Z mojej úplne prvej návštevy dreveného kostola v Hronseku si pamätám, že je škandinávskeho typu, postavený na pôdoryse kríža. To škandinávskeho typu sa mi veľmi páčilo. On totiž ten kostol nemá žiadnu ničím nerušenú fasádu. Svetu zviditeľnuje kostru, konštrukciu, ktorá drží kostol a až v interiéry vidíte hladké, ničím nerušené steny. Tak, ako sme na to u nás zvyknutí. Aj na fasáde. Ibaže tu je to ako obrátená ponožka.
Pred tými pár desiatkami rokov nám toto rozprávala sprievodkyňa, správkyňa, kostolníčka, neviem. Bola to milá pani, ktorá o kostole a evanjelickej cirkvi rozprávala s úctou a zanietením. Dnes je to už trochu inak. Aj tu sa digitalizovali. Keď sa nazbiera dostatočný počet návštevy chtivých turistov, pustia ich dnu. Usadia sa do lavíc a z reproduktoru sa ozve hovorené slovo. Nahraté, zanietené, plné informácií, len trochu neosobné. Radšej som ostal vonku s naším psom a nešiel som to počúvať.
Reformácia, evanjelici a artikuly
Nikdy som príliš neporozumel rozkolu v cirkvi. Deleniu na katolíkov a evanjelikov a potom ešte na tých a onakých a vojnám, ktoré medzi sebou viedli. Rovnako nerozumiem ani rozdeleniu na sunnitov a ší´itov, budhistov a hinduistov, taoistov a sufistov ..., ale to nie je dôležité.
Na našom území sa to zomlelo niekedy na začiatku 16. storočia. Akoby tu vzbĺkol lesný požiar. Odrazu bola obrovská časť Horného Uhorska evanjelická. Vysvetlenie je jednoduché, cuius regio, eius religio – koho zem, toho náboženstvo. Ak zemepán prijal novú náboženskú dogmu, poddaný len pokýval hlavou a k novej cirkvi sa hlásil aj on. Ibaže v Uhorsku to tak trochu nevyšlo. Šľachta prijala reformáciu, najvyšší panovník nie. Akoby sa myši proti kocúrovi vzbúrili. Rudolf II. Habsburský zakročil kategoricky. Ak okolitý svet odmietol protestantov, odmieta ich aj on. Celú druhú polovicu 16. storočia poznačila rekatolizácia, ktorá našla podporovateľa aj v Rudolfom následníkovi Leopoldovi I. Habsburskom. Spory, spory, spory, ťahali sa ako žuvačka, pretože aj najvyšší panovník sa potrebuje oprieť o podporu nižšej výkonnej moci, teda svojej šľachty. Až v roku 1681 cisár Leopold I. ustúpil. V Šoproni obnovil krajinské zákony, náboženskú slobodu a palatínsky úrad na čele s Pavlom Esterházym, ktorý zhodou okolností bol švagrom Imricha Tököliho, úspešného povstalca z magnátskeho rodu. Náboženská sloboda, nebola až taká úplná sloboda, preto v rámci liberalizácie pomerov boli prijaté zákonné články – artikuly – ktoré mali evanjleikom pomôcť konsolidovať svoj náboženský život.
Zákonný článok (artikula) č.25 stanovoval pre stavbu nového protestantského chrámu tieto podmienky:
o musel byť postavený na okraji obce, mimo mestských hraníc
o musel byť postavený v priebehu jedného roka
o musel byť celý z dreva a postavený bez použitia kovových prvkov
o kamenný základ mohol mať nanajvýš jednu stopu od zeme
o nesmel mať vežu
o vchod nesmel byť priamo z ulice
Zákonný článok (artikula) č. 26 vynesený šopronským snemom stanovoval, že sa protestantom mali vrátiť kostoly, ktoré si postavili pred obdobím perzekúcie za predpokladu, že sa im medzitým nedostalo katolíckeho vysvätenia.
Spomínať, že evanjelici na vrchole popularity pobrali katolíkom svätostánky a neskôr katolíci evanjelikom, nemá význam. Zábavné na tom je, že ak čítate katolícku históriu, ukrivdení sú katolíci, ak čítate evanjelickú históriu ukrivdení sú evanjelici.
Funkčný Tolerančný patent (náboženská sloboda v praxi) vydal až v roku 1781 Jozef II.
O stavbe kostola
Zaujímavou požiadavkou nad rámec artikúl, špeciálne pre tento kostol bolo, aby všetci návštevníci mali miesto na sedenie.
Pre stavbu v Hronseku bolo vybrané záplavové územie Hrona tzv. hronovisko. Močiare v okolí, bezprostredná blízkosť rieky, t mali byť prírodné prekážky postupujúcej stavbe. Voda stavbu nikdy nezaplavila
Samotnú stavbu začali 23. októbra 1725 a na jeseň 1726 bola dokončená. Ako som už spomenul kostol je postavený v tvare kríža. Dlhšie rameno kríža má dĺžku 23 m, kratšie má 18 m, výška kostola je 8 m. Hrazdená drevená konštrukcia je z masívneho – dubového a ihličnatého - smrekovcového dreva. Žiaden zo sprievodcov, rovnako články o kostole nezabudnú pripomenúť unikátnosť klasickej spojovacej techniky hlavných nosných prvkov, ktoré sú spájané tesárskymi spojmi a drevenými kolíkmi. Klenba v interiéri kostola má podobu prevrátenej lode. Stĺporadie na chóre a pod ním a prístrešky pri vstupe, odkazujú opäť na škandinávsku architektúru. Napriek tomu, že to nie je priamo preukázané, usudzuje sa, že na stavbe pracovali remeselníci z Nórska či Švédska.
Zvonica dnes zvláštne zakomponovaná do dreveného plotu, umiestnená akoby v záhrade susediaceho domu, bola postavená súčasne s kostolom 1726. Pri vysviacke kostola boli na jeho na nádvorí vysadené tri lipy. Dnes už mohutné stromy.
7. júla 2008 na 32. zasadnutí Výboru Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru v kanadskom Quebecu bol kostol aj so zvonicou zapísaný do Svetového zoznamu prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO.
