatistik des Kônigreichs Ungarns (1843): „Na svoj jazyk je (Slovák, pozn. autora) príliš vášnivo („erleidenschaftlich") naviazaný, a tak kde žije vo väčšom počte, utláča ostatné národnosti." Len v tých oblastiach sa Slováci asimilujú, kde žijú medzi maďarskou väčšinou. Výnimku podľa Fényesa tvoria slovenskí evanjelici, ktorí „tvrdohlavo zotrvávajú pri svojom jazyku a napospol chcú ostať Slovákmi".

Na porovnanie treba uviesť aj názor etnografa Jána Čaploviča, autora viacerých obranných, proti maďarizačných spisov, ktorý v 30-tych 19. storočia v diele Gemälde von Ungern (Obraz Uhorska) kritizoval ľahostajnosť Slovákov k svojmu jazyku i to, ako ochotne sa učia iným jazykom. „Žiaden národ v Uhorsku nieje tak ľahostajný k vlastnému jazyku ako Slováci v Uhorsku. Vzdelaní ľudia sa hanbia medzi sebou hovoriť po slovensky a používajú latinčinu alebo nemčinu." Čaplovičove slová však smerovali hlavne do radov inteligencie a šľachty, ktorá v snahe etablovať sa medzi uhorskou elitou bola nútená osvojiť si a používať úradný jazyk.

Početnosť národností

Na záver sa ešte pristavíme pri údajoch o počte Slovákoch žijúcich na území Uhorska. Schwartner vo svojom diele, vychádzajúc z tereziánskeho zoznamu obcí z roku 1773 a z jozefínskeho sčítania obyvateľstva, neuvádza počet príslušníkov tej ktorej národnosti, ale len súčet obývaných usadlostí každej národnosti. V roku 1787 bolo podľa neho v Uhorsku spolu s Chorvátskom, Slavónskom a Dalmáciou 11 408 miest a obcí (bez slobodných kráľovských miest), z ktorých Slovania obývali 5 789, Maďari 3 668, Nemci 921 a Rumuni 1 024. Konkrétnejšie údaje môžeme nájsť u Fényesa, u ktorého však počet Slovákov v jednotlivých prácach značne mení.

V skoršom 6-zväzkovom diele Terajší obraz Uhorska a k nemu pripojených provincií z hľadiska štatistického a zemepisného vydaného v rokoch 1826 - 1840 uvádza počet Slovákov 1 825 723, v Štatistike Uhorska z roku 1843 už len 1 687 256 a v práci Národnosti uhorskej ríše a ich počet podľa žúp a okresov z roku 1867, spracovanej však na poklade údajov zo sčítania ľudu z roku 1857, uvádza už len 1 505 368. Nacionálne motivované deformácie Fényesovych výpočtov národnostného zloženia Uhorska však potvrdzovali aj údaje skorších autorov, ako napríklad Jozefa Heina, ktorý v 1846 v Uhorsku narátal 1 836 070 Slovákov, tak i práce jeho súčasníkov. Napríklad rakúsky štatistik Adolf Ficker odhadoval v roku 1869, že Slováci v Uhorsku predstavujú približne 1 800 000 osôb a Karol Kelety o rok neskôr na 1 825 723. Posledne uvádzané čísla aj podľa najnovších výskumov zodpovedali realite.

- použité ilustračné fotografie Karola Plicku