Výstup na Machu Picchu, rady, postrehy, skúsenosti

thunderka - 24.6.2018
Machu Picchu Hromnikovci

Machu Picchu bolo pre mňa vždy akýmsi cestovateľským snom. Ani vlastne neviem prečo, ale fotky z tohto miesta na mňa vždy pôsobili tak tajomne, že som veľmi chcela vidieť túto inckú citadelu na vlastné oči. Ale vždy, keď som sa pozrela na mapu a uvedomila som si, ako ďaleko to je, tak mi takáto cesta pripadala akosi nerealizovateľná. Mnohí hovoria, že je to čistá komercia a že je tam príliš veľa ľudí, ale tá história, tá magickosť miesta ma vždy lákali.
A keďže verím, že sny si treba plniť, tento môj sa jedného dňa splnil. Spolu s manželom sme precestovali značnú časť Peru a Bolívie a Machu Picchu bolo jedným z highlightov našej cesty. Tak sa poďme pozrieť, ako to vyzeralo.

Machu Picchu

Vstupenky treba mať kúpené na presný termín

Pri plánovaní návštevy Machu Picchu je potrebné mať vstupenky kúpené na presný termín. Dnes to nie je až taký veľký problém ako v roku 2014, keď sme Machu Picchu navštívili my, pretože vtedy bol počet turistov na deň limitovaný na 2500.

- Dnes je limit niečo cez 5900 návštevníkov na deň.

  • Čas návštevy je však limitovaný, takže si musíte rozmyslieť, či chcete toto miesto navštíviť v prvom turnuse (6:00 – 12:00) alebo v druhom turnuse (12:00 – 17:30). Od 1.7.2017 platí významná zmena v tom, že sa po citadele nemôžete prechádzať len tak sami, ale musíte mať oficiálneho sprievodcu, ktorý sprevádza skupinu max 16 ľudí. My sme mali to šťastie, že sme si mohli Machu Picchu užiť len tak samostatne, zatúlať sa kam nás vyznačené okruhy pustili a ostať tam, ako dlho sme chceli.

Výstup na kopec Huayana Picchu

Vstupenky na Machu Picchu je možné kúpiť si buď len do samotnej citadely a múzea, alebo je možné si pár eur priplatiť a kúpiť vstupenku do citadely kombinovanú s výstupom na kopec Huayana Picchu (to je ten strmý zelený kopec, ktorý na väčšine fotiek z Machu Picchu vidíte týčiť sa vysoko na citadelou).

  • Sem denne pustia iba 400 turistov v dvoch skupinách iba dopoludnia. Už na pohľad je jasné, že to bude makačka, ale z vrcholu uvidíte Machu Picchu tak, ako ho nevidí každý.
  • Vstupenku si treba kúpiť cez internet a to buď prostredníctvom webstránky peruánskeho ministerstva kultúry (http://www.machupicchu.gob.pe), alebo prostredníctvom webu niektorého z autorizovaných alebo neautorizovaných predajcov.

Ministerská stránka síce ponúka elektronické vstupenky za cca 40 EUR, s povolením na Huayana Picchu je to 52 EUR, ale pomerne často trpí výpadkami. Stránky rôznych priekupníkov ponúkajú vstupenky omnoho drahšie, oplatí sa tú vládnu stránku skúsiť viackrát. Ak nebude fungovať platobný portál na anglickej verzii stránky, skúste španielsku, tam to fungovalo bez problémov.

Lístok na vláčik k Machu Picchu

Ak si vstupenky nekúpite cez internet, môžete aj jednoducho prísť v meste Cusco do niektorej cestovnej agentúry a kúpiť si lístok tam, ale bude vás to stáť podstatne viac a môže sa Vám stať, že najbližšie voľné lístky budú až o niekoľko dní. Nie že by v Cusco a okolí nebolo čo obzerať, ale my sme chceli ísť na istotu, takže sme si lístky kúpili vopred cez ten vládny web.

  • Okrem vstupenky je potrebné vopred kúpiť aj lístok na vláčik k Machu Picchu, inak by to bolo treba odšliapať pešo niekoľko dní cez Inca Trail a to sa nám nechcelo. Mohli by sme si kompletný trip objednať od niektorej z mnohých turistických agentúr v meste Cusco, ale my sa radi spoliehame sami na seba, takže sme všetko riešili mimo agentúr.
     
  • Vlakom sa dostanete do dediny Aguas Calientes (Machu Picchu Pueblo), z ktorej sa začína výšľap na samotné Machu Picchu. Dopravu zabezpečujú dvaja hlavní vlakoví operátori – Peru rail a Inca rail.

Okrem rozdielu v cene (Peru rail sa javí byť o trochu drahšia) sa líšia aj v jednej pre nás podstatnej veci a to, že Inca rail ponúka cestovné lístky až z mestečka Ollantaytambo, ktoré je v podstate najvzdialenejšie mestečko, kam sa dá dostať po vlastnej osi.

Peru rail predáva cestovné lístky z mesta Cusco, ale cestujúcich z Cusca do Ollantaytamba aj tak zvážajú autobusom. My sme mali prenajaté auto, takže sme si kúpili cestovné lístky od spoločnosti Inca rail, odchod z Ollantaytambo 06:40 ráno. Ak si lístok na vlak od spoločnosti Inca rail kúpite cez internet, musíte si ich v meste Cusco v kancelárii na Plaza de Armas validovať a vymeniť za reálne lístky.

Ak máte veľa času, na Machu Picchu sa dá dostať aj ináč – z mestečka Ollantaytambo sa dá pokračovať ďalej po ceste 28B do pralesa a potom odbočiť na štrkovku do dediny Santa Teresa až do osady Hidroelectrica, lenže z tejto dedinky sa ďalej autom nedá a zasa treba len šliapať pešo a popri rieke Urubamba až hore.

Ináč, návšteva Machu Picchu nie je žiadna lacná záležitosť – vlak Ollantaytambo – Aguas Calientes a späť 130 USD, vstupenka ak sa vám podarí kúpiť ju lacnejšie cez ministerský web je 52 USD.

Zopár ďalších článkov o Machu Picchu na Dobrodruh.sk

Ollantaytambo – Machu Picchu

Pri prechode turniketmi do priestorov železničnej stanice v Ollantaytambo personál kontroluje cestovné lístky aj pasy – normálny check-in ako na letisku. Je potrebné prísť minimálne 30 minút pred odjazdom vlaku, ináč vás nemusia do vlaku pustiť. Oplatí sa kúpiť si lístok na prvý ranný vlak. Síce si pekne privstanete, ale do priestorov kamennej citadely sa dostanete ešte v čase, keď nebude všade plno ľudí, lebo mnohí sa najskôr motajú dole v dedine Machu Picchu Pueblo. Alebo si kúpte večerný lístok, prespite v Machu Picchu Pueblo a ráno choďte hore k citadele už na 6:00. Budete mať celé miesto iba pre seba.
Ollantaytambo Machu Picchu

Ollantaytambo Machu Picchu

Z Ollantaytambo vás vlak s panoramatickými oknami a pohodlnými koženými sedadlami dovezie popri rieke Urubamba až do stanice Machu Picchu Pueblo. Prejdete veľkou tržnicou so suvenírmi a dostanete sa na hlavnú ulicu, na ktorej stoja autobusy, ktoré vozia ľudí hore na kopec k citadele Machu Picchu.

Samozrejme, že hore sa dá dostať aj pešo, ale cik cakatá cesta Hirama Birghama je poriadne strmá (prekonáva stúpanie asi 500 m) a je odporne prašná, takže ak nemáte tesný rozpočet alebo mimoriadnu túžbu dokazovať si, v akej sper kondičke ste, kúpte si spiatočný lístok na autobus (cca 20 USD), ktorý vás hore vyvezie asi za 20 minút.

Do citadely vstupujeme pri kamenných terasách a zrazu máme celé niekdajšie incké mesto ako na dlani. Niekoľkostoročné ruiny vyzerajú ako keby len nedávno z kamenných štruktúr niekto opatrne zložil strešné trámy s krytinou. Máme šťastie na počasie. Sivá farba kameňa v kombinácii s asi všetkými tónmi sýtozelenej farby okolia a pastelovo modrou oblohou pôsobí ako gýčová fotka. Pôvodne som sa domnievala, že toto horské incké mesto vzniklo strašne dávno, možno niekde na prelome letopočtov, ale Machu Picchu bolo postavené až v polovici 15. storočia a pre novodobé dejiny ho objavil v roku 1911 americký vedec Hiram Bingham, ktorý dlho po svojom objave ani sám netušil, čo vlastne objavil (pôvodne si myslel, že sa jedná o stratené mesto Vilcabamba, posledné útočisko Incov, kam sa bojovníci stiahli pred španielskymi vojskami).

  • Z fotiek tiež človek získa dojem, že Machu Picchu je postavené vo vysokých horách, ale nie je to celkom tak. Nadmorská výška mesta je 2430 mnm ale dojem veľkej výšky umocňuje fakt, že kopec, na ktorom je postavené, takmer kolmo padá do hlbokého údolia rieky Urubamba, ktoré je celé lemované strmými svahmi vysokých kopcov.

Citadelu máme celú ako na dlani a priamo pred nami sa do výšky čnie zelená mohyla hory Huayana Picchu (alebo v jazyku Inkov Wayna Picchu), na ktorú chceme vystúpiť. Keďže kamenný chodník na vrchol je úzky, je v rámci bezpečnosti počet turistov, ktorí môžu na horu vystúpiť, regulovaný a sú rozdelení do dvoch turnusov po 200 vstupeniek.

Keď sa tak človek pozerá na rozľahlé kamenné mesto, nevyhnutne si musí položiť otázku, prečo bolo takéto sídlo postavené práve tu, na tomto mieste, takto na vrchole hory a za akým účelom? Odpovede na tieto otázky dodnes neboli zodpovedané ale je zjavné, že citadela sa rýchlo stala dôležitým hospodárskym centrom tejto oblasti s množstvom palácov a chrámov a dlho bolo ukryté pred ostatnou civilizáciou v džungli okolo rieky Urubamba. Aj keď je celé mesto zo všetkých strán lemované terasovitými poliami, priamo v meste vraj žili iba kňazi, šľachtici a panny Slnka. Veľká populácia roľníkov tu síce pracovala, ale priamo v citadele nežili. Na Machu Picchu je pozoruhodná technologická úroveň, akú dokázali dosiahnuť Inckí stavitelia hlavne v kamenárskej práci. Spoje kameňov v niektorých častiach sú také tesné, že by sa tam nezmestila ani ihla alebo čepeľ noža – skúšali sme to a fakt sa tam nezmestí.

Je úžasné prechádzať sa okolo chrámu Slnka, kráľovskej hrobky, hlavného paláca, paláca s tromi oknami (aký nápaditý názov, ale asi preto, že v kamennej stene sú skutočne tri okná) až k pozostatkom hlavného chrámu. V chrámovej záhradke máme možnosť pozrieť si živé rastlinky, ktoré v inckej kultúre mali veľký význam, ale nás aj tak najviac zaujal malý kríček so zelenými lístkami, označený názvom „Coca“. Coca vraj bola v inckej kultúre posvätná rastlina kvôli už vtedy známym mimoriadne liečivým účinkom. Celé je to tu zostava schodov a terás pospájaných uličkami. Prechádzame cez centrálne Posvätné námestie, na terasách ktorého sa popásajú domestikované lamy, až k posvätnej skale, o ktorej vraj dodnes nikto netuší, k akému účelu vlastne slúžila. Ako teda vedia, že bola posvätná? Kúsok nad nami je Intihuatana – lapač slnka, ktorý Inkom slúžil pravdepodobne ako astronomický časomer. Je to do zvláštneho tvaru otesaná skala, ktorá mala určitým spôsobom pomáhať kalkulovať vzťahy medzi nebeskými telesami a ich vplyv na počasie.


Machu Picchu trek

Machu Picchu


Pár metrov od posvätnej skaly je drevenou bránkou odhradená drevená búdka strážiaca vstup na chodník vedúci na horu Huayana Picchu. O ôsmej strážnik otvorí drevenú bránku a ide sa na to. Každý jedinec, ktorý chce na Huayana Picchu vystúpiť sa musí povinne zapísať do knižky – meno a priezvisko, vek, krajina a čas, kedy sme na chodník vstúpili. Na horu pred nami vedie asi 1000 kamenných schodov. Kamenný trek nemilosrdne stúpa pod prudkým sklonom. Na niektorých miestach je taký úzky, že by sa tu dvaja ľudia určite neobišli. Vlhký vzduch sa pri fyzickej námaha zrazu javí ešte hustejší a do pľúc akoby tekuto stekal. Som rada, že som nešla v rifliach, ale na túto príležitosť som si ušetrila tenké nohavice Bushman.

Huayana Picchu

Huayana Picchu

Asi tak po trištvrte hodine šliapania sa dostávame ku kamenným terasám a kúsok od nich k prvej vyhliadkovej plošine, z ktorej sa nám otvorí úchvatný pohľad na rozvaliny inckého mesta pod nami s pozadím mohutných andských štítov a s bielym vrkôčikom cesty Hirama Binghama, ktorý sa prepletá z údolia od rieky až po vrchol zeleného kopca pred nami. Za tento pohľad ten výstup rozhodne stál. Je to úplne iné, ako keď stojíte dolu uprostred ruín.

Huayana Picchu

Smerovníky za nami naznačujú, že ešte nie sme úplne na vrchole Huayana Picchu a aj keby sa nám už nechcelo, musíme šliapať ďalej, pretože v tejto časti je už chodník iba jednosmerný a cesta dole vlastne vedie cez vrchol. Takže stúpame zasa hore a o chvíľu sa bavíme ešte viac, pretože cestička vedie priamo do malej úzkej, nízkej jaskyne, v ktorej sa človek našich rozmerov dokáže pohybovať iba formou kačákov a ku koncu sa už musíme podopierať o zem aj rukami. Východ z jaskyne je cez úzku medzeru medzi skalami, ktorou vedú vysoké kamenné schody. Lenže po schodoch sa tiež dokážeme pohybovať jedine štvornožky, a priestor medzi schodmi a skalou je taký nízky, že si musím z chrbta zložiť ruksak, prehodiť si ho dopredu a foťák držať v jednej ruke pred sebou a tú si pri každom pohybe opierať o ďalší vlhký schod.

Huayana Picchu

V mieste, kde sa už dokážem narovnať, sa musím v krížoch skrútiť tak, že mi popreskakuje zopár stavcov, ale sunieme sa ďalej. Pred nami je ešte niekoľko schodov, potom treba podliezť zakliesnený balvan, ktorý uviazol medzi dvomi skalami, vyliezť štyri šteblíky improvizovaného rebríka a sme na vrchole. Ako keby sme boli na vrchole sveta. Užívame si výhľady ale nie na dlho, musíme dolu.

Machu Picchu

Machu Picchu

 

Huayana Picchu

Zostup z vrcholu nie je o nič menším zážitkom ako cesta hore

Aby sme sa dostali k skalným schodom, musíme sa najskôr preštverať cez šikmé skalné platne s úzkym žľabom pre chodidlá. Že je tu každý na vlastné riziko, to je nám jasné, ale tiež by sa im nič nestalo, keby na tie skaly natĺkli tri úchyty a natiahli medzi ne aspoň jednu hrubú reťaz, aby sa mal človek čoho pridržať. Lenže nenatĺkli a nenatiahli, takže sa niet čoho chytiť a ak človek nemá skúsenosti s behaním po kladine, tak je lepšie nahnúť sa dopredu, rukami sa oprieť o šikmú skalu a posúvať sa postupne nohami a rukami v náklone dopredu. Po pár metroch sunutia sa dostávame ku kamennému chodníčku a ten nás už pomerne pohodlne vedie na terasy pri ruinách domčekov, popri ktorých začneme klesať ku kamenným schodom, ktoré nás doviedli sem. Zostup je síce o poznanie menej náročný ako cesta hore, ale nohy aj tak dostávajú zabrať. Po pol hodinke a štyroch nebezpečných pošmyknutiach sme naspäť pri drevenom domčeku, v ktorom sme sa strážnikovi zapísali do knižky, keď sme vyrazili smerom hore. Teraz by sme mali označiť čas, kedy sme chodník opustili, aby na konci dňa strážnik vedel, že po nás nemusí vyhlásiť pátraciu akciu.

Machu Picchu

V priestoroch kamennej citadely sú niektoré uličky jednosmerné, tak sa dobre popozerajte, aby ste nenachodili dvakrát viac len preto, že vás zle zvolená odbočka prevedie okolo celého areálu napravo, aj keď vy ste chceli ísť kúsok hore doľava.

Po výstupe na Huayana Piccu a obzeraní kamenného mesta sme takí nachodení, že sme boli vďační za autobus, ktorý nás odviezol späť dolu do dediny Machu Picchu Pueblo, odkiaľ nás vlak odviezol do mestečka Ollantaytamo. Večer trávime v miestnej krčme so stejkom z lamy na tanieri a miestnym pivom. Bol to úžasný zážitok. Aj na tejto ceste nám skvelo poslúžilo oblečenie BUSHMAN ;)

 

bushman

 

Komentáre Disqus